Obyčajne je to v podstate niečo, čo nám príde ako prvé, že máme proste nejaká nezdar, pred sebou niečo, čo nie je celkom príjemné a po chuti, proste život prináša aj niečo takéto. Ja tomu hovorím výzva, ktorej sa proste podvolím, a viem, že keď sa človek snaží, vyjde z toho všetkého ako víťaz, nie ako porazený, a to v krajnom slova zmysle v akomkoľvek stave. Či sa mu niečo proste podarí, alebo sa mu nepodarí. Či teda, ako píšem začiatkom v nadpise, má to zmysel, alebo to zmysel nemá.
Je určite veľa ľudí, ktorých sa riešenie niektorých pálčivých dilem ešte nijako nedotklo, lebo nemali na to z iného uhla pohľadu poviem, príležitosť.
Proste život im ide ako po masle. po skončení štúdia na strednej školy si vymysleli nejakú vysokú školu, vydržali na nej dákych 5 rokov, alebo im postačil bakalár, alebo proste len vyskúšali rok, v niečom im to nevyhovovalo, možno chceli pokračovať, ale neuspeli v štúdiu, a viac menej to neriešili a ukončili. Aj pre nich isto vzišla pálčivá problematika, ktorá sa v podstate týkala jedného a toho istého, že či má zmysel v niečom pokračovať, alebo nie. Ak uvažujeme napríklad v kontexte, že štúdium ja považujem za veľmi dôležité, nie však najdôležitejšie, a vôbec nie nenahraditeľné, pretože všetko je všetkým nahraditeľné. Tento život proste mi tak do seba zapadá, že keď sa pozriem napríklad aj na moju situáciu, čím všetkým som si napríklad v doterajšom období prešiel, a čím si prechádzam napríklad v súčasnosti, a možno čím všetkým si ešte prejdem v budúcnosti, či už blízkej, alebo vzdialenej, vnímam proste veci tak, že buď riešim riešiteľné, alebo neriešiteľné, ale je dobré, sa aj nimi zaoberať.
Niekto povie, a však nebude sa zaoberať minulosťou, lebo čo bolo bolo. Určite.
Ja riešim to, že keď som niečo napríklad prežil, či už emočné, alebo menej emočné, alebo riešim nejaké pracovné príležitosti, ktorých som sa chopil, alebo mi nebolo umožnené pracovať, aj z dôvodu akejsi diskreditácii, pretože aj to som zažil už na vlastnej koži, vnímam to všetko ako nejakú skutočnosť a realitu, ktorá proste sa má bezprostredne týka a obklopuje ma, a ja proste musím niečomu takémuto príjemnému, alebo nepríjemnému proste čeliť, ako nejakej výzve, kde sa samozrejme ukáže aj môj charakter.
Ale aj charakter toho človeka, s ktorým ohľadom čohosi napríklad komunikujem a dobre viem, že napríklad od jeho vôli, alebo opaku jeho nevôli v podstate závisí moje životné nasmerovanie, teda či v niečom ja vytrvám z jeho vôle, alebo odídem, čo je samozrejme proti mojej vôli. Či človeku takto dovolí slušne žiť, byť na nejakej úrovne, alebo nie. A toto sú veľké otázky života, pretože v súčasnosti problematika zamestnania je akútny spoločenský problém.
Mám na mysli napríklad zmenu zamestnania, kedy nie všetko je trvalé, veľa ľudí proste niečo skúša, a teda sú dve hľadiská, buď ti niečo samému nevyhovuje, nechceš sa prispôsobiť, hľadáš proste nejakú alternatívu a podobne, alebo ti to vyhovuje, nešpekuluješ, lenže nikdy nevieš, dokedy sa tam zdržíš pri dobrej vôli tvojho nadriadeného, od ktorého závisí prakticky všetko.
V skratke teda povedané, opíšem to všetko asi tak, že viac menej, čo je subjektívna záležitosť, od neho závisí v podstate všetko, od teba, alebo odo mňa, ak mám písať moje subjektívne pocity, alebo odo mňa nezávisí nič, čo je napríklad ako najhorší možný scenár v danom kontexte, čo píšem. A teda v tomto danom kontexte síce som v tom pracovnom vzťahu, ale hrám zanedbateľnú rolu, ak vôbec sa o niečom takom môžeme samozrejme v kontexte vykonávania práce baviť.
Pre niekoho proste, musíme si priznať na rovinu priamo, neznamenáš žiaľ, nič. Neznamenáš nič, a niekoho to proste môže aj istým spôsobom dosť traumatizovať, veľmi ho to môže emočne zasiahnuť, lebo si uvedomuje, že proste danú situáciu nemá vôbec jednak pod kontrolou, nie to ešte vo svojich rukách. A mnoho nemôžeš mať vo svojich rukách, ale čo je horšie je napríklad to....
Že niekedy proste
že nikde sa nepohneš, nikde a v niečom sa nevyvíjaš, nezaznamenáš nijaký pozitívny, alebo motivačný pohyb dopredu, síce ťa zaujíma široké spektrum informácii, ale niektoré žiaľ sú také, ktoré pre svoj život buď nepotrebuješ, alebo sú úplne zanedbateľné v praxi.
Ako teda píšem, máme teda logicky vzaté, dve skupiny, ktorých sa to týka aj keď nepriamo, alebo si to nechce nijako priznať. Niekto povie, že toto riešiť nebude, to je prvá skupina, ale niekto to riešiť potrebuje, ako druhá skupina, a preto pri mojich úvahách viac menej vzhliadam ako píšem, k tej druhej, ktorej sa to zaiste bytostne dotýka.
Záverom poviem to, že neriešiť riešiteľné je bohapusté zanedbanie času a plytvanie s ním.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár