Už som necítila pichanie v ruke, hlava mi už nedunela, ani som už nemala pocit, že budem vracať.
Vlastne som už necítila nič. Absolútne nič.
Poobzerala som sa dookola.
Ešte vždy som ležala na tej ceste a vedľa mňa stál ten kamión, čo ma zrazil.
A zabil.
Ale naozaj som mŕtva ? Naozaj sa to už všetko skončilo ? Veď mám iba 17 !
Ale to už bolo vlastne jedno.
Pozornejšie som si prezrela okolie. A až vtedy som si všimla, čo som pred tým prehliadla. Čo je inak. Zle.
Nikde neboli žiadni ľudia. Zmizlo vlastne celé mesto. Bola som tam len ja a ten kamión. Na tej ceste. V tuneli.Veľmi, veľmi dlhom tuneli.
A na konci bolo svetlo. Ťahalo ma k sebe. Obzrela som sa na druhú stranu. Nebolo tam nič. Len tma a nič viac. Prázdnota.
Už som to nevydržala. Rozhodla som sa poslúchnuť nutkanie a ísť za svetlom.
Ako v dákom americkom filme. pomyslela som si.
Zdvihla som sa zo zeme, chcela som vykročiť, ale...
Moje telo tam stále ležalo.
No ja som stála.
Stála som tam a pozerala som sa na svoje nehybné telo. Mŕtve telo.
Chcela som sa ho dotknúť, vale ruka mi jednoducho prešla stredom hlavy.
To svetlo ma k sebe ťahalo stále viac....
Musím už ísť.
... a viac. Už som nemohla ďalej odolávať.
Naposledy som sa pozrela na moje telo a kamión a odišla som.
Odišla som od seba.
Kráčala som ďalej a ďalej.
Podľa odhadu to mohlo byť už viac ako hodinu.
Otočila som sa aby som sa pozrela na seba
NIČ.
Tam, kde malo byť moje telo, nebolo nič.
Tma a prázdnota sa rozprestierali len asi 10 metrov za mnou.
Teraz som už stratila naozaj všetko. Aj seba.
Nezostávalo mi nič iné, len ísť ďalej. K tomu svetlu. Do toho svetla.
Mala som za sebou asi ďalšiu hodinu. A ďalšiu.
Svetlo bolo už len pár metrov odo mňa.
Už bolo na dosah ruky.
Nemám čo stratiť.
Ani som sa neobzrela a vstúpila som doň.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár