Večery už neboli také teplé, ako na začiatku mesiaca, ale ešte stále sa dalo vybehnúť von bez kabáta. Nočná obloha posiata miliónmi jagavých hviezd priam vyzývala na prechádzku pod svojou klenbou. Ani sestra Anna nemohla odolať. Prehodila cez seba tenký svetrík a vybehla na dvor, nadýchať sa trošku čerstvého vzduchu. Vtom večerné ticho preťal zvuk zvonca pripevneného nad vstupnou bránou. Začudovala sa, že niekto prichádza v takú neskorú hodinu, ale ponáhľala sa otvoriť. Otočila kľúčom, ktorý bol zastrčený v zámke, potiahla kľučku, otvorila dvere. Povraz visiaci zo zvonca sa ešte kýval, ale nikoho pri ňom už nebolo. Anna sa rozhliadla – asfaltová cesta ťahajúca sa popred kláštor bola prázdna. Pokrútila hlavou.
„Pekné žarty,“ zašomrala si popod nos a sklonila hlavu. Priamo pod jej nohami bol na kamennej dlažbe položený prútený košík a v ňom ležalo do deky zavité bábätko. Anna si čupla a jemne poodhrnula prikrývku. Dieťatko ani nezamrnčalo. „Aké krásne bábätko,“ pomyslela si a usmiala sa naň.
„Úbožiatko malé, ktože nám ťa to tu nechal? Kde máš mamičku?“ prihovorila sa Anna nemluvniatku, akoby čakala odpoveď. Nedočkala sa. Rukou pošmátrala pod dekou, či tam nenájde nejaký odkaz, ale nenašla. Zdvihla teda košík, ešte raz sa dôkladne rozhliadla po okolí a vošla do brány. Vo svetle lampy, ktorá osvetľovala dvor, sa na dieťatku niečo zablyslo. Siahla do košíka. Ten lesklý predmet bol z kovu, chladil. Povytiahla ho. Bol to medailón s vyobrazením anjela s ohnivým mečom v jednej a váhami v druhej ruke, dláviaceho hlavu diablovi. Bol to svätý Gabriel Archanjel, vodca nebeského vojska. Dieťatko ani nemuklo. Asi cítilo, že sa dostalo do dobrých rúk.
Tak som sa dostal do kláštorného sirotinca, kde mi rehoľné sestričky vymysleli meno a ešte v ten týždeň ma nechali aj pokrstiť. Volám sa Gabriel Angelo.
Bolo krásne letné dopoludnie. Deti sa hrali na dvore, rehoľné sestričky na ne dávali pozor. Malý Gabriel sa hral na pieskovisku spolu s ďalšími tromi deťmi. Stavali si hrad. Hĺbili jamy, z ktorých do formičiek načierali vlhký piesok. Vlhký piesok dobre drží tvar a hradné steny musia byť pevné.
Odrazu sa strhol. Pohľad upriamil na jedno z okien najvyššieho poschodia kláštora.
„Nie, vtáčik! Nie!“ zakričal z plného hrdla. Sestra Marianna, sediaca na lavičke, spozornela.
„Čo sa deje, Gabriel?“ opýtala sa.
„Tam,“ vystieral chlapček ruku a ukazoval prstom na okno, „vtáčik“. Sestra sa obzrela tým smerom, ale nič nevidela. Nijaký vtáčik tam nebol. V okne sa odrážalo iba oranžové slnko.
„Niečo sa ti len zdalo,“ sestra upokojovala chlapca.
Odrazu, bum!
Zarinčalo sklo.
Všetci sa pozreli tým smerom. Niečo padlo do trávy. Gabriel sa ihneď rozbehol k tomu miestu. Kľakol si a rukami šmátral pomedzi steblá a listy.
„Gabriel, ničoho sa nedotýkaj, môžeš sa porezať! Počuješ?“ kričala mníška na chlapca. Keď k nemu dobehla, zbadala, že medzi dlaňami stíska mŕtve vtáča. Deti tiež prerušili svoje hry a pribehli sa pozrieť.
„Pusti ho, Gabriel! Je mŕtve...,“ prikázala sestra Marianna chlapcovi. Ale on ju vôbec nepočúval. Kľačal v tráve medzi úlomkami skla, v rukách zvieral mŕtvolku a niečo si šepkal.
Zdvihol sa jemný vánok, všetkým oblizol tváre.
Sestra Marianna schmatla Gabriela za ruku: „Tak ti nebudeš počúvať?!“
Gabriel uvoľnil zovretie a vtáča mu vyletelo z dlaní priamo do oblakov. Všetci za ním hľadeli v úžase.
Gabriel sa pozrel na sestru Mariannu, usmial sa a povedal: „Vtáčik ešte nezomrel. Musel som mu pomôcť.“
Sestra len pokrútila hlavou, nezmohla sa na jediné slovo. To ale netrvalo dlho.
O chvíľu ma už sestra Marianna viedla k pátrovi Johnovi, riaditeľovi sirotinca a cestou informovala o mojom malom kúsku celý kláštor. Otec John bol veľmi múdry a dobrý muž. Pozorne si ju vypočul a potom ju poprosil, aby nás nechala osamote. Dlho sme sa spolu rozprávali, ale už si z toho rozhovoru nič nepamätám. Predsalen, bolo to dávno a ja som mal len štyri roky. Odvtedy sa mi ale otec John začal venovať osobne.
Dážď bubnoval na oblok, robil ho nepriehľadným. Izbu sem-tam presvetlil blesk, za ktorým nasledovalo mocné zaburácanie hromu. Vtedy všetky predmety akoby na zlomok sekundy ožili. Ich tiene nadobudli hrôzostrašné rozmery i tvary. Na stene visel mohutný drevený kríž, pod ktorým sa na posteli nepokojne prehadzoval malý Gabriel. Zas sa mu sníval nejaký zlý sen.
Celkom sám stojí nad bezodnou priepasťou, z ktorej stúpa horúčosť. Akoby Zem roztvorila svoje pažravé ústa uprostred nekonečnej pustatiny. Oranžové duny sa cez seba prevaľujú ako vlny. Prudký vietor víri zrnká piesku a ostreľuje nimi jeho tvár. Piesok sa tlačí do očí, nosa, úst, pľúc, všade. Hukot vetra zapĺňa sluch, búši do hlavy, všetko prehlušuje. Zem sa otriasa v základoch. Odrazu z priepasti vyšľahnú dlhočizné ohnivé jazyky a olížu mu tvár. Piesok okolo víri v kruhu a stúpa ku krvavému nebu. Telom preniká prudká pálčivá bolesť. Tlačí zvnútra i zvonka. Pľúca sa nedokážu dostatočne roztiahnuť, vzduch je príliš riedky. Dusí sa. Jazyky ho objímajú a vysávajú z neho silu. Z purpurových mračien padajú do piesku kvapky smoly. Čierne ťažké kvapky bombardujú zem.
Padá do kolien. Chrčí, nedokáže sa nadýchnuť.
Jeden jediný nádych.
Len jeden poriadny nádych.
Prsty kŕčovite vbára do rozžeraveného piesku, ktorý smola dopadajúca z neba mení na čiernu kašu.
Pľúca sú v zovretí. Namiesto toho, aby prišlo uvoľnenie, neviditeľné reťaze, ktoré ich zvierajú, sa ešte väčšmi stiahnu.
Nadýchnuť sa aspoň raz. Ale ako?
Nebeská klenba sa rúca a s mohutným rachotom klesá k zemi. Ohnivé jazyky zmenili sa na chápadlá, ktoré ho chcú stiahnuť do priepasti. Už ho lapili a on nemá síl sa vyrvať z ich zovretia.
Nedokáže sa ani hnúť, ale jeho myseľ bojuje. No strach mocnie a vyhráva.
Myseľ povoľuje, chápadlá nie.
Centimeter za centimetrom sa približuje ku okraju nenásytných úst podsvetia. Piesok spod jeho chodidiel sa zosypal do nezmerateľných útrob. O chvíľu ho bude nasledovať. Strach ho celkom sputnal.
„Nie!!!,“ vykríkol Gabriel. Nebesia sa roztvorili a všetko pohltila žiara.
„Neboj sa, Gabriel. Už je dobre. Bol to iba sen, len obyčajný zlý sen,“ páter John objal chlapca a pritisol si ho na prsia. Chlapec bol zadýchaný, triasol sa na celom tele. Izbu opäť ožiarilo svetlo blesku, potom nasledovalo mocné zaburácanie. Dážď neustále klopal na obločnice a v pramienkoch stekal po okne.
„Nechcem to, otče. Ja to nechcem,“ plakalo chlapča.
„Ja viem, viem. Som tu s tebou, ochránim ťa, neboj sa,“ utešoval ho páter, hoci sám neveril, že ho môže naozaj ochrániť.
Otec John začal so mnou tráviť mnoho času. Samozrejme, nie na úkor svojich povinností, ale voľna, ktoré sa mu kedy-tedy naskytlo. Keď tie hrôzostrašné sny začali, nechal ma presťahovať do izby vedľa svojej pracovne. Snažil sa chrániť mňa, a aj mojich spolubývajúcich. Na izbe nás predtým bývalo desať – dvanásť, moje nočné mory rušili spánok všetkým.
Bolo to pre mňa ťažké obdobie. Deti sa so mnou nechceli hrať, sestričky si odo mňa držali odstup. Vraj sa za mňa každý večer modlili. Jedine páter John sa odo mňa neodvrátil. Práve naopak. Osobne sa so mnou učil, modlil, veľa času sme strávili spoločnými rozhovormi. Doobeda som bol v kláštornej škole, poobede zas s pátrom Johnom. Pomáhal som mu pri bohoslužbách – miništroval som, ale aj v kláštornej záhrade a kôlničke, kde majstroval rôzne výrobky z dreva a kovu. Po večeroch mi čítal state z Biblie a okrem čítania, písania a počtov ma začal cvičiť aj v latinčine. Miloval ten jazyk a často mi hovoril, že ak anjeli rozprávajú nejakým jazykom, určite hovoria po latinsky. A smial sa pri tom.
Páter John mohol mať tak okolo päťdesiatky. Bol strednej postavy odetej zväčša do ošúchanej reverendy a sivého dokrčeného saka. Na nohách nosil veľké hnedé baganče, v ktorých azda aj spával. Pod hrubým čiernym obočím mu iskril pár malých hnedých očiek. Okrúhly nos mal často sfarbený do ružova. Ostatok tváre mu skrývala hustá čierna brada a fúzy. Keďže sa však veľmi rád smial, často sa mu v nich blýskali biele zuby. Vlasy mu vyrastali až niekde od pol hlavy, preto rád nosil baretku. Pátra Johna vždy sprevádzali dve vône: korenistá po kolínskej a kyslastá od vína. Raz prevládala jedna, inokedy druhá.
„Gabriel! Príď do mojej pracovne!“ zakričal na mňa otec John cez oblok. Ja som bol práve v kôlničke a stružlikal som niečo z dreva. Trhlo ma a porezal som si prst. Rýchlo som ho strčil do úst a poriadne pocmúľal. Potom som si ho obviazal vreckovkou a šiel som za pátrom.
„Poď ďalej, Gabriel,“ privítal ma otec John vo svojej pracovni. Nebol tam sám. Oproti v kresle sedel ďalší kňaz. Na rozdiel od pátra sa tváril celkom vážne. Premeral si ma chladnými oceľovomodrými očami.
„Pristúp bližšie, chlapče,“ prehovoril na mňa pokojným, zamatovým hlasom.
„Neboj sa, Gabriel, to je môj priateľ, otec Michael,“ posmelil ma páter John. Pristúpil som teda bližšie a úctivo som sa pozdravil. Michael ku mne vystrel ruku. Ja som sa najskôr pozrel na pátra. Keď som videl, že súhlasí, vystrel som ruku aj ja. Michael mi ju priateľsky stisol. Potom jeho zrak skĺzol nižšie – zbadal vreckovkou obviazaný prst na mojej druhej ruke.
„Čo sa ti stalo?“ opýtal sa ma.
„Nič vážne, trošku som sa porezal,“ zahanbene som odpovedal. Takéto veci sa predsa stávajú len kypťošom.
„Ukáž,“ opatrne mi zdvihol ruku a odviazal vreckovku. Obaja sme zostali prekvapení. Krv na vnútornej strane vreckovky nestihla ešte zaschnúť, a po rane zostala len sčervenaná pokožka. Zacelila sa.
„Poď sa pozrieť,“ zavolal na pátra Johna.
„Určite si sa porezal?“ opýtal sa ma otec John. Ja som len súhlasne pokýval hlavou.
„Veď vidíš tú krv,“ podporil môj súhlas Michael. „To je úžasné.“ Michaelovi zmäkla tvár, v očiach sa mu zaiskrilo. „Prosím ťa, John, teraz nás nechaj na chvíľu osamote,“ požiadal Michael. John prikývol a vyšiel na chodbu.
Michael ma vyšetril ako lekár. Zmeral mi tlak, pulz, skontroloval dýchanie, vlastne všetko. Posadil ma do kresla a napojil na všelijaké drôtiky. Na monitore, ktorý vytiahol z veľkého kufra a pripevnil k nemu tie drôtiky, niečo odsledoval a všetko si dôkladne zaznamenal do poznámkového bloku. Potom sa ma povypytoval na moje zlé sny, a aj na to oživené vtáčatko. Akoby o mne vedel všetko, len si to potreboval overiť. Trvalo to asi dve – tri hodiny.
Keď sme skončili, bol som veľmi unavený. Šiel som do svojej izby, ľahol som si na posteľ a tvrdo zaspal.
Zobudil som sa podvečer, ale to už bol Michael preč. Páter John mi povedal, že sa s Michaelom určite ešte stretnem, keď príde správny čas. Michael na mňa hlboko zapôsobil. Napriek tomu, že bol vážny, párkrát sa na mňa usmial. Jeho úsmev si budem pamätať navždy. Keď som sa pátra pýtal, či je Michael lekár, alebo obyčajný kňaz, povedal mi, že ani jedno z toho a zároveň oboje. Nechápal som, ale videl som, že mi viac neprezradí. Viac som sa ho teda na otca Michaela nepýtal.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
kikushek
1. 11.novembra 2008 11:27
zaujimave ..tesim na dalsie
Napíš svoj komentár