Teraz večerom som zjedol segedínsku kapustu, ktorá bola mimoriadne brutálna. ešte predtým podvečer som si zmyslel, že by som mal odbehnúť cyklotrasou do susednej dediny. Ešte v zime som to prvý raz odbehol, kedy som bol v podstate ešte trochu ďalej, ako som plánoval, odvtedy som to absolvoval ešte niekoľko krát, dnes sa mi to podarilo so šťastím odbehnúť tam aj nazad. Nebehal som síce úplne v kuse, pretože na toto všetko som totiž potreboval prejsť úctihodných 20 km, napriek všetkému som to nevzdal.
Znenazdajky som sa stretol s jedným zaujímavým týpkom, s ktorým som kedysi pred asi sto rokmi chodil ešte na strednú školu. Matne som si ho pamätal ale to bolo asi tak všetko, musel som sa ho nutne spýtať na meno, lebo som nevedel ako sa volá. Veru, zaspomínali sme si na staré krásne mimoriadne dobré časy, a na spiatočnej ceste ako do tej srandy som stretol moju profesorku, ktorá mi bola triednou, ale len dva roky, potom sme mali inú triednu.
Bolo to strašne fajn, a mysľou som si prebehol to štúdium, ktoré som začal 21 rokov dozadu. Veľmi dobre si pamätám na ten magický okamih, kedy som prekročil brány strednej školy, ktorú hrozne mám rád, aj keď škola ako taká formálne už neexistuje v budove, ktorú som počas stredoškolského štúdia navštevoval.
Vždy keď idem okolo nej v meste, ona je v podstate situovaná na hranice mesta, ako sa začína z jednej strany, a ako sa končí z druhej strany, si pomyslím, aká škoda je tej budovy.
Toľko krát som nad tým rozmýšľal, toľko krát som sa rozprával o tom napríklad s niektorými mojimi buď spolužiakmi, alebo napríklad so staršími, ktorí maturovali rok, alebo dva predo mnou, s mnohými sa poznám a udržujem veľmi dobré kontakty ešte aj dnes. Malo to proste svoje čaro, ktoré sa mi nezmazateľne zapísalo do srdca.
Dávam si v dnešný deň, v túto hodinu teda znovu otázku že či je nevyhnutné poznať seba samého.
Odpoveď pri tom nie je vôbec jednoduchá, ale nie je ani zložitá. Možno táto odpoveď, čo som sformuloval pripadá čudne, ale bez problémov vysvetlím.
Jednoduchosť a zložitosť ako také sú predsa dve mohutnosti v živote, bez ktorých sa nezaobídeme. Nie sú to v pravom slova zmysle len a len protiklady, ako nejaké antonymá, že jednoduché je opak zložitého, čierne je opak bieleho, niečo menšie je opak väčšieho, dobré je opak zlého, ako to býva napríklad v kontrastoch či už rozprávkach s poučným znením, alebo viacerých románoch, alebo proste literárnych diel, kde nejedná sa len o to, že či dobro zvíťazí nutne nad zlom (možno ďalšia tematika) ale o to, že či v živote je nevyhnutné tak poznať a spoznať seba samého, že dokážeme rozpoznať ako dve veličiny.
Ako dve mohutnosti v živote, to dobro, a to zlo, ktoré nielen stoja oproti sebe, ale v podstate oni paralelne v živote nás sprevádzajú, a zároveň nás núkajú. Núka sa nám teda zlo, ktoré prebíja dobro, núka sa nám teda dobro, ktoré sa snaží prebiť to zlo, a to len preto, lebo dobra vo svete je veľmi málo, a zla je veľa.
A čo je teda veľký paradox v našom živote je to, minule som o tom rozmýšľal, keď som sa bol prejsť, že ako je možné, že človek na vynaloženie dobra potrebuje vynaložiť toľké množstvo sily a energie, ale na vynaloženie zla nie je dá sa povedať, potrebné vynaložiť prakticky nič. Stačí v podstate čakať len so založenými rukami a čakať na nejakú príležitosť, ktorú v podstate buď využijeme, alebo ju nejako premárnime.
Je v podstate jedno, či poznáme seba samého, alebo nie, pretože dokonalo seba samého nespoznáme.
Prečo to hovorím, vysvetlím v riadkoch nižšie.
Len počkajte, kedy sa ocitnete v nejakej situácii, z ktorej človek nedokáže len tak vykľučkovať. Napríklad maturita. Už sa mi dva krát snívalo, že som horko ťažko zmaturoval, pričom som zmaturoval prakticky veľmi ľahko, aj keď som bol veľmi napätý. Minule sa mi snívalo, asi týždeň dozadu, že som opäť musel ísť maturovať. Videl som jasne moju triednu profesorku, ako idem maturovať zo slovenčiny (učila ma slovenčinu) vytiahol som si otázku, a hneď som sa jej spýtal, že nech mi vysvetlí, prečo mám zas maturovať, keď som raz už maturoval. Na to všetko som sa zobudil.
Poznať seba samého pre mňa osobne do určitej miery znamená to, že vyjdem z toho svojho tieňa, v ktorom možno som, alebo do ktorého som bol z nejakej príčiny uvrhnutý, čo človeku bráni k osobnému seba - rozvoju.
Je mimoriadne nevyhnutné poznať seba samého, aj keď na prvý pohľad sa vám tieto témy môžu zdať akokoľvek smiešne, majú predsa len v živote veľmi veľkú váhu.
Majú váhu predovšetkým v tom, že keď si pravdivo v tichu pred sebou samým nedokážem zodpovedať na pálčivé otázky, ktoré ma častokrát dobehnú keď si sám so svojimi myšlienkami, kedy nevieš ako ďalej, kedy už nevieš proste nikoho hrať, len seba samého, kedy si nahý, kedy si odkrytý zo všetkého, čím si sa napríklad skrýval, vtedy spoznáš hodnotu seba samého.
Ešte taká moja hypotetická úvaha v samom závere článku.
Pretože človeku raz ostane len to, čím konkrétne je. Ostaneš raz sám so svojimi myšlienkami. Vtedy sa ukáže tvoja silná osobnosť, kým a čím konkrétne si si prešiel, a ako veľmi ťa zocelili všetky tie skúšky ktoré si zažil. Nech sa vám darí, lebo to je veľmi potrebné.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár