Aj neustále ataky na duchovný život, ale celkovo na človeka ako takého môžu predsa len posunúť v jeho myslení vpred. To je možno aj preto, aby človek ľudovo povedané nezaspal na vavrínoch, že už predsa všetko vie, všetko videl, o všetkom počul a má pripravený overený recept na zvládnutie ťažkých a nepríjemných chvíľ v živote a podobne. Videl som to napríklad aj na škole, uvádzam to teda ako príklad, aj keď za mojej éry sa to dialo dosť nepriamo. Ja som sa to snažil vnímať pozitívne, a vždy som myslel na to, ako ma to môže posunúť vpred, napríklad keď som bol na strednej škole, o čom som sa teda na mojich blogoch viacmenej zmienil už.
Pokúsil by som sa odpovedať, alebo rozvinúť prvú veru v mojom napísanom predchádzajúcom odstavci. Mnoho ľudí podľahne faktu, že na niečo proste nemám. Strach z akéhosi výsmechu okolia, možno aj najbližších, čo môže byť veľmi zraniteľné, možno seba zničujúce, seba deštrukčné môže byť silnejší, ako naše odhodlanie čosi zmeniť, o čom vieme, že potrebné je zmeniť. Práve toto môžu byť nejaké ataky na nás samotných, ktoré môže ovplyniť naše myslenie, môžeme totiž na vlastnej koži zistiť, že tadiaľ pre nás cesta nevedie, hoci sú to možno ľudia, o ktorých práve naopak, v čase neistoty by sme sa mohli oprieť.
človek sa postupom času mení. Mení sa teda aj jeho správanie a charakter, a vieme dobre aj zo skúsenosti, že človek nikdy nebude taký, aký bol ja neviem desať rokov dozadu, a ak sa dožije, desať rokov dopredu. To je istá časová perióda, kedy sa všeličo zmení, z čoho všetkého sa dá poučiť do budúcna.
Vieme dobre, že učenie má cieľ ten, aby sme si obohatili svoje vedomosti, ktoré teda vznikajú jedine učením. A práve keď si to otočíme naopak, ochudobnili by sme sa práve nie svojou aktivitou k prijímaniu, ale práve opačne, pasivitou, ktorá teda by spôsobila akýsi krok vzad. To je teda to zlé, kedy môže pôsobiť pozitívne jedine v tom okamihu, že si uvedomíme, že musíme v niečom konať.
Napríklad keď som sa učil na strednej, a nechcelo sa mi. Obával som sa niektorých predmetov, prirodzene, teraz sa na tom všetkom môžem smiať, ale vtedy mi nebolo všetko jedno, naozaj som to chcel zobrať zodpovedne a poctivo. Nebolo to príjemné, a predsa som vedel, že cesta k prekonania mnohých prekážok vedie len cez akýsi osobný vzdor, kedy sa premôžem. To, že sa človeku nechce je normálne, ale to, že si poviem, idem do toho, nemôžem nič stratiť, pokúsim sa teda o niečo, je teda dôležité, aby človek osobne rástol.
Vidina dosiahnutia neúspechu, aj keď to znie nelogicky, môže celkom isto upokojiť človeka v tom, že si mnohé svoje neúspechy, ktoré teda nemuseli byť neúspechmi, kľudne mohli byť premenené v úspech, je niekedy silnejšia, a vtedy človek si dokáže ospravedlniť mnoho. Na druhej strane to môže mať v opačnom obrátení pozitívny účinok v tom, že človek predsa len v nejakom rozhodujúcom okamihu predsa len precitne, a vráti sa na pôvodnú cestu, kde nechcene zmenil smer vytýčenej, stanovenej trasy.
Záverom poviem toľko, že niekedy je dobrá aj tá samota, ktorej sa takpovediac chceme vyhnúť, a ja ju niekedy cielene vyhľadávam, aby som si ako sa hovorí usporiadal myšlienky, aby som prišiel k nejakej harmónii, a myslel pozitívne. Je dobré, kedy človek na základe vlastného neúspechu príde k poznaniu, že toto je niečo, k čomu sa nikdy nechcem vrátiť, chcem sa tomu vyhnúť, ako keby stále mal balansovať medzi niektorými možnosťami. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
firestorm
10. 5.mája 2020 00:55
Nie, v žiadnom prípade.
Napíš svoj komentár