Prebudil som sa s ukrútnou bolesťou celého tela. Nachádzal som sa v žiarivo bielej izbe. Svetlo okolo mňa bolo príliš silné, ako normálne svetlo na ktoré som bol zvyknutý. S obrovskými bolesťami hlavy som si snažil spomenúť na udalosti, ktoré ma dostali práve na toto miesto. No okrem tmy, zmätku a prázdna som v hlave nič nemal. Vtom moje premýšľanie prerušili niekoho kroky, ktoré vychádzali z vedľajšej izby. Nevedel som kto som, ani kde som, ani kto je vo vedľajšej izbe a navyše keby som sa pokúšal neviem ako utiecť, s takýmito bolesťami tela som nedokázal urobiť nič. Dvere sa otvorili, a do izby vošla neznáma dievčina. V mojej hlave som nenachádzal nič čo by mi pomohlo ju identifikovať a tak som len tíško ležal a sledoval čo spraví. Pri pohľade na ňu sa sekundy zdali byť minútami. Mala neuveriteľný a prenikavý pohľad, ktorému by sa neubránil ani najlepší iluzionista na svete. Chvíľkami som mal dokonca pocit akoby so mnou rozprávala skrz pohľad. Vypadalo to akoby ma skôr študovala. Akoby ma aj ona videla po prvý raz v živote. No aspoň som nebol sám. Po chvíľke sa mykla a po prvý raz zrušila zrakový kontakt, ktorý bol medzi nami. Sklopila oči k zemi a spoza nej vyšla druhá omnoho staršia, dá sa povedať, že už žena. Boli si dosť podobné ako bývajú matka s dcérou. Bolo to ako v strašnom sne, v ktorom pôjdete na žúr do kamaráta a na druhý deň sa zobudíte v cudzej posteli , a na vás pozerajú dve atraktívne ženské, ktorých mená nevieš ani začiatočné písmená. Problém bol v tom, že toto naozaj nebol sen. ,,Kde som to ......“ začal som nesmelo, až kým ma staršia žena nezastavila zdvihnutím ruky. Podišla ku mne a sadla si vedľa mňa. Pohladila ma po čele ako sa to robí keď rodičia skúšajú svojmu dieťaťu, či nemá teplotu. Jej dotyk bol krátky a jemný, no aj tak ma jej pohladenie pálilo ešte dlho potom ako stiahla opäť ruku k sebe. „Vyzerá to, že teplotu nemáš .“ Povzdychla si a pokračovala ďalej:,, Pamätáš sa na niečo z včerajšej noci chlapče?“ Všimol som si ako hľadí na mňa, akoby nechcela aby jej unikol, čo i len jeden pohyb z mojej tváre. Znova som sa zamyslel, no na nič som si nemohol spomenúť. „Nie prosím vás, na nič si nespomínam ani zo včerajška, a obávam sa, že aj s ostatných dní pred tým.“ A sklopil som zrak. „A ako sa voláš, alebo kde bývaš, máš niekoho blízkeho, nejakú rodinu?“ Povedala príjemným hláskom a chytila ma za pravú ruku. Jej dotyk pálil, akoby som práve vopchal ruku do ohňa. Ale táto fyzická bolesť nebola nič, v porovnaní s tou, ktorú som pociťoval keď som si začal uvedomovať, že som stratený ako zrnko piesku v púšti. Zdvihol som svoj zrak a pozrel sa jej do očí. „Nie, na ani jednu vašu otázku neviem odpovedať.“ „No tak nič ostaneš u nás, kým sa úplne nezotavíš a nespomenieš si kto vlastne si. Aj tak ti to dlhujeme obe čo sme tu. Ja sa volám Gabriela a toto je moja dcérka Samia. Keby si čokoľvek potreboval, alebo bol hoci hladný, stačí povedať jedna z nás ťa obslúžime.“ Usmiala sa a potom odišla z izby von. Dievčina pri dverách sa ešte raz na mňa pozrela a potom odišla z izby rovnako ako jej mama. Celý deň som premýšľal nad tým kto som, a čo sa so mnou stalo. Ta žena Gabriela povedala, že mi to dlhujú. Určite vie viac ako mi povedala nabudúce sa s ňou musím porozprávať vážnejšie. V noci som mal nepokojné sny. Snívalo sa mi o akomsi mužovi, ktorý sa stále smial nad nie čim alebo nie kým a nakoniec obrovské špicaté zuby ako sa zahryzli do niečoho . Pri tomto som sa vždy zobudil. Aj keď sa mi stále ten sen vracial každú noc čo noc. Neviem to vysvetliť no zdal sa mi zakaždým trochu iný. A niekedy som mal dokonca pocit, že to ani nebol sen. Ubehli už tri dni od kedy som sa zobudil v tejto izbe no Gabriela už viac neprišla za mnou. Spoločnosť mi robila Samia, ktorá moc neprekypovala zhovorčivosťou a nutkaním rozprávať sa so mnou. Kedykoľvek som sa jej spýtal na jej mamu tak bola v robote. Samia chodievala do školy a tak som často krát ostal aj sám u nich doma. Rany sa mi hojili neuveriteľne rýchlo a už som mohol aj normálne chodiť. Mali pomenší, no neuveriteľne krásny byt. Všade boli povešané rôzne obrazy, no najviac ma zaujal jeden z nich. Boli na ňom žena a muž, no muž mal na chrbte krídla jasné biele a celý bol biely skoro ako sneh. Žena mala svoje ruky ovinuté okolo neho a on ju zas ovinul svojimi krídlami. Bol to neuveriťeľne krásny obraz. Dni plynuli a ja som stále nevedel kto som. Keďže sme stále nevedeli ako sa volám v skutočnosti dali mi meno Elen. Nemal som nič proti tomu menu. Pomaly som sa začal zaraďovať do normálneho života, života ktorý mi spočiatku bol úplne cudzí. Nikde sa nepovrávalo nič o niekom koho by uniesli alebo by utiekol z domu alebo sedel môjmu popisu. Až nakoniec sme všetci prestali dúfať, žeby sa niekto prihlásil ku mne. Stali sa akousi mojou rodinou a naplnili ma niečím, čo som v sebe už dávno necítil.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
janaaah
11. 3.marca 2009 11:41
Napíš svoj komentár