Boli tam ľudia. Veľa ľudí. A priamo predo mnou sa rozprestieralo mesto. Obrovské. Nekonečné.
Davy ľudí smerovali k nemu.
Väčšinu tvorili skupiny. Niekto ich viedol k mestu. No nevidela som kto.
Ale boli tam aj ľudia, ktorí vyzerali stratení. Nepatrili k žiadnej skupinke. Len kráčali, nevedno kam, asi chceli ísť do mesta, ako ostatní.
Pozrela som sa dozadu. Na moje veľké prekvapenie som zistila, že stojím v obrovskej jaskyni. Vždy len niekde niečo bliklo a na tom mieste sa zjavil človek.
Nikdy by som nepovedala, že za jeden okamih umrie toľko ľudí. Niečo je tu zle...
zamyslela som sa nad tým.
Samozrejme, že je tu niečo zle. Veď som mŕtva !
Musela som sa pousmiať nad svojou hlúposťou.
Nakoniec som dospela k záveru, že v jaskyni nezostanem.
Nenápadne som sa pripojila k ľuďom čo, podľa všetkého, tak ako ja nevedeli čo a ako.
Moja nenápadnosť bola až taká dokonalá, že si ma všimli a začali na mňa divne pozerať.
Možno, to bude preto, že všetci boli dospelí... Skôr trochu postarší...
No čo, hneď ako ma dovedú do mesta sa od nich oddelím.
A tak som aj spravila. Oddelila som sa od nich rovnako nenápadne ako som sa pripojila, čo znamená, že môj odchod si všimli absolútne všetci.
A som tu.
Ale kde je to tu ?
A kam teraz ?
Obyvatelia domov asi moc často nevychádzajú von, lebo som ešte žiadneho nevidela.
Všade boli len ľudia ako ja.
Stratení. Nevedeli kde sú, kam majú ísť alebo čo je toto za miesto.
Zabočila som doprava a ocitla som sa na ulici veľmi podobnej tej, z ktorej som práve prišla. Ale táto bola skoro prázdna.
Skoro.
Približne v strede ulice boli dvaja ľudia. A ja.
Malý asi sedem ročný chlapček kľačal na zemi. A plakal.
Akási žena stála nad ním a asi ho utešovala. Súdiac podľa jej výrazu na tvári, by som povedala, že to nie je jeho mama.
"...ale ja chcem svoj Tieň !!! Kde je ?! Tak kde ?!" kričal malý chlapec.
O čom to ten chlapec trepe ? Tieň ? On umrel a trápi sa pre tieň ? Čo to, do pekla, má znamenať ?! No žena, akoby cítila moje myšlienky a opýtala sa otázku čo som mala na jazyku.
"Ale veď máš tieň ako každý iný ! Tak čo je zle" Vyzerala, že mu už-už jednu vlepí.
Asi si uvedomila ako sa tvári, lebo sa pokúsila o úsmev.
Chabý pokus.
"Ako si to vravel, že sa voláš ? Charlie ?"
Chlapec pomaly prikývol.
"Takže Charlie, budeš mi to celé musieť vysvetliť, lebo naozaj netuším o čom to hovoríš." povedala neznáma milo, a vyzeralo to, že chlapec - Charlie, sa trochu ukludnil.
Natiahol krk, a celý od sĺz sa začal obzerať.
Všimol si ma.
Okamžite odvrátil pohľad a znova začal záchvatovo plakať.
Žena zdvihla pohľad ku mne.
"Pomôž mi" V jej hlase bolo počuť prosbu, ako o život. "Netuším o čom hovorí"
"Ale ja... ja naozaj netuším... Prepáčte, ale neviem vám pomôcť.
Otočila som sa a odišla. Bežala som odtiaľ preč.
Keď som si myslela, že som už dostatočne ďaleko, sadla som si na zem a oprela sa o jeden z domov.
Tento krát som na zemi plakala ja.
S jediným rozdielom: Mňa nikto neutešoval.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
2
@omeleta
ďakujem, bol to dosť... vyčerpávajúci... koment
a zatiaľ sa nechystám prestať
veď aj dnes som už pridala
ďakujem, bol to dosť... vyčerpávajúci... koment
a zatiaľ sa nechystám prestať
veď aj dnes som už pridala
Napíš svoj komentár
fakt dobré, páči sa mi to!
prepáč, že to čítam až teraz ale strašne sa teším na ďalší diel o ZUBABE A KULIGUNDE
poznámka: fakt sa mi páči spôsob akým píšeš.
možno si tu niektorými blogmi aj rovnajúca sa tým najlepším
strašne sa mi ešte páčil ten blog a šťastí v plechovke,najlepší od teba podľa mňa
zlepšuješ sa a to sa mi páči.
len nech ťa nič neodradí písať ďalej.
nesmieš prestať.
aj keď ti to niekedy veľa ľudí nečíta.
hlavne nezabudni píšeš PRE SEBA!
(a pre mňa )