Po nedostatočne osvetlenej ulici kráča pár – muž a žena. Kráčajú v tesnom objatí, smejú sa, z úst im stúpa para.
„Dnešná noc je poriadne chladná.“
„Je, ale aj tak má svoje čaro. Neboj sa, ja ťa zohrejem.“ Muž si ženu k sebe pritisol ešte silnejšie a zahľadel sa jej do tváre.
„Si naozaj nádherná.“ Žena sklopila zrak, jemný úškrn prezradil, že jej to zalichotilo.
„Dnes som toho vypila viac ako som mala. Už by som mala ísť domov.“
„Pozývam ťa ku mne.“
„Nie. To nie je múdre. Veď ťa poznám len niekoľko hodín. Naozaj by som mala ísť domov.“
„Bývam tu neďaleko. Vypiješ si horúci čaj, zavolám ti taxík a pôjdeš.“
„Ja, neviem...“
„Ale ja viem. Už sme na mieste.“ Muž zastal a ukázal na veľkú železnú bránu. Tu bývam. Je to zároveň aj môj ateliér. Nie je to bohviečo, ale stačí.“ Muž sa usmial.
„Prijmeš moje pozvanie?“ Žena mu opätovala svoj úsmev.
„Dobre teda. Jeden horúci čaj a zavoláš mi taxík.“
„Ďakujem,“ poďakoval muž a vtisol žene bozk na líce. Z vrecka na hrubom tmavom kabáte vytiahol zväzok kľúčov a hneď prvým odomkol bránu. Tá sa so škripotom rozškľabila. Muž chytil ženu za ruku a ťahal ju dnu. Viedol ju chodbou, v ktorej nesvietilo ani jedno svetlo.
„Ospravedlňujem sa, že je tu taká tma, ale jeden fušer mi už týždeň opravuje rozvody elektriny a vidíš.“ Chodba bola dlhá, široká asi dva metre, natretá nejakou tmavšou farbou. Tá dokonale pohltila aj ten kúsok svetla, ktorý do chodby prenikal cez bránu z ulice. Vládol tu rovnaký chlad ako vonku. Muž opäť zaštrngotal zväzkom kľúčov a odomkol ďalšie dvere. Tieto boli omnoho ťažšie ako brána, pretože sa do nich musel zaprieť. Miestnosť za nimi bola ponorená do rovnakej tmy ako chodba. Obaja vstúpili dnu. Šíril sa tu nepríjemný zápach. Bol to rozľahlý ateliér plný stojanov s obrazmi, ktorým sa dali rozoznať ledva obrysy.
„Anastazius, ani tu nejde svetlo?“ Už trošku bojazlivým hlasom prehovorila žena. Muž zatvoril dvere a stlačil spínač umiestnený na stene. Nato sa zažali lampy po celom obvode miestnosti. Ich svetlo bolo červené a matné. Aj steny ateliéru boli natreté na tmavočerveno. Obrazy visiace na stojanoch, ale aj na stenách, ktoré si žena predtým nevšimla, odhalili svoje tajomstvo. Aj keď ich červené svetlo skresľovalo, podstata bola vyzradená. Žena zostala šokovaná. Maľby nahých zakrvavených ženských tiel, často rôznymi spôsobmi zohyzdených. Žena sa vystrašene obrátila k mužovi.
„Čo to má znamenať? To je otrasné! To nie je umenie! Ty si chorý, máš choré predstavy!“ Muž si pokojne a pomaly zobliekol kabát a hodil ho na podlahu. Chladne sa usmial.
„To nie sú predstavy, ale realita. Rozkoš a utrpenie zvečnené v podobe obrazov. Si naozaj nádherná.“ Žena začala ustupovať.
„Ty nie si normálny! Okamžite chcem ísť domov, počuješ?!“ Muž sa pomaly približoval.
„Ja som ťa predsa nenútil sem prísť. Slušne som ťa pozval a ty si moje pozvanie prijala. Mala si možnosť voľby.“
„Keby som vedela, čo si zač...“
„Tak čo? Nešla by si? Klameš samú seba. Videl som na tvojich očiach ako po mne túžiš. Počul som tlkot tvojho srdca, tvoje vzrušené dýchanie. A teraz naplním tvoju túžbu.“ Muž sa na ženu vrhol. Ona sa mu chcela vytrhnúť, metala sa ako ryba chytená v sieti. Muž sa smial, nechutne sa rehotal. Roztrhol jej šaty. Otvoril ústa a vyceril zuby. Bol to Otrok.
„Cítil si to, čo som chcela aby si cítil,“ povedala žena pokojným hlasom a prestala sa metať.
„Nič viac, len to, čo som chcela ja.“ Beštii zamrzol úsmev na tvári. Odstrčil ženu od seba, aby sa jej pozrel do očí. Zrenice mala rozšírené a na perách jej hral pohŕdavý úsmev.
„Kde je?“ vyslovili otázku jej červeným rúžom zvýraznené pery.
„Kto si?“, zreval Otrok. Ozval sa výstrel. Monštrum vykríklo od bolesti, guľka mu prevŕtala koleno. Žena zvierala v ruke zbraň.
„Kto do pekla si?“ zosunul sa k zemi.
„Kde je?“ celkom chladne sa žena opýtala, mieriac na nepriateľa postriebrenou hlavňou. Anastazius sa začal silene rehotať, pridŕžajúc si postrelené miesto. Ozval sa ďalší výstrel, ďalší výkrik bolesti.
„Do riti s posvätenými nábojmi! Skurvení Svätí!“, bolesť prekonala sebaovládanie.
„Kde je?“ Žena podvihla hlaveň, zacielila mu na pravé rameno a vystrelila.
„Kurva! Vyser si oko!“, zareval Otrok. Od bolesti, ktoré mu spôsobovali zranenia, sa triasol na celom tele. Nemohol sa postaviť, ležal na podlahe opierajúc sa o chladné kovové dvere ateliéru. Z prestrelených kolien a ramena mu pomaly vytekali pramienky tmavej, páchnucej krvi.
Žena sa otočila, zasunula zbraň do puzdra a pristúpila k najbližšiemu obrazu. Zavrela oči. Vystrela ľavú ruku a kopírovala ňou povrch plátna. Nič, odznelo jej v hlave. Prešla k ďalšiemu obrazu, urobila to isté. Nič.
Pálivá bolesť rán bola pre Otroka neznesiteľná. Prvé dva posvätené náboje prešli skrz kolenné kĺby ako cez maslo, tretia strela mu uviazla v ramennom svale. Ukrutne to pálilo. Jeho zrak zrazu spočinul na kabáte, ktorý sa zvíjal na podlahe. Skrýval v sebe nástroj pomsty – 35 milimetrovú beretu. Otrokovi zasvietili oči, tenké pery sa mu skrivili do úsmevu. Nezranenou končatinou sa načiahol po zbraň. Veľmi to bolelo, ale vidina pomsty túto bolesť zmierňovala. Bledá žilovatá ruka nahmatala revolver, prstami ho ovinuli a zovrela ako pytón svoju obeť. Otrok sa nechutne uškrnul, zdvihol zbraň a zacielil na ženu. Ona, akoby to pocítila, náhle roztvorila oči, siahla po svojej zbrani a rýchlo sa otočila...
Bum! – miestnosťou zadunel výstrel, iný ako boli tie predtým; bol omnoho silnejší.
Bledá žilovatá ruka kŕčovite zvierajúca 35 milimetrovú beretu dopadla nevládne na podlahu. Žena si zhlboka vydýchla. Jej zbraň však zostala zasunutá v puzdre. Čo sa stalo? kládla si otázku. Prestrelené dvere ateliéru sa roztvorili. Dnu cez ne vošiel muž odetý do kože s tmavými okuliarami na očiach. Pod krkom mu žiaril strieborný kolárik a na prsiach znak Lovcov. V ruke zvieral postriebrenú brokovnicu, z ktorej sa ešte dymilo.
„Job, vďaka bohu“, žena opäť zhlboka vydýchla.
„Ešte som ju nenašla.“ Muž otočil hlavu k mŕtvole, štuchol do nej hlavňou. Telo sa vznietilo a zhorelo do tla.
„Ardagelov klan, Smilstvo,“ mierne zachrípnutým hlasom povedal muž a rozhliadol sa po miestnosti.
„Musíme sa poponáhľať,“ povedala žena a pokračovala v skúmaní obrazov. Oči sa jej zalievali slzami. Každý jeden obraz bol poznačený utrpením, ukrutnou bolesťou a strachom, ktoré na ňom zostali ako odtlačky prstov. A Eve ich dokázala čítať, bola jednou z Lovcov Padlých.
„Dobre, že nevidím všetku tú hrôzu,“ reagoval muž.
„Sme blízko, Job. Veľmi blízko. Tu!“ Eve zvalila stojan s obrazom, pri ktorom stála, a odhrnula kusy baliaceho papiera váľajúce sa na zemi. Bol tam poklop. Otvorila ho, nazrela dnu. Dolu viedlo niekoľko drevených schodov, ktoré sa strácali v tme. Obrátila sa na Joba. On si z koženej vesty odopol lampáš a hodil jej ho. Eve ho zažala a skočila do tmy. Priestor pod podlahou bol veľmi nízky a dlhý. Zem bola vysypaná čiernym pieskom, múry boli kamenné. Ako v celom ateliéry, aj tu vládol chlad a nepríjemný zápach pokazenej krvi. Eve mala na sebe tmavomodré spoločenské šaty, ktoré na nej držali už len na čestnom slove, pretože ich Otrok značne poškodil. Bolo jej zima. V jednej ruke držala lampáš, osvetľovala si ním priestor pred sebou, druhú ruku si pritlačila pod nos, pretože pach v tomto podzemnom bunkri bol už neznesiteľný. Vysoké opätky sa jej zabárali do piesku, ktorý bol na niektorých miestach premenený od krvi na hustú kašu.
Svetlo lampáša osvetlilo kút protiľahlej steny. Celkom nehybne sa tam chúlila nejaká postava. Eve sa k nej pomaly priblížila. Žiara lampáša odhalila zmrzačené ženské telo - ruky a nohy poviazané ostnatým drôtom a šarlátovou šatkou. Modriny a podliatiny prezrádzali surovosť zaobchádzania so ženou. Povrchové, ale aj hlboké rezné rany roztrúsené po celom tele umocňovali tú hrôzu.
„Našla si ju, Eve? Je tam?“ Zavolal Job na partnerku cez otvor v podlahe a zoskočil za ňou do tmy. Eve kľačala pri zmrzačenom tele mladej ženy. Nežne jej pohladila vlasy, ktoré mala dolepené zaschnutou krvou. Eve sa obrátila na Joba.
„Neskoro, prišli sme neskoro.“ Job pristúpil k Eve.
„Už je dobre. Už ju to nebolí,“ utešoval Job svojím nízko položeným, trošku zachrípnutým, ale upokojujúcim hlasom Eve a pritom jej položil ruku na rameno.
„Skončí to niekedy?“
„Neviem. Azda. Musíme veriť a dúfať.“ Job si kľakol vedľa Eve, brokovnicu položil do piesku, prežehnal sa, z vrecka vytiahol ampulku s posväteným olejom a udelil mŕtvej posledné pomazanie.
Ulicu, po ktorej pred necelou hodinou kráčala Eve v objatí nepriateľa, teraz osvetľoval mohutný požiar. Otrokov brloh hltali plamene. Na miesto požiaru dorazil tím hasičov, policajti zabezpečovali miesto činu. Oranžové blčanie sa odrážalo v tmavých Jobových okuliaroch. Spolu s Eve stáli na streche náprotivného domu. Eve už nebola odetá do šiat, ale ako Job, do čiernej kože so znakom Lovcov na prsiach.
„Šesť mŕtvych žien. Šesť ukradnutých ľudských životov. A to je len kvapka vody v oceáne zla. A polícia bude zas hľadať nejakého šialeného vraha,“ smutným hlasom prehovorila Lovkyňa.
„Pretože nepoznajú pravdu. Azda je to tak lepšie. Nepochopili by,“ zachripel Job.
„Nie sme dosť silní. Ešte stále nie.“
„Ale budeme. Určite,“ obrátil sa Job na Eve.
„Už čoskoro. Musíme veriť.“
„Dúfam, Job, dúfam...“ Eve uprela zrak na plamene šľahajúce do výšky nočnej oblohy. Po líci sa jej skotúľala slza. V hlave jej stále znelo volanie mladých žien o pomoc, ktorých utrpenie na ňu kričalo z temných obrazov Anastaziovho ateliéru.
„Koľko takých Anastaziov musia ešte zabiť, aby to skončilo? A skončí to vôbec niekedy?“
„Poďme, Eve.“ Job sa otočil a vykročil do tmy. Lovkyňa si utrela z líca slzu a nasadila si tmavé okuliare.
„Poďme. Máme pred sebou ešte veľa práce.“
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár