Odpoveď by som teda chcel ponúknuť v samom začiatku, úvode môjho nočného blogu. Keďže vonku, príjemne prší, aj keď už by mohlo aj prestať, pretože mi to znemožňuje moje cvičebné aktivity v prírode, ktoré som si veľmi obľúbil, rozhodol som sa že pred spaním ešte predsa len niečo napíšem.

Doteraz som si pozeral autá, ktoré mám veľmi rád, a samozrejme, nemôžem neopomenúť azda to, že pred spaním sa ešte pomodlím ruženec. Dnes teda sa opätovne zamyslím nad tým, či je zlé byť idealistom oproti realizmu.

Vieme dobre, že vie poriadne zabolieť situácia, kedy pociťujeme z niečoho frustráciu alebo sklamanie. Kedy sme sa na niečo tešili, a zrazu tá potecha je preč. Kedy sme niečo plánovali, a všetko to môžeme, ľudovo povedané radšej zabaliť. Vystanoví mi preto taká kritická poznámka, že niekedy je azda lepšie, kedy človek nič neplánuje. Kedy sa na nič vopred neteší. Ako som to teda zažil aj v uplynulých dňoch. 

Ale v podstate na niektoré veci som už viacmenej zvyknutý, podobne ako to, že dnes boli predo mnou opätovne zabuchnuté dvere, kedy som tajne dúfal, že ja sám ich otvorím.... Že predsa len v niečom aspoň mi bude vyhovené, že predsa len sa aj na mňa usmeje šťastie, ale predsa sa tak nestalo. Či to všetko je boží zámer, alebo ľudská neschopnosť, alebo akási zhoda okolností, zhoda náhod, kde všetko ide opačným smerom, ako to chcem ja, neviem ani ja sám. Môžem sa preto aj oprávnene pýtať napríklad z náboženského a duchovného hľadiska, čo v podstate je tá božia vôľa? To neviem ani ja sám poriadne definovať, a neviem niekedy, komu sa mám ozvať. Vytvára to vo mne istý pocit diskomfortnosti, kedy na jednej strane vidím moje reálne prednosti ale aj nedostatky, ale nemôžem to nijako využiť. Možno ste boli v podobnej situácii, kedy človek radšej cúvol skôr, ako dostane negatívnu odpoveď, ktorá mu takpovediac môže rozladiť nepríjemný deň, beztak taký, ktorý už prežíva. Ako keď dnes som si našiel e mail, so zamietacou odpoveďou. Na jednej strane som s tým trochu aj počítal keďže som realista, na druhej strane predsa len viem, že nádej zomiera posledná, a čo keď to vyjde. čo keď sa aj na mňa usmeje šťastie, či také šťastie budem mať, alebo nebudem mať.

Ako som sa presvečil ja sám na vlastnej koži, je dobré byť realistom, ale ešte lepšie je zvyknúť si na horšie časy. Mnohí si idealizujeme práve to, čo neexistuje, neexistovalo nikdy, a vytvárame si takto povediac čarovnú krajinu, kde žijeme možno len my, a hŕstka vyvolených kamarátov, a každý z nás skrýva tú svoju pomyslenú trinástu tajomnú komnatu. A práve v tomto stave sa možno cítime vprostred jednak všetkých tých našich povinností, možno trápení, bolestí najbezpečnejšie. Tu cítime akýsi prístav pokoja, kde všetko ide podľa našich pravidiel, kde ne sme nešťastní. Byť nešťastný ale neznamená automaticky byť niekde učupený v kúte, tajne nedúfajúc napríklad na pozitívnu zmenu, ktorá by sa mala udiať  v našom živote, a nedúfajúc práve preto, pretože som realista. Viem dobre, kedy cítim v niečom šancu, a kedy som sa aj do niečoho pustil, ale ten boj bol akýsi vopred prehraný. Nie z dôvodu neschopnosti, ale preto, lebo stojím možno oproti silnejšiemu protivníkovi, voči ktorému aspoň zatiaľ, takpovediac nemám šancu.

Viacerí stojíme pred takýmito protivníkmi, a dobre vieme, že proti nim sa bojuje najťažšie, pretože nikdy nevieme, kedy nastane pomyslený koniec boja. Totiž každý človek zvádza celý život boj, ktorý sa skončí len raz. Neskončí sa na dvakrát, ale len raz. A práve toto si mnohí neuvedomujeme, ale jedno čo v tomto všetkom je dobré práve to, že v podstate v živote máme nespočetne veľa šancí, príležitostí, napríklad napraviť naše chyby a omyly, ktorých sme sa dopustili z roztržitosti, z vášne, z nepozornosti, z ľahkomyselnosti a márnivosti, z naivity, možno aj z krajnej závisti a nenávisti, ktorú človek vedome, alebo podvedome predsa len prechováva, najmä sa to deje napríklad vtedy, kedy človek cíti nejakú nespravodlivosť.

Najhoršie na tomto všetkom je to, že človek chce tisíckrát odpustiť, človek chce tisíckrát vymyslieť niečo lepšie, ešte niečo originálnejšie, niečo realistickejšie, ale nedarí sa mu to. Kedy človek pociťuje únavu, možno v niečom neschopnosť, a keď vidí, že tá realita mu proste uniká pomedzi prsty, zadíva sa do niečoho, čo v podstate neexistuje.

Ale cíti sa tam oveľa bezpečnejšie, lebo vie, že mu tam, v jeho predstavách, fantáziach a podobne nikto nebude viacej ubližovať, kde si sprítomňuje dobro, ako svoju najvyššiu morálnu autoritu, ako hodnotu, ktorá predsa len nestráca na svojej cene, ba čo viac. Čím človek je starší, tým viac si uvedomuje čím všetkým si prešiel, akú to pre neho má hodnotu, koľko krát môže dôverovať, a koľkokrát sa sklamal, či ešte je možné veriť v dobro v človeku, ktorý ho nevie dostatočne preukázať, a či to všetko nie je akási zákerná falošná hra.

Záverom poviem toľko, že idealizmus je dobrý na tom aby som niečo si vedel naplánovať, mať fantáziu, nestrácať nádej do budúcna, a realizmus a skutočnosť, ktorá je okolo nás je dobrá na to, aby sme vedeli, že žijeme v realite, ktorú by všetci radi spochybnili, ale ona je súčasťou nášho života.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár