Zaiste som si neodpustil tento biblický komentár, pretože počiatok pojmu odpusenia celkom isto v biblickom rozmere má svoje nezanedbateľné a veľmi dôležité a potrebné miesto. A teda tematiu, ktorú som dostal ako nápad pre nový blog, čo si mimoriadne cením tu na birdzi.
Akurát, ako vieme niektorí, prežívame momentálne pôstne obdobie, ktoré tento rok má predsa len trochu inú atmosféru, iné také naladenie aj keď pred rokom o takomto čase vypukla pandémia, a od toho momentu sa konajú rozličné modlitby, o zastavenie, ba čo viac o odstránenie tejto nepríjemnej choroby. Denne sa aj ja modlím na tento úmysel sv. ruženec.
Dnes sa teda pýtam, či je odpustiteľné nevedieť odpúšťať.
Poznáme dobre vetu, že všetko vedieť predsa nemôžeme. A možno tak by sme aj chceli. Sú celkom isto medzi nami individuá, ktoré prahnú za vedomosťami, a čím viac vedia, tým lepšie. Človek niekedy v toku informácii sa naozaj už pomaly začína strácať. Vieme dobre, že keď aj niečo sme sa v škole učili, po čase, možno po rokoch, celkom prirodzene, sme to isto aj zabudli. Ak by sme sa na to dokázali rozpamätať, bolo by to len prostredníctvom možno nejakých kníh, poučiek, zošitov a v nich napísaných poznámok, ktoré by nám dokázali občerstviť pamäť.
Vieme teda zaiste mnoho vecí, ale nie každý dokáže odpúšťať.
Nie som si istý, či je odpustiteľné nevedieť odpúšťať, zaiste však viem, že je to nekresťanské.
V živote mnohých z nás doznievajú isté okamihy, ktoré stále máme možno pred očami, a nie je ľahké na niečo zabudnúť. Obyčajne zabúdame veľmi rýchlo. Raz nevieme, kde si dáme napríklad mobil, peňaženku. Rozdiel medzi nimi je asi taký, že peňaženku prezvoniť nevieme, preto sa hľadá pomerne ťažšie, a sprevádzajú ju isto nepríjemné pocity.
Práve tá doba hľadania stratených vecí môže celkom isto prehĺbiť istý vzťah nás k sebe samým. Znie to možno ako nejaká schizofrénia, ale opak je pravdou.
Človek, ktorý niečo hľadá, a je v tom dôsledný, obyčajne to robí preto, lebo mu na tom nesmierne záleží. A keď nájde, čo hľadal, teší sa z toho mnohonásobne, ako má hodnotu nájdená vec.
Presne toto môžeme povedať, že takúto hodnotu má aj odpustenie. Odpustenie je síce téma číslo jedna v tomto pôstnom období, ale pýtam sa aj, či je odpustiteľné nevedieť odpúšťať.
Jedna vec je odpúšťať, druhá vec je vyrovnane sa pozrieť na danú realitu. Obyčajne človek ktorý nedosahuje úspechy, ktorému v niečom nie je dopriate, sa cíti zle. Necíti sa frustrovaný ale vie, že nemá moc zmeniť niektoré skutočnosti, ktoré by zmeniť chcel.
Presne o tom je tematika, či je odpustiteľné nevedieť odpúšťať. Pokiaľ niečo neviem, snažím sa o to. A moje snaženie vždy majú proste nejaké hranice. Moje snaženie proste má logický nejaké ohraničenie, ktoré niekde začína, a ktoré niekde končí. Niekedy človek už proste ani nevie, či má zmysel začať niečo nanovo, keď vie, že úspech sa nedostaví, a chtiac nechtiac ten efekt bude taký istý, ako keď človek v niečom párkrát spadol niečo nedotiahol do konca. Prejavuje sa to aj v pocitoch viny, možno sebaľútosti, lebo ľútosť nad nami azda už nemá kto ani vyrieknuť.
Záver tohoto článku bude v kritickom osobnom stanovisku, pretože ani v druhom článku som na toto všetko nenašiel definitívnu odpoveď. Čosi podobné som riešil aj ja. Aj ja som sa zamýšľal, či by som predsa len nemal odpustiť, hoci viem, že ten človek sa mi stále smeje poza môj chrbát, a rastie vďaka môjmu neúspechu. Uvedomme si to, že žiaľ, stáva sa aj to, že niekto naozaj rastie a dostáva akúsi príležitosť práve vďaka nášmu neúspechu v nejakej oblasti, na ktorej nám mimoriadne záleží. Otázka toho všetkého je namieste asi taká, že ako sa s tým človek dokáže vysporiadať.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár