A v podstate stačilo tak málo. Poviem približne o čom to je.
Je pravda, že mnohí viackrát niečo začínajú, ale nevieme to dokončiť. Začiatkom roka napríklad dávame si isté predsavzatie, ale po pár dňoch naozaj ostane len pri slovách. Tak ako dnes, kedy sme vzývali v kostole na začiatku sv. omše Ducha Svätého, ktorého pomoc určite potrebujú nielen všetci školáci, ale aj tí, ktorí už neštudujú, pracujú aby im Pán bol naozaj inšpiráciou pre život.
Mnohým to samozrejme je na smiech, veď predsa materialista nič duchovné k životu nepotrebuje, ale to sa len tak navonok zdá, pretože materialista, ateista, a to chcem podotknúť, ešte napríklad o nič také veľmi nebojoval. Ešte neprehral nejakú dôležitú bitku, pri ktorej mohlo to všetko v ňom akosi poriadne otriasť, alebo ako sa hovorí, mnohí ľudia prehrajú bitku, ale ešte nie vojnu, a keď teda spravím logickú dedukciu tohoto príslovia značí to v podstate veľmi jednoznačné, že bude veľmi smutné, kedy niekto prehrá aj vojnu.
Na to, aby som obstál v nejakej skúške, je veľmi potrebné, ako to zdôrazňujem po tretí krát v tomto mojom zamyslení, naozajstná vnútorná duchovná premena.
Opisoval som zážitok, ako postupne, teraz mi to v podstate postupne dochádza, nastala aj u mňa istá konverzia, kedy som dokázal niektoré hriechy zanechať. Nehovorím to preto, lebo som majster sveta v ovládaní duchovného života, alebo nejakej kresťanskej spirituality, ale vždy som proste obdivoval ľudí, ktorí to dokázali, ktorí proste dokázali skĺbiť to, že proste žijem vo svete, som ním obklopený, som súčasťou tohoto sveta so všetkými materiálnymi pôžitkami, ale aj nemožnosťami, zradami, zvadami, hnevom, zlom, všetko čo si teda vieme pod týmto pojmom predstaviť, a dávam si teda otázku, ako mám obstáť v takom svete, ktoré ma núti hrešiť vo všakovakom spôsobe, a nie vždy sa tomu dá vyhnúť, čo teda treba robiť.
Možno by som včera nešiel ani na spoveď, keby som deň predtým taktiež nebol akokeby opomenutý, že veď predsa je prvý piatok, dobre, ja som si to nechal na prvú sobotu.
v čom je podstata.
Ako kresťan rozumiem tomu, že človek padne, ale potom povstane a ide ďalej. veľmi ťažko sa spolupracuje vo forme samoty, kedy človek sa nevie len tak o niekoho oprieť, a budovať niečo spoločne. Isto dobre vieme všetci ostatní, že keď človek vykoná nejaké vážne rozhodnutie, napríklad zmena zamestnania, alebo odchod z rodného mesta, niekam inam, a podobne, či už sám, alebo keď dvaja mladí, muž a žena sa rozhodnú niečo proste začať tvoriť a budovať, tak kým si človek zvykne na tú inakosť, nie je to jednoduché. Prečo.
Pretože človek častokrát sa v myšlienkach vracia k tomu, že kde by som bol keby som možno staticky ostal na jednom a tom istom mieste. Pohol by som sa mentálne ďalej?
Isto nie je ani to výhra, kedy niekto sa rozhodne v niečom odísť, pretože nevidí v momentálnej situácii napríklad východisko v ktorom by mal šancu proste ostať. Je nesmierne ťažké rozhodnúť sa a spraviť nejaký ten prvý krok, isto k tomu je potrebná aj povaha, tvrdohlavosť, vytrvalosť, to by som povedal asi najviac cenená vlastnosť. Darmo je človek tvrdohlavý, pokiaľ nie je vytrvalý. Nemusí človek tvoriť veľké veci, stačí malé, ale dotiahnuť ich do konca tak, aby mu priniesli osoh, úžitok, aby človek sa z toho vedel mnoho naučiť, aby vedel z toho veľmi načerpať do budúcna. To nie sú len nejaké frázy, ale realita, ktorá nastane, kedy človek sa naozaj niekde ocitne v samote, osamotení, kedy sa možno nebude vedieť v danom momente oprieť o toho človeka, o koho by sa možno oprieť chcel.
Niekedy je lepšie ešte počkať, pretože ani zarábanie peňazí nie je veľmi rozhodovacie kritérium pre úspech. Niekomu nestačí trikrát toľko, čo má jeho známy, niekomu stačí tri krát toľko menej, čo má taktiež jeho známy, teda mohli by sme povedať, že všetko je to o akomsi uhle pohľadu.
Človek je veľmi nepokojná bytosť, pretože častokrát všetko meriame len materializmom. naháňame sa, čo kto čo veľké dosiahne, kto koľko zarobí, koľko minie, čo si všetko môže, alebo nemusí dovoliť, kam ide, či má alebo nemá dané možnosti. Človek, ktorý toto všetko nezažil je často odsúvaný na druhú koľaj, pretože sa bojí popáliť si prsty, je vysmievaný, pretože staticky ostáva na jednom mieste.
Človek nie vždy má odvahu v niečom vykročiť tak dopredu, že sa nikdy nevráti. Aj na to všetko je potrebná vnútorná duchovná premena, ako to píšem v nadpise tohoto článku.
Čo poviem záverom.
A potom človek stretne človeka, ktorého dlho nevidel, začne sa s ním rozprávať, cíti proste medzi sebou vzájomnú chémiu, teší sa z prítomnosti toho človeka, a zrazu vidí, že ten človek ma proste motivuje k tomu, aby som sa menil k lepšiemu aby som zanechal nejaké hriechy, aby som nerobil niekedy to, čím sa zaťažujem, ukáže mi inakosť prežívania života, a zrazu je všetko dobré... nastane transformácia tvojej osobnosti, a ja sa divím, aký predivný a úžasný je ten Pán, čo tak málo stačilo k tomu, aby som zmenil myslenie.
Vďaka ti Bože.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár