2. Nedávajte si falošné nádeje.
Pridávam ešte teraz večer článok o týchto dvoch bodoch, ktoré som teda uviedol začiatkom článku v tomto nadpise, ako dve rady. O čo teda ide.
Je pravda, že tak, ako je napísaná táto prvá rada, a to nikdy od nikoho nič neočakávajte, nemôžeme samozrejme myslieť za každých okolností úplne doslovne. Našim problémom niekedy je, že všetko chceme stiahnuť len a len na naše plecia, to je prvý extrém, ktorý nás postihuje, a ten druhý extrém je približne taký, že človek takmer vo všetkých situáciách sa výhradne na niekoho spolieha.
čiže z toho mi vyplývajú dve veci, jeden je prílišný individualista, všetko chce robiť sám a samostatne, možno nemá rád spoločnosť, a teda kategoricky vylučuje to, že napríklad s danou prácou, možno čiastočne alebo úplne s výsledkami danej práce sa proste nechce s nikým podeliť za žiadných okolností. Dobre to poznáme, napríklad je jedno príslovie, ktoré proste hovorí, že víťaz berie všetko. Pri víťazovi proste niet takého čosi, že o ten predmet hry ako taký, myslím to teda v príklade uvedené, že sa o niečo rozdelí. Tam sa nemá s nikým o výhru deliť, a je to aj morálne správne.
Nemôžeme celý život byť naprogramovaný len na pomoc druhým, hoci by sme mali neviem aké nezištné a dobré správanie. Ono to vychádza isto celkom z výchovy a z osobného vnútorného presvedčenia daného človeka, ktorý v dobrej viere sa chce s viacerými vecami, čo má, čo vlastní, podeliť, aby aj ten druhý zakúsil niečo z toho.
Všetko doslovne a s absolútnou hodnotou, ako som to vyjadril v niektorých mojich článkoch prirodzene nemôžeme brať. Určite sú situácie, kedy človek musí niečo brať vážne, napríklad z toho hľadiska, že v danom rozhodovacom procese sa proste musí ukázať, kde je pravda, a človek nevie spraviť akýsi pomyslený krok nazad, pretože tým by akosi poprel samého seba.
Avšak rozumný človek, a to vychádzam v podstate viac menej z vlastnej skúsenosti je taký, že človek by naozaj nemal od nikoho nič očakávať, pretože radšej budem v niečom pozadu, to nevadí, ako keby som sa mal v niečom predčasne tešiť, a následne z toho by som mal možno byť z niečoho sklamaný. To niekedy zabolí azda najviac. človek proste úprimne niečo chce, teší sa na niečo, a zrazu to všetko, ľudovo povedané padne. Možno prvotne človeka zaleje nejaké sklamanie, ale na druhej strane treba sa aj na toto všetko pozerať optimisticky.
napríklad ja si pri tom všetkom pomyslím, keď mi niečo nevyjde, že niekedy lepšie je to, ako keby som mal od niečoho viac očakávať, a potom by som sa sklamal, alebo možno človek by spyšnel, a nemyslel by som na to, z akých pomerov vyšiel, keď človek dokráča k tomu pomyslenému vrcholu. Vždy je preto dobré držať sa nízko, aby potom človeka nejaký pád príliš neprekvapil, pretože to môže byť veľmi nepríjemné.
Sklamaný napríklad z výsledku, ktorý som možno neočakával. Možno od toho všetkého som nič neočakával ale v mysli, podvedome, každý predsa z nás myslí na úspech. Každý myslí v podstate zištne, a podvedome človek chce z danej situácie predsa vyťažiť čo najviac.
Niekto to myslí aj dobre, napríklad v práci prekročí daný limit, pretože má na to niekoľko dôvodov, je si dobre vedomý, že svoju prácu dokáže nie na sto percent odviesť, ale odvedie ju na stodesať percent, a logicky, musí z toho aj niečo mať, proste vyzná sa dokonale do danej pracovnej problematiky, máločo ho prekvapí, a viacmenej, ako sa hovorí, ide v práci na istotu, isto ho to baví, a toto keď skĺbime proste dohromady, je isto radosť s takým človekom spolupracovať, ktorý je ambiciózny, ktorý je v istom zmysle cieľavedomý, teda má pred sebou nejaký cieľ, a isto ho chce splniť, isto chce ku nemu pracovne dokráčať. Možno je to pre to, aby ho niekto obdivoval, to celkom je možné, ale aj preto, aby on sám zistil, aké má méty, ciele, aké má osobné vízie, kde sú jeho bariéry, ponad ktoré možno on sám už buď zo samostatného rozhodnutia nechce prekročiť, lebo mu niečo stačí, alebo proste v niečom na niečo už nemá, a cíti svoje dostatky a nedostatky.
To teda súvisí aj s druhým bodom tematiky, aby človek si nedával falošné nádeje, častokrát sa to deje vtedy, kedy len podľa predstáv človeku vychádza, a myslí si, že aj ten človek oproti je v niečom priaznivo naklonený, pričom to vôbec nemusí byť pravda.
Netreba si dávať falošné nádeje, aj keď je pravda, že to čakanie, kedy človek v podstate v pravom slova zmysle vytriezve z toho všetkého je niekedy poľahčujúca okolnosť, pretože falošné nádeje tiež nie sú zlé...
nie sú zlé preto, lebo ten človek niečo myslí naozaj úprimne, naozaj niečo berie vážne, a je úprimný v prvom rade k sebe samému, a k svojmu okoliu, alebo tomu druhému človeku.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár