Niekedy mám pocit že ni esom súčasťou niečoho čo nazývame život, ale skôr nejakej divadelnej hry.Názov, dej či koniec to sa nikdy nedozviem.Jediné čo mi ostáva, je hrať svoju rolu, nezávisle na tom ako hra skončí.
Najnovšie zistenie samého seba mi odhalilo určitý vzorec či presnejšie fenomén toho, prečo ma žiadna vec nedokáže zabaviť, alebo lepšie povedané udržať pri sebe, dlhšie.
Už ako malý som doslova závidel spolužiakom zo základky, keď ich rodičia kúpili do domácnosti napríklad videorekordér.My ani neviem či sme na to nemali, alebo matka nechcela míňať peniaze na blbosti.Ale nemali sme ho a ostatný sa len bavili že aký nový film kto komu zas požičal a podobne.Jedného krásneho vianočného dňa sa nakoniec matka rozhodla tú blbosť nakoniec kúpiť.Samozrejme že to nebolo kvôli nám, ale aj ona sama sa už začala nudiť a tento prístrojček jej asi mal pomôcť s rodinného streotypu.Či to tak bolo, alebo to bolo inak, to je teraz už jedno.Mali sme konečne aj my video.Len to načasovanie bolo dosť naprd.Nielenže na trh už pomaly začali prichádzať dvd a podobne, ale aj kamaráti už nejak extra moc neriešili zháňanie nových filmov.
Takže sme mali doma video, ale bohvieaké využitie si teda i nás doma nenachádzalo.Len ja som mal úchylku si stále niečo nahrávať z TV.Kupoval som si prázdne kazety nahrával filmy ktoré som si potom ako blbec stále prehrával dokola a dokola.A prišiel čas keď som si video zobral do svojej izby a zapojil si ho na môj prvý televízor, čo som zohnal za dve tisícky od známeho.Netrvalo dlho a video už aj u mňa v izbe začalo zapadať prachom.Ošial z neho bol veľký a koniec malý.Teraz zas trčí v obývačke a nik sa ho pomaly ani nedotkne.Hordy kaziet trčia v priľahlej skrinke a začínajú podľa mňa už aj hniť.A tak skončil príbeh jedného videorekordéra, ktorý jednú rodinku potešil a za malú chvíľku upadol do zatratenia.
Doba šla ďalej a ja som zo stredoškolského života chcel vhupnúť rovnými nohami do toho vysokoškolského.No vhupnúť som vhupol, ale či rovnými nohami to teda pochybujem! Zopakoval som si prvý semestrík a spolu s priateľomčo sme boli až doteraz spolužiaci 15rokov sme sa rozhodli túto vojnu vzdať.okolo nás lietali len samé derivácie, integráli, statika sem dynamika tam.Proste toto bolo na mňa už dosť.Možno by som tú školu nakoniec aj dal, ale chýbal aspoň kúsok ochoty sa ešte učiť.
No ešte predtým počas štúdia bol k nám do rodiny zakúpený ďalší výdobytok modernej techniky a to konkrétne počítač.Matke som nahovoril že ho nevyhnutne potrebujem k ďalšiemu štúdiu na vysokej.S časti to samozrejme aj bola pravda, ale väčšou pravdou bolo že ma zasa začali zahrňovať informáciami.Ja mám taký procák, takú ramku, taký harddisk.Každý si sťahoval s internetu novšie a novšie hry.Odvšadial len samé, už máš nový DOOM, ja mam tamto a kreknuté, ja zas toto a nedá sa to kreknúť a podobné nezmysli čo mi šli do hlavy ako nôž.
Zas ma prišla pozrieť stará známa, závisť.Stoj čo stoj som sa aj chcel zapojiť do komunity ľudí bľabotajúcich o počítačových hrách a programoch.
Tak sa aj stalo a matku som nakoniec, aj prehovoril a počítač sa skvel u mňa v izbe na stole.Výkvet ľudskej snahy o uľahčenie si vecí konečne aj v mojich rukách.
Počas, , krátkodobého štúdia, , na výške som ho využíval najmä na kreslenie výkresov pre seba a aj pre druhých za malú finančnú výpomoc chudobnému študentovi.Sem tam nejaká tá hra kde riadite auto ako profík a nehody pre vás nič neznamenajú, alebo sa prechádzate po džungli prezlečený do masky žoldniera a zabíjate vojakov, ktorý na vás strieľajú, ale trafia len náhodou.Stupidita za stupiditou a mne to už pomaly začalo liezť na rozum.Naštastie ma to ako video prestalo baviť a počítač bol viac vypnutý ako zapnutý.A mašinka za 20tisíc v tej dobe dosť výkonná sa kúpala v prachovej sprche.Ďalšia zbytočná vec, povedal som si, ale táto bola o niečom inom.Video malo pár hláv možnosť nahrávať somariny z tej TV krabice a to bolo všetko.Ale počítač to je o inom.Otvára vám stále nové príležitosti.Doinšatlujete si nový program a môžete robiť zas niečo nové.Či robiť vlastnú hudbu, či web dizajn a veľa iného.
A tak som po svojom zistení počítač doslova vybúchal prácherom a povedal som si že čas strávený zavretý doma medzi štyrmi stenami by som pomocou neho mohol využiť efektívnejšie.
Prvý s nápadov sa skrsol hneď po odchode zo školy.Čo tak napísať vlastnú knihu.Keď dokáže niekto napísať takú blbosť, že, , ako sa stať pravou ženou, , prečo by som ja nemohol napísať svoju predtavu.Zistil som že hlavu na ké také štylizovanie mám a stránka za stránkou sa ukladala na harddisk.No zas prišiel ten doteraz nepomenovaný fenomén znechutenia.Proste ma to už tak nebavilo a nevedel som sa nijako prinútiť sadnúť si a dopísať už k začatému ešte ďalšie stránky.Bez zbytočného premáhania sa som na ideu že budem úspešný spisovateľ zabudol a hľadal som si novú.Práve včas sa objavil môj známy, ktorý mi predstavil program na robenie vlastnej hudby.
Keď už nie spisovateľ tak budem skladateľ povedal som si.Program som si nainštaloval a s nápadmi v hlave som sa začal vnárať do problematiky skladania píp a bum a bác dokopy.Svojou snahou naučiť sa to a neustále rozhovory s ďalšími ľuďmi som ovplyvnil aj ďalších.Tak nás bola celá kôpka čo sme sa snažili niečo schopné zmontovať.
A fenomén tu bol zas.Hlava zrazu prázdna a bez akejkoľvek chuti pridať čo i len jediný tón k ďalšiemu tónu.Ďašia kariéra, ktorá skončila ešte skôr ako vôbec akosi normálne začala.Už som ani nemal chuť vôbec niečo nové riešiť a len tak som radšej prežíval deň za dňom.
Jedného krásneho dňa som však pokročil na technickej úrovni zas o čosi vyžšie.Do počítača pribudla ďalšia vec a to internet.Doteraz som chodil len po kaviarničkách a chabé peniaze som si pochatoval a podobné kraviny.Ale prišiel čas keď som zistil že mať doma sieť nieje až taká zlá vec.Ba priam v dnešnej dobe skoro nevyhnuteľná.
A tak som mal o krabičku viac a počítač zapojený na sieť kde sa stretávajú podobné stratené inteligencie ako som ja.
Aj o využívaní internetu som sa napočúval až až.A hneď som aj doteraz získané informácie kde a čo je najlepšie začal preverovať.Všetky tie sociálne siete a online hry a sťahovanie apodobne.Fenomén zaučinkovalaj tu a veľa krát.Napríklad aj u hry counterstrike kde sa ľudia v roliach vojakov a teroristov navzájom vyvraždujú.Jeden či dva mesiace ma to aj bavilo a nebol som v tom až taký zlý, ale ako všetko ostatné aj toto ma po čase omrzelo.Tu ale aspoň zaúčinkoval môj zdravý rozum ktorý mi hovoril že je to totálna blbosť.Vnárať sa do sveta ktorý je založený na pár mapách kde sa naháňate ako blbý a strieľate po všetkom čo sa hýbe.potom sa nečudujme že sú ľudia čím ďalej agresívnejší a agresívnejší.Keď ich doma nenapadne nič lepšie len si sadnúť na zadok pred svietiacu krabicu a akože sa zabíjať, niekedy aj dlhé hodiny.
Momentálne jediné na čo používam počítač je len sťahovanie nejakej dobrej hudby a sem tam nejaké to popracovanie na skladaní hudby.To jediné mi zostalo ešte doteraz.
Neviem kde vznikol tento môj osobný fenomén pri ktorom po určitej dobe začínam veci radšej odkladať ako sa nimi zaoberať ďalej.Možno je to blok v hlave, možno zdravý rozum možno...Možno možno! Aj keby som ako chcel JA na to neprídem a že mi to prezradí niekto druhý o tom silne pochybujem.Ostáva mi len dúfať že je to akýsi spôsob hľadanie sa samého seba v tomto nespočet množstve vecí čo sa na tomto svete dajú robiť.A snáď jedného dobrého dňa sa mi to podarí nájsť a budem v tom ak nie dobrý tak aspoň priemerne dobrý.
No spojitosti tohto fenoménu som našiel aj na môj osobný život.teda myslím tým že, keď som sa tak myšlienkami vrátil v čase a premietol som si niektoré dôležité aj menej dôležité udalosti v mojom živote, našiel som tu veľa vecí kde zaúčinkoval a doteraz som sa nad tým nezamýšľal.
Jednou z týchto vecí sú aj moje vzťahy so ženami.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
lucy92
16. 11.novembra 2009 22:45
pacilo sa mi to.. bolo to zaujimave aj putave...v niektorych veciach som an tom rovnako...akurat ze ja az tak neexperimentujem ako ty a counterstrike som dnes pozerala ako to hra kamos hned som povedala ze je to kravina
Napíš svoj komentár