Mala som sto chutí toho idiota ihneď vyhodiť, alebo mu aspoň zalepiť hubu! Viem, že som sama navrhla Thomovi, že potrebujem 24- hodinovú ochranu, lebo inak to neprežijem, no nikdy by som nečakala toto. A už vôbec nie, keď je so mnou aj môj naj kamoš.
“Ehm. Červeň.” ozval sa Nikolas a vyrušil ma z myšlienok. Hrali sme karty, veď nič iné sa nedalo robiť. Vonku pršalo a ja som nemala na výber.
“To nie je možné. Ako to robíš.” šťuchla som do Nikolasa a usmiala som sa. Znovu ma vyhodil a ja som nevedela, že ako to robí. Mala som poslednú kartu a on ma práve pripravil aj o ňu.
Denis sedel pri okne a pozeral sa von nezaujato. Bolo vidieť, že si nás vôbec nevšíma, akoby sme tam ani neboli.
Vtom sa postavil a vyzeral, že je vyvedený z miery. Okamžite som skamenela a krv mi zamrzla v žilách. Ihneď som vedela, že sa niečo deje. Toto nebol jeho zvyčajný trpký výraz, bol to výraz, ktorého preklad je : Toto nie je v poriadku.
Nikolas sa ma snažil dostať naspäť, ale ja som sa nemohla pohnúť, keďže mi stuhli svaly.
“Musím si odskočiť. Veroni nechoď nikam!!!!” odvrkol a už sa ponáhľal preč.
“Čo sa tu deje?” opýtal sa Nikolas a prinútila som sa správať normálne. Chcela som aby išiel domov, ale nechcela som ho poslať samého. Nie keď je to také nebezpečné.
Trochu som sa narovnala a snažila som sa sústrediť, no nijako sa mi to nepodarilo.
“Mohla by si sa aspoň trochu sústrediť na hru?” znova sa opýtal a konečne som sa mu skoro plne venovala.
“Och. Prepáč. Ja len... Nemyslím, že.. Ale nič. Prehrala som.” zaškerila som sa a hodila som mu karty, aby ich rozdal ešte raz.
No na hru som mohla zabudnúť, viac som sa nesústredila na ňu a on ma samozrejme ihneď vyhodil. Ani som sa neobťažovala sa usmiať, či okomentovať to.
Vtom hodil do mňa karty, len jemne, ale prebralo ma to. Pozrela som na neho a zamrkala som.
“Čo sa deje?” zamumlala som.
“Práve to by som chcel vedieť. Veroni čo sa deje?” iba som si vzdychla a pozrela som sa za neho.
“Nič len... Nejdeme von?” vedela som, že som sa totálne zbláznila a riskujem aj jeho aj môj život, ale nemohla som sa ovládnuť od pocitu, že som sama. Sama bez nejakej ochrany.
“No dobre.”
“Myslím, že by mi teraz prechádzka pomohla.” ozvala som sa a on sa už staval na nohy. Iba zamumlal niečo ako huh, ale nevšímala som si to.
Sadli sme si na lavičku v parku pri autobusovej stanici a ani jeden z nás nič nehovoril. Stále som sa obzerala a cítila som, že som totálne nesústredená.
“Tak čo sa deje?” nevydržal ticho a otočil sa ku mne.
“Ja len... Vieš môj frajer je teraz niekde preč a je v nebezpečenstve.” zašepkala som. Nevedela som, že čo na to povedať, ale nechcela som to rozoberať. Aj on posmutnel a pozrel sa na zem. Nebolo mi príjemné sa s ním baviť o niečom, čo ho zraňovalo, keď som mu nechcela ubližovať.
Jeho bolesť bola moja bolesť a nezniesla som pohľad na to, že sa trápi.
“Ok. Vieš čo? ...” nedopovedal, lebo sa mu ozval mobil. Bola to jeho mama a zrejme ho posielala domov. Iba som neochotne vzdychla a ani som si neuvedomila, že je už osem hodín. Zrejme aj moja mama mi bude čoskoro volať, hlavne keď je Streda a zajtra je škola.
“Ideme?” opýtal sa a chytil ma za ruku. Chcela som sa mu vytrhnúť, no nechala som to tak. U nás to tak chodilo a jednoducho som sa nechcela brániť. Jeho teplá ruka bola príjemná.
Keď som bola sama, uvedomila som si, že prečo som bola nervózna. Nikto so mnou nie je a ani neviem, že čo sa stalo. Sadla som si na posteľ v mojej izbe a hlavu som si skryla do dlaní. Rýchlo som sa odmaľovala a natrela si tvár proti vyrážkam. Bolo niečo po deviatej, keď som sa osprchovala a urobila desiatu do školy, zbalila tašku a konečne zahlasovala mame, že idem spať. Ona iba zamumlala slovo dobrú a ja som sa ani neobťažovala jej to vyčítať. Rýchlo som sa pobrala do postele a už som nebola sama.
Keby to moja mama vedela, asi by ma zaškrtila.
Denis sedel na stoličke pri okne a ani si ma nevšímal.
“Dobrú.” ozval sa potichu a ani sa na mňa nepozrel. Ihneď ma zachvátil hnev.
“Čo to bolo dnes poobede?!” zašepkala som sa a snažila som sa to povedať, čo najjedovatejšie. Keď počul môj hlas, hneď sa na mňa pozrel.
“Si v pohode? Stalo sa niečo?” ozval sa vystrašene a mňa to vyviedlo z miery.
“Nie, ale čo sa stalo? Kam si šiel?”
“Thom mal nejaké problémy... Išiel som sa pozrieť, že čo sa deje, no ten slabý upír bol už mŕtvy. Thom to naozaj zvládol.” pozerala som na neho unavene a prosebne. Chcela som aby mi o tom povedal ešte viac, ale zrejme sa už nič nedozviem.
“Aha...” zamumlala som a on sa znova otočil ku oknu. “A kedy ťa vystrieda?”
“Ešte nie. Povedal, že týždeň. Nechystala si sa spať?” opýtal sa a mňa to zarazilo. Tým všetko ukončil a ja som nemohla namietať. Áno mala som si ho všímať, že tam nie je, no mne to bolo strašne trápne, že je so mnou v izbe, keď ja spím.
Zase som sa bohvieako nevyspala. Ráno, keď som otvorila oči na zvonenie budíka, cítila som sa totálne zle. Denis sa na mňa pozrel, že je čas sa zobudiť a odišiel domov. Aspoň na chvíľu, kým som sa ja obliekla a pripravila do školy. Nemala som na to vôbec náladu a nechcelo sa mi.
V škole to nebolo iné. Stále ma sledoval, aj keď bol niekde v nedohľade, aby ho nikto nevidel. Lenže ja som vedela, že tam niekde je. Stále ma trápilo, že kde je Thom, keď je už ten upír mŕtvy. No aj keď bol mŕtvy, neupokojovalo ma to bohvieako. Ešte stále tam boli štyria ďalší a už si určite všimli, že im jeden chýba.
Na obede som sedela oproti Denisovi a on sa hral a mobilom. Nezaujato som prehĺtala každý kúsok, čo najpomalšie. Ani raz sa neozval ku mne a nepovedal nič o Thomovi.
“Nemyslíš, že keď sa budeš so mnou takto pofľakovať, že si budú myslieť, že spolu niečo máme?” sykla som a pri tej predstave som sa zatvárila kyslo. Ani sa na mňa nepozrel, robil sa, že je zabratý do hry a plní životne dôležitú funkciu. No aj tak sa usmial a odpoveďou sa netrápil.
“A vadí ti to?” smial sa mi. Iba som zagánila do taniera a rozhodla som sa, že obeda bolo na dnes dosť.
Večer som sedela v obývačke s mamou a pozerali sme správy. Znova našli telo bez krvi a bez známky života. Iba ma striaslo pri tej informácii.
Skončí sa to niekedy?
“Nemala by si sa sama potulovať.” oznámila mama, keď prešli správy na menej drastickú tému.
“A prečo myslíš, že sa vláčim s Denisom?”
“Ale on nezmôže nič proti tomu vrahovi.”
“Nemyslíš, že je to absurdné, že telo nájdu bez krvi? Iba dve jazvy na krku? Nie je v tom upír?” načala som to, aj keď som vedela, že veľmi neuspejem.
“Ale prosím, ťa. Také niečo je nemožné.”
“Nezamyslela si sa nad tým? Kukni sa na internet a budeš tam mať o upíroch všetko.” nakoniec som to vzdala a viac som nezačínala nijakú tému. Ani ona sa o to nesnažila, keďže sa už nevenovala mne a ani správam, ale počítaču.
Zase som sa išla odmaľovať a umyť. Zase bolo niečo po deviatej, keď som si ľahla. A znovu tam sedel nezaujato, bez života.
“Nechceš niečo? Si tu zatvorený aj ty...” mumlala som, aj keď som mu nechcela nič dávať.
“Nie.” odvetil a nevšímal si ma. Mala som toho dosť. Celý deň bol taký hnusný a nezaujatý dokonca sa nesnažil o konverzáciu,. Čo by inokedy nebol problém.
“Čo sa deje? Prosím nešetri ma. Nevládzem sa na teba pozerať.” vyhŕklo zo mňa a v momente som to oľutovala.
“Ty sa nevládzeš pozerať na mňa? Napadá ti vôbec, že čo hovoríš?! To ja na teba! Ako ideš skapať od strachu, že ťa niečo zabije. Ale Veronika! Ja ti prisahám, že tu nič nie je, čo by ťa zabilo. Samozrejme, že sa Thom a ja o to postaráme.” vyvalila som oči a neverila som tomu, čo som počula.
“Ty ma zabiješ...” zašepkala som. Iba sa kútikom úst usmial a zdalo sa mi, že hovorím niečo hlúpe.
“Ale nie. Teraz sme spojenci. Čo si zabudla?”
“Ale čo potom? Prečo ma chceš zabiť?!”
“To ti nepoviem. Nepochopíš to.”
“No skús...”
“Lebo patríš jemu a nie mne!” zavrčal trochu hlasnejšie než mal, no moja mama ho aj tak nepočula. Táto odpoveď ma prekvapila. Je nemožné, žeby chcel zabiť mňa a žeby o tom takto premýšľal.
“He. Hej mal by som zabiť jeho, ale keď viem, že ma budeš nenávidieť ešte viac a takto to je lepšie. Keď ťa nemôžem mať ja, tak ani on.” zatváril sa sklesnuto a ja som pochopila, že je to pre neho ťažké. Roztriasli sa mi kolená a dopadla som na posteľ. Táto správa ma nijako nepotešila, pretože mi len dal vedieť, že sa ma predsa len chystá zabiť a možno to nebude bolestivé, lebo ma chce. Práve teraz som nemala ani trochu chuti premýšľať o mojej smrti, ktorú zabezpečí on a tak som sa upokojila aspoň natoľko, že to nebude dnes...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
fallangel
2. 11.novembra 2010 21:36
tak sa mi to páči! ! =D
Napíš svoj komentár