“Mami? Uf, kde si?!” znelo to skoro pridusene a naliehavo. Chcela som sa tváriť normálne, aby si nič nevšimla, ale nejako sa mi to nepodarilo.
“Čo sa deje? Som v kaviarni s Ildi.” Ildi je jej najlepšia kamarátka a moja birmovacia krstná mama.
“Kedy prídeš?” aj toto znelo úplne inak akoby to malo.
“Vera čo ti je? Nejdeš za nami? Vieš kde sme.” ozvala sa trochu vystrašene, ale ešte to nebolo celkom ono.
“Nie, nie. Poď potom hneď domov.” naliehala som ďalej a snažila som sa nemyslieť na tú predstavu, že idem za ňou do kaviarne úplne sama.
“No dobre. Idem potom ešte do obchodu... No čau.” pozdravila a mne sa skoro srdce zastavilo.
“Ale mami!!!” zakričala som do hluchého telefónu. Namrzene som si hrýzla do spodnej pery a premýšľala som, že čo budem robiť. Vošla som do svojej izby a zháčila som sa. Na mojej posteli sedel Denis. Chcela som sa rozkričať, ale nemala som toľko síl. Chcela som ho vyhodiť, ale nemohla som sa ani pohnúť. Iba som tam stála ako prikovaná a s vyvalenými očami.
“Veve? Si v pohode?” ozval sa trochu pochybovačne, či som už skutočne nestratila rozum. No ja som si už sama pripadala, že som ho dávno stratila.
“Uf... Čo tu do pekla... Robíš?” posledné slovo som povedala s minútovým omeškaním, ale malo to svoj význam. Znelo to presne tak uštipačne ako som chcela.
“Ale no tak. Veď vieš, že sama sa bojíš a Thom by nechcel aby si bola čo i len sekundu sama. Čo som už asi dávno porušil.” znelo to smutne a nesebecky, čo ku nemu vôbec nesedelo. Nechcela som sa tým zaoberať a sadla som si na stoličku pri stole len meter a niečo od jeho tesákov. Vystrašene som si ho premeriavala a bála som sa, či nie je aj on taký krutý ako tí čo sem prišli.
“Neboj sa ma. Ja ti neublížim.... Zatiaľ.” pri poslednom slove mi preskočilo srdce a rozbúchalo sa rýchlejšie. Posledné slovo vyslovil s presvedčením a usmial sa pritom. Len tak jemne a nesmelo.
“Huh.” vydýchla som a oprela som sa o operadlo stoličky. Takže moje obavy sú predsa len na niečo dobré. No keby mi ublížil Thom by s ním urobil niečo, čo by sa mu nepáčilo.
“Ale no tak, teraz tu nie som preto. Dnes nie. No a ak to tak berieme ešte máš dosť času na to. Takže teraz sme vlastne spojenci...” zamyslel sa a v zapätí sa usmial. Vyvalila som na neho oči a do očí sa mi nahrnuli slzy. Nechápala som, že prečo ja som mala to nešťastie, že som sa zaľúbila do upíra, ktorý má odporného brata.
Pri slove spojenci mnou trhlo.
“Hm.” zamyslene na mňa hľadel.
“Nemáš tu nejaké karty či čo? Ak tu s tebou mám ten týždeň vydržať zatvorený, nie som si istý, či sa nepokúsim ti niečo urobiť skorej.” otvoril ústa a vyzeralo to drasticky, no bol to len úsmev. Pri slove týždni som znova vyvalila oči.
“Týždeň?!!” dostala som zo seba konečne nejaké súvislé slovo.
“No nepovedal ti to? Je jasné, že bude musieť odlákať toho slabého niekam preč a to trvá menšiu prípravu. Aspoň tak sa zmenili plány.” odvetil a zapozeral sa mimo mňa.
“No a máš tak tie karty?” opýtal sa keď som sa nepozerala. V tej chvíli som naozaj nemala náladu hrať blbo karty.
“Nie! A nebudeme tu len tak sedieť!” rozhodla som napokon.
Keď už mám osobného strážcu, tak ho využijem. Keďže sa sama bojím vonku potulovať, teraz mám čas všetko vybaviť, kým aspoň je so mnou.
Pozrel sa mi do očí a zatváril sa nevinne. Po prvý krát som si všimla, že je vlastne celkom pekný. Hneď som to vyhodila z hlavy a pozrela som sa von oknom.
“Kam chceš ísť?” opýtal sa, no ja som už bola na ceste do chodby. Obúvala som si svoje nepremokavé biele tenisky s ružovými šnúrkami. Jeho otázku som perfektne odignorovala a všímala som si len to, čo robím. A dokonca som musela premýšľať aj nad tým, že kam vlastne potrebujme ísť. Vtom som si nebola tak úplne istá. Vedela som, že to musím využiť, lebo neviem, že kedy sa budem môcť najbližšie pohnúť niekam bez toho, aby som sa strachovala, že každú chvíľu zomriem. No s Denisom to nebolo až tak rozdielne, musela som si dávať pozor aj na neho. Nemohla som si pomôcť, ale jeho presvedčenie o spojencoch ma veľmi nepresvedčilo. Hlavne, keď povedal, že ma raz určite sám zabije. Ak to nestihnú urobiť tí druhí.
Ani som nepremýšľala a už sme boli na ceste a kráčali sme po parku. Bol ticho a všimol si, že som zahĺbená do svojich myšlienok. Asi preto bol ticho.
“Ehm. Potrebujem ísť na cintorín.” rozhodla som napokon, keď som popri parku už videla bránu na cintorín. Nebol to až taký dobrý nápad, nie teraz keď ma aj tá najmenšia vec vystraší. Človek by si pomyslel, že mi už fakt šibe, no ja som bola presvedčená, že idem na cintorín kde som už naozaj dva mesiace nebola.
“Hm. Zaujímavé. Dobre.” usmial sa šibalským úsmevom a pozrel sa mi pri tom hlboko do očí.
Keď sme už stáli pri hrobe mojej babky, sadla som si na studený a ešte trochu mokrý náhrobný kameň. Ticho sme tam sedeli a ja som sa najprv pomodlila. Cítila som jeho pohľad na sebe, no ani raz som sa na neho nepozrela. Nechcela som aby sa naše pohľady stretli, ako dnes doma. Stále sa na mňa pozeral tak... Tak... Ochraňujúco. Nie však preto, že práve na to bola príležitosť a dôvod, ale úplne pre niečo iné.
“Ako sa to stalo?” opýtal sa od veci a ja som nechápala, čo tým myslí. Pozrela som na neho zmätene.
“Prosím?”
“Ako zomrela...” hodil pohľadom za nás a ja som pochopila. Sklopila som zrak, nebola to najlepšia téma pre mňa, ale rozhodla som sa, že raz sa o tom aj tak budem musieť s niekým porozprávať. Totiž od babkinej smrti som sa skoro s nikým nerozprávala a nie to ešte o tom. Aj mama vedela, že je to tabu téma pre mňa. Bola som rozrušená už len tým, že som na to musela stále myslieť. Hlavne preto som na nej tak veľmi prilipla, že v posledné dva mesiace som ku nej chodila každý deň a cítila som, že sa niečo stane. Stále som si hovorila, že čo keď sa jej niečo stane a nechodím ku nej. Stále som si to odhovárala, že sa to nestane a napokon dva mesiace na tie krásne chvíle sa to stalo.
“Dostala infarkt....” zamumlala som a stále som pozerala do zeme. “Bola už raz operovaná a ja som si stále opakovala, že čo keď sa jej niečo stane. A stalo sa.” pozrela som sa neho smutne a zvlhli mi oči. Ani by som si nevšimla, že sa mi jedna neposlušná slza skotúľala po pravom líci, keby mi ju elegantne nezotrel.
Pozeral sa na mňa trochu s odstupom, no v očiach mu bolo jasne vidieť, že je mu to ľúto. Čakala som na dôverne známu vetu “je mi to ľúto”, ale neozval sa. Iba sa na mňa pozeral a hladil ma palcom po líci. Ruku nespustil ani po minúte, keď mi to už bolo trápne. Musela som zakročiť ja. Mierne som otočila hlavu a pozrela do zeme.
“Nie som v tom nijako dobrý, keďže sám zabíjam ľudí, ale asi je jej už dobre. Myslím..” mumlal a snažil sa ma trochu uchlácholiť. To ma ešte viac zarmútilo a rozplakala som sa. Bolo to úplne zbytočné, ale určite ma chápal.
Oprela som sa o jeho rameno a on ma automaticky chytil za plece a hladil mi ruku. Druhou rukou mi zotieral slzy.
Napokon, keď som si povedala, že je dosť plaču a smútenia, raz aj tak musí toto celé skončiť. Postavila som sa a svojím náhlim konaním som ho zrejme vyviedla z miery.
Vtom mi zazvonil mobil. Čakala som, že je to mama a chce mi oznámiť, že ju napadlo niečo. Okamžite mi stuhla krv a on bol okamžite na nohách a držal ma za rameno a triasol mnou. Nevšímala som si jeho reakciu a ani slová, ktoré som vôbec nepočula, akoby som mala uši zaštupľované.
Vybrala som mobil a volajúci nebola moja mama. Zháčila som sa a potom mi srdcom prešlo teplo.
Nikolas.
Môj najlepší kamarát so všetkým čo ku tomu patrí. Usmiala som sa a okamžite som to zodvihla.
“Prosím.” ozvala som sa prvá a on sa mi pekne pozdravil, ako stále keď mi volá. No zaskočilo ma, že mi volá po dvoch mesiacoch. Čudovala som sa, že prečo sme už neboli v kontakte, ale veci sa nejako zvrtli. No teraz som bola nesmierne šťastná, že je moje slnko naspäť.
“Ako sa máš moja?” okamžite sa pýtal, že čo mám nové, samozrejme som upírov vynechala.
“A ako baby?” opýtala som sa po 10 minútach rozhovoru.
“Ale veď vieš. Erika sa so mnou rozišla. Som zo toho mimo, ale už ma nezaujíma.” usmiala som sa spolu s ním a porozprávala som mu o Thomovi.
“Aha.” dodal, keď som skončila. Už to nebolo radostné, ale smutné. Vedela som, že som mu ranila city a v momente som sa chcela prefackať, že som to na neho vybalila. Vedela som aj to, že je do mňa zaľúbený a chcel by ma, no moje srdce bolo príliš naladené na nesprávnu vlnu.
“Pôjdeme von?” rýchlo to zmenil a už bolo počuť, že je veselší. Ale nie tak ako keď mi zavolal.
“Jasné.” zvolala som nadšene, no keď som si všimla Denisov prísny pohľad, uvedomila som si, že to nebude tak skoro.
“Ehm. Neprídeš radšej ku nám. Aj tak si od vtedy, čo som si prerobila izbu nebol u nás.” navrhla som a Denis sa tváril prívetivejšie. No znovu bol myšlienkami niekde inde. Akoby sa snažil ignorovať náš rozhovor.
Nikolas povedal niečo ako jasné, no potom už musel končiť.
“Dobre. Tak zajtra? O tretej ahoj.” usmiala som sa a zložila som. Vtom bol Denis naspäť.
“No čo?” opýtala som sa a všimla som si, že sa smeje.
“Vieš na cintoríne sa nesluší telefonovať.” smial sa. Prižmúrila som oči a napokon som sa aj ja uvoľnila. Mala som dobrú náladu aj napriek tomu počasiu a situácii. Keď mi volal Nikolas, alebo som bola s ním vonku, vždy som mala dobrú náladu.
“A vieš, že mojej starkej to nevadí?” otočila som sa mu chrbtom a mierila som ku východu. V momente bol vedľa mňa a ešte stále sa usmieval.
“No nechceš sa ma niečo opýtať?” ozval sa vtom. Pozrela som na neho nechápavo a uvedomila som si, že vie presne, na čom som sa pred chvíľou s Nikolasom dohodla.
“Akože sa mám teba pýtať, že koho si pozvem domov?!” vyvalila som oči a zastavila som. “Nebudem si pýtať povolenie od TEBA! Dúfam, že ti to došlo.” ubezpečovala som sa. On iba prikyvoval a smial sa.
“Dobre, ale dúfam, že tvojmu kamarátovi nebude vadiť, že budem tam aj ja, samozrejme...”
Myslela som, že mu vyškrabem oči, aby sa toľko nechechtal, no potom som to vzdala a pohla som sa domov.
Konečne po tých dňoch stresu som sa troch uvoľnila. A keď som si predstavila zajtrajšok, žalúdok na to reagoval a urobilo sa z toho nutkanie...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
fallangel
31. 10.októbra 2010 16:18
ja mám v hlave asi niečo prepnuté,alebo ako....vždy mám rada tých záporných hrdinov..najprv Jacob (niežeby ten bol zrovna záporný,ale aj tak..), potom Damon, teraz Denis...ja fakt nie som normálna! =D ale čo by som dala za to,keby aspoň v jednom jedinom príbehu nezvíťazil ten sladučký hrdina =D =D
Napíš svoj komentár