Po tretí krát sa idem hlásiť o slovo v tejto tematike, alebo možno viac menej lepšie povedané problematike, samozrejme z akého uhla sa chcem na toto pozerať. Či to beriem napríklad ako problematiku, alebo ako obyčanú tematiku, alebo ako niečo, čo človeka dvíha nahor, posúva ho proste niekam vpred, napreduje, uvedomuje si, že život treba prežiť plnohodnotne. Domnievam sa však, že nie každý zdieľa tento názor, ako myšlienku, ktorú nepovažujem alebo nemusím považovať ja sám osobne viac menej za správnu, a úvodom tohoto článku sa pokúsim vysvetliť v skratke, prečo už len tento citát je klamlivý, zavádzajúci, predovšetkým mätúci.
Vo viacerých publikáciách, či už sa to vzťahuje na nejaké kresťanské periodiká, alebo svetské, nejaké perly, zrnká múdrosti, alebo nejaké citácie, a podobne, často sa proste stáva, že dotyčný autor týchto textov, múdrosti ak by sme to tak mohli nazvať, schádza viac menej do extrému.
Do extrému v tom zmysle, že svojim vyjadrovaním viac menej, aspoň podľa môjho subjektívneho nazerania, všetko absolutizuje, a ohraničuje na maximum toho, čo sa deje. Maximum minimálna, a maximum maximálna. Sú to možno dve veličiny, ktoré stoja zdanlivo oproti sebe, ale predsa sa dokážu v niečom priťahovať, navzájom dopĺňať, sú to proste veličiny, nejaké mohutnosti, ktoré tvoria dojem asociácie, čiže spájajú len zdanlivo niečo, čo je protikladné, v skutočnosti ho môžu skvele dopĺňať.
To spočíva aj v nadpise citácie, ktorý som si po tretí krát zvolil dnes večer.
Nemyslím si však, teraz nenegujem seba samého, ale viac menej sa kritickým zmýšľaním zamýšľam práve nad tým, že prečo by som si mal myslieť, že len človek, teda len a len ten človek, ktorý stojí na pevnom a zdravom základe, môže svoj život prežiť správne.
Je pravda, ako som to spomenul v treťom odstavci, že nerád čítam nejaké duchovné zamyslenie, pretože aj v duchovnom živote cirkvi dá sa povedať, nie všetko, ale mnoho veci absolutizujeme. Všetko sa absolutizovať nedá. Nemôžeme sa vyjadrovať v tom zmysle, niečo ako.... "musíme predovšetkým dbať o to a to, alebo musíme sa snažiť byť lepším, a ešte lepším, a zároveň akosi podmieňujúco dopĺňa, aby sme... a tak ďalej a tak ďalej. Toto osobne nemám rád. Som presvedčený, že každý človek je natoľko v istom zmysle silný individualista, že dokáže si správne vybrať spomedzi ponúknutého a rozpoznať aj sám, častokrát pudovo to, nielen čo mu vyhovuje ale čo mu osoží.
Prirovnal by som to napríklad v možnosti, kedy človek navštívi cukráreň, alebo reštauráciu, možno v inom meste, než v tom svojom, a zrazu vidí, že nemá na výber z nejakých piatich jedál, alebo päť druhov zákuskov, ale možno z dvadsiatich. Zrazu je ohromený práve tou ohromnosťou, a početnosťou, že človek častokrát pri veľmi veľkom výbere je až príliš v dobrom zaskočený, a nedokáže si vybrať.
Ak to dám do súvisu napríklad s dnešným mottom, ku ktorému teda vzhliadam v mojej večernej úvahe, jedná sa o to, že človek vlastne veľkým výberom môže byť ešte väčšmi zmätený, zamotaný, zneistený, nie si prakticky istý sebou samým, hľadá možno oporný bod, čoho by sa chytil, aby sa zorientoval.
Aj tento výrok je vlastne mätúci, pretože človek aj keď nestojí na pevnom a zdravom základe môže ho predsa prežiť viac menej plnohodnotne, neznamená to ešte, že na všetko sa napríklad nutne musíme pozerať subjektívne, svojím pohľadom, pretože to tak vyhovuje nám. často si možno povieme, že takto by som žiť nedokázal. Možno pri pohľade na nejaký hendikep iného človeka si povieme, že ako dobre, že som zdravý. Nemusí to byť nutne hendikep zo zdravotného, telesného, alebo mentálneho charakteru, pretože to nám príde na rozum ako prvé, ale v tom, že človek niekedy nie vždy má možnosť sa plne realizovať tam, kde by chcel.
Viackrát počujeme z úst našich priateľov, že má vysnívanú prácu, síce nie je to ono, ale zarába, živí ho to, pracuje v tom už roky, má rodinu, proste vybudoval si nejaké zázemie, kdežto nás všetkých to buď ešte len čaká, alebo viac menej sa nás táto situácia netýka.
Vystanoví mi teda taká viac menej logická, alebo rečnícka otázka, ktorá znie asi v tomto kontexte. Prežívame azda menej plnohodnotný život, ako tí naši kamaráti? Pri pohľade na rôzne životné okolnosti, udalosti, to, ako vnímame, ako sa možno ostatní posunuli niekde vpred, a my máme pocit, že stojíme na jednom mieste. Ako vnímame napríklad aj to, že riešime veci viac menej z nejakých kontrastov, porovnávame niekedy možno našu schopnosť, alebo neschopnosť, podobne so schopnosťou alebo neschopnosťou toho druhého, najprv si teda niečo samostatne analyzujeme, a potom postupne vyvodzujeme z toho akési vlastné hodnotenia a podobne.
Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár