A tak super mi to padlo, že si to neviete ani predstaviť. Zhrnul by som dnešný deň do jednoduchej vety, že tak málo chýba človeku ku šťastiu. Možno sa túžime vypnúť ( vypínať sa, ukázať sa navonok s našimi schopnosťami, prednosťami, talentom a podobne, a možno....
Ako spomínam, že tak málo človeku chýba ku šťastiu, a netúžime si nič pred nikým dokazovať, pretože ten daný človek ak nás pozná, a vie kto sme, nepotrebujeme ani my, ani najbližší na nikoho sa hrať takého, kto nie sme, na koho nemáme.
Tak málo človeku chýba ku šťastiu. Tento výrok zaiste poznáme, je zľudovený, a predsa sa na neho dá nahliadnuť z dvoch uhlov pohľadu. Prvým je to známe, kedy vidíme človeka tešiť sa z tej najjednoduchšej jednoduchosti, ako si to dokážeme predstaviť, a ten druhý predstavuje našu osobnú úprimnosť, kedy vieme, že pre nás naše osobné šťastie vôbec nezávisí od toho, ako sa niekto druhý cíti, či dokáže akceptovať nás takých, akí sme, alebo to nedokáže.
Práve toto predstavuje tú mentálnu neschopnosť, o ktorej sa po tretí krát zmieňujem v článku. Mentálnu neschopnosť nemám v úmysle predstaviť ako nejakú preddispozíciu, ku ktorej nutne potrebujeme psychické zdravie, ktoré nie každý človek má.
Mentálna neschopnosť tu môže byť vnímaná práve v tom zmysle, kedy človek nedokáže v niečom ustúpiť, pretože sa bojí, že... azda už nebude hodnotný v očiach toho druhého, a potrebuje si možno za každú cenu udržať tú nejakú pole position. Potrebuje si udržať možno rešpekt, pretože vie veľmi dobre, že deň, kedy ten rešpekt stratí, je pre neho najčiernejší deň, a nikdy nebude to všetko také, aké bolo do onoho času.
Domnievam sa teda celkom oprávnene, aj keď túto tematiku som nadhodil ja sám, že medzi pokorou a mentálnou neschopnosťou jestvuje veľmi tenká čiara, ktorá dokáže vytvoriť pomerne veľkú rozdielovú priepasť. Priepasť predovšetkým v medziľudských vzťahoch, prehlbujúcich sa problémoch, ktoré môžu byť neustále, priepasť v názoroch, ktoré v extrémnych prípadoch môže viesť k oddeleniu alebo rozdeleniu spoločenstva nejakých osôb, ktoré zdieľajú isté nielen názory, ale predovšetkým hodnoty.
Je úplne jedno, aký človek má na niečo názor, pretože to rozhodujúce nie je vonkoncom, ale to, ako píšem, rozhodujúce je podľa môjho názoru hodnotový rebríček, kedy je ideálne, keď si ho človek vystaví v čo možno najkratšom možnom čase, v ranom veku, kedy začína napríklad chápať isté generačné a medzigeneračné rozdiely, kedy si začína možno uvedomovať tú rozdielnosť, ktorá ho vymedzuje od ostatných osôb, avšak mentálne zachová jednu z najvyšších čností, ktorú predstavuje pojem rovnosť. Rovnosť sama o sebe je veľmi potrebná, pretože nesúvisí a nevychádza z primárne z toho naučeného. Niečo ako v škole. V každej triede sa spravidla nájde človek, ktorý prvý vchádza do triedy, a v každej, prvý kto z tej triedy vychádza.
Ako vidíme, prvenstvo u týchto individualít je zachované, ale čo zachované nie je, je rozdelenie hodnôt. A práve toto všetko môže u človeka tvoriť ten rozdiel v mentálnej schopnosti, alebo neschopnosti v niečom sa napríklad podriadiť, neuvedomiť dostatočne, že v niečom nemusím mať pravdu, prijať to, a popritom kráčať dopredu.
Keď som bol na strednej škole, veľmi som mal rád občiansku výchovu. Mal som z nej samé jednotky, v prvom polroku som mal asi sedem jednotiek, v druhom to poradie sa nezmenilo, avšak dostal som jednu trojku. Zahral som sa takpovediac na frajera, prihlásil som sa odpovedať z jednej tematiky, kde bolo treba sa nie naučiť, ale trochu myslieť v súvislostiach, a predsa som pohorel. na druhej strane ľudsky som neľutoval, že som spravil tento chybný krok, pretože to všetko preverilo moju buď pripravenosť, alebo nepripravenosť. Nič som nenechal na náhodu, a v záverečnom finále jednotka na vysvedčení bola, napriek menšiemu zaváhaniu pri jednej odpovedi.
Mojou stredoškolskou reflexnou anamnézou ( rozpamätaním sa na veci minulé ) som nechcel detailne spomínať, čo sa stalo asi sedemnásť rokov dozadu, aj keď si na to pamätám, ako keby to bolo včera, ale vypichnúť fakt, že moja možno vtedajšia mentálna neschopnosť myslieť v súvislostiach ma doviedla do stavu, kedy som pokorne prijal to, že som niečo nezvládol s tým, že som sa postavil opätovne na vlastné nohy a dokončil som boj do víťazného konca, kedy som to zvládol na vysvedčení na výbornú. Veľmi som túžil byť v tomto najlepší, ale nie z egoistického pocitu, ale z pocitu, ktorý ma vnútorne upevňoval v presvedčení, že vnútornou sebadisciplínou dokážem dotiahnuť veci do víťazného konca, a z tohoto presvedčenia ťažím aj v osobnom pracovnom profesionálnom živote. Nemám to vonkoncom ľahké, a cítim, ako mimoriadne ťažko sa prebíjam týmto životom a všetkým, čo sa stretáva, avšak viem jedno, čo vyslovím záverom tejto reflexie.
Že niečo, keď neviem, musím dokázať opak. Nie preto, aby som to dokázal niekomu druhému, ale predovšetkým sebe samému, vychádzajúc presne z pedagogického predpokladu, že neučím sa pre školu, preto, aby som mal jednotky, ale sám pre seba, aby som sa raz vyprofiloval na človeka, ktorý znesie úspech, ale prinesie obetu aj v podobe prehry. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár