Keď som sa ráno zobudila, slnko mi pražilo do izby. Skoro som až vyvalila oči, že čo sa stalo po tých dlhých dňoch dažďa. No aj napriek tomu som neverila, že sa toto pekné počasie udrží aj naďalej. Na to, že bol júl sa mi počasie vôbec nepozdávalo. Veď už dávno malo byť teplo, ale napriek tomu si kľudne prší.
Keď som si uvedomila, že som sama v izbe, zmiatlo ma to. Nechcela som aby odišiel, možno ani netušil, že sa tak skoro zobudím, lebo keď som sa pozerala na hodinky, bolo len pól šiestej v sobotu ráno.
Dosť citlivá bola pre mňa táto téma, keďže ešte stále na nás útočia upíry.
Pomaly som si dávala dokopy myšlienky a chcela som prísť na to, prečo som na ňom tak prilipla. Nemyslím, žeby to bolo preto, že ma chce, alebo niečo s tým podobné, pretože to som už vedela aj ja sama a dokonca mi to ešte dávnejšie povedal aj Thom. Nečakala som to ani pred tým, no ani teraz. Aj keď sa mi to začína zdať ako samozrejmosť, keďže sa na mňa niekedy pozerá skutočne nevysvetliteľne. No nepodobá sa to na obyčajný pohľad, ale na pohľad, ktorý ja sne hovorí, že ma chce. Akoby ma hltal pohľadom.
Potriasla som hlavou a privrela som oči. No vtom som započula nejaký jemný šuchot a hneď som ich otvorila.
“Sorráč, nechcel som ťa zobudiť.” začula som Denisov hlas a keď som sa poriadne zapozerala, sedel na stoličke oproti mojej posteli, kde som sa vyvaľovala.
“Ja som už bola hore. Kde si bol?” chcela som vedieť, nebolo zvykom, že ma necháva takto samú... Alebo?
“Hm, doma. Nemala by si byť voči mne taká aká si, inak si začne pripadať, že ma chceš.” uškrnul sa a v jeho hlase bolo jasne počuť povýšenecký tón.
“Ehm, nemyslím si, že som na teba až taká dobrá.” zamumlala som a snažila som sa všetko ostatné ignorovať.
“Dobre no.” ešte raz sa usmial, no potom stíchol a už nič nehovoril. Začala sa na povrch drať jedna otázka, ktorú som už viac nedokázala utlmovať.
“Kde je Thom?” opýtala som sa náhle a on sa na mňa ani nepozrel. Zase ten odmeraný prístup. Iba som si vzdychla.
“Je preč...” toto ma vyviedlo z miery a čumela som na neho s otvorenými ústami.
“Kde preč? A kedy príde?” otázky sa zo mňa začala valiť, ale našťastie som sa ovládla, inak by som sa nedozvedela vôbec nič.
“Veve, veď to vieš. Máš pred sebou ešte 5 dní jeho neprítomnosti. A snaží sa spojiť s nejakými známymi.” zamumlal úplne odmerane a nevšímal si moje rozhorčenie. “A zatvor si ústa lebo ti do nich muchy naserú.” kukala som ako totálny pako a mala som sto chutí ho zabiť.
Takúto poznámku si vyprosím!!” zasyčala som nahnevane a rozhodla som sa toto celé ukončiť. Nechcelo sa aj napriek tomu debilnému upírovi sa obmedzovať a trčať doma s týmto ďalším debilom. A vlastne už vôbec sa mi nechcelo počúvať tie jeho poznámky!
Vyvalil na mňa oči a nechápal, že čo mi je.
“Odchádzam! A rozhodla som sa! Viac na mňa nemusíš dávať pozor! Nestojím o to a rozhodla som sa konečne zmieriť s tým, že u v meste aj iní upíry! Ani ostatní ľudia to netušia, prečo by som sa mala obmedzovať? Maj sa a nevracaj sa!!” vyštekla som, čo najuštipačnejšie a odpochodovala som do kúpeľne. V zapätí bol za mnou.
“Super. Tak sa maj.” zachechtal sa a zrejme sa mu to páčilo viac ako mne.
Rýchlo som sa dala do poriadku a keď som sa vrátila do izby a všimla si, že je len šesť hodín, rozhodilo ma to. Nemyslela som, že sa niekedy takto skoro ráno rozhodnem ísť von. Vlastne som asi stratila zdravý rozum a bola som ešte pod vplyvom spánku, keďže som sa takto rozhodla. Veď ja som bola presvedčená, že nechcem ostať sama, keďže upíry útočia. Bála som sa prejsť cez ulicu sama a teraz som poslednú ochranu odhodila.
Vzdychla som a zvalila som sa naspäť do postele. Aspoň trochu si ešte pospím, aj tak nebolo správne a rozumné sa pofľakovať tak skoro po meste. No ako som sa snažila zaspať, stále viac a viac som premýšľala nad Thomom. Pripomenulo mi to, keď odišiel na niekoľko dní a ja som o ňom nevedela. Keď sa neozval a ja som sa doma strachovala a napokon moje neschopné bozkávanie sa s Krisom. Pri týchto myšlienkach mi vyšla slza z očí. Nebolo pre mňa zdravé na to myslieť a zožierať sa, že ćo je s ním. Milovala som ho viac ako som si vedela predstaviť, až sa mi to zdalo ako rozprávka, no stále mi nešlo do hlavy, prečo sa aspoň neozve.
Pozrela som sa na hodinky a bolo osem hodín. Pri tom zistení som vyskočila z postele, nečakala som, že sa tak na dlho zamyslím a stratím pojem o čase.
Znovu som vošla do kúpeľne a dala som sa do poriadku. Matka v noci odišla do zahraničia a ja som bola znovu sama. Trochu ma to hnevalo, no bola som aj rada. Nikdy by ma nepustila v sobotu ráno von o ôsmej. Musela by som upratovať a nakupovať, no ja som nemala chuť. Dokonca som bola úplne mimo z Thoma.
Rozhodla som sa náhle. Keď som bola na ulici a stála som tam ako trdlo, nápad prišiel tak náhle ako blesk z čistých nebies. Ani som neotáľala a kráčala som smerom ku jeho domu. Stále som verila a dúfala, že tam bude alebo aspoň sa ozve a niečo sa o ňom dozviem, no bála som sa, že tak nebude. Prestala som na to myslieť a otvorila som dvere do jeho domu. Neobťažovala som sa s tým, že zaklopem, či vôbec zakričím, že som tu. Denis mal byť doma, ale dúfala som, že nie je.
Vyšla som po schodoch a srdce mi búšilo. Konečne som sa dotrepala po schodoch hore a pri poslednom som sa potkla. Iba som ticho zanadávala a postavila som sa na nohy. Trochu som si oškrela koleno, ako som sa šuchla o ostrejšiu hranu schodov. Začalo to š´tipať a napadlo ma, či to nie je nejaké zlé znamenie.
Rozhodla som sa kráčať ďalej a nemyslieť na Žiadne zlé znamenie. No ako som šla po chodbe do jeho izby, znovu som sa potkla. Tentoraz som neotáľala a okamžite som sa narovnala.
“Do kelu!!!” sykla som a dokráčala som pred dvere jeho izby. Chvíľu som čakala a zhlboka som sa nadýchla. Nechcela som pripustiť, že tam nebude. No musela som veriť len v jednu vec, že tam bude aspoň nejaký odkaz alebo čo. A keby nebolo ani to, mám ešte mobil, síce by som nemala volať, keď to nie je nevyhnutné, ale teraz to BOLO nevyhnutné.
Jemne som pootvorila dvere a nazrela som tam. Keď som nikoho nevidela, zabuchla som dvere tak nahlas, že sa otriaslo sklo vo vedľajšej izbe. Zachvela som sa a do očí sa mi nahrnuli slzy. Dopadla som na zem a čakala som, kedy sa pozbieram. Ja viem je to totálne od veci, že som sa tak zosypala, veď som mu mohla zavolať, no niečo ma dostalo na zem.
Konečne som sa dostala na nohy a otvorila som dvere. Čakala som, že tam nájdem aspoň nejaký odkaz, no keď som otvorila dvere čakalo ma iné prekvapenie. Ani nie tak celkom prekvapenie, ale skôr hrozné zistenie.
Silno som zvierala kľučku na dverách a do očí sa mi nahrnuli slzy. Chystala som sa kričať, ale vedela som, že hlas budem mať zachrípnutý a nebude dosť hlasný.
V šoku, ktorý na mňa doľahol, náhle prišlo zistenie. Pozerala som sa na zem a okolo bola krv. Keď som si to poriadne pozrela, prišlo mi zle. Roztočila sa mi hlava a myslela som, že odpadnem.
Keď som sa pozrela lepšie, zistila som, že na zemi leží nejaká osoba. Roztriasla som sa a podišla som bližšie. Vedela som, že je mŕtva, ale nepripúšťala som to.
“Haló?” ozval sa môj hlások celý roztrasený a zničený. Jasne bolo počuť tú hystériu a strach, no osoba sa na moje zvolanie ani nepohla.
Došlo mi to skorej, akoby malo a keď som sa snažila pohnúť a utiecť preč, dopadla som na zem. Znovu. Až ma moje krepé nohy nahnevali. Som taká nemožná! Vrčala som si sama pre seba a napokon som sa rozhodla postaviť sa.
Nechcem byť v tej izbe a už vôbec pozerať sa na to. Náhle ma premohol strach a pocit skľúčenosti. Chcela som stade vypadnúť a nevrátiť sa tam.
No keď som sa postavila, osoba sa pohla. Skoro som až vyskočila z kože, no nebolo mi to celkom jasné, či len nehalucinujem. Oči som mala rozmazané, lebo som plakala a preto sa mi to zrejme len zdalo. No keď sa osoba postavila, vedela som, že sa mi to nezdá.
Začala som cúvať a šialene lapať po dychu. Nejako sa mi nedostávalo dostatok vzduchu do pľúc a na malú chvíľu som sa zapotácala. Hlava sa mi točila ako na kolotoči a bolo mi zle.
“Hm?” ozval sa hlas osoby. Zistila som, že je to upír a nie človek. Keby niekto prežil taký masaker, nebol by z neho človek.
No ako som sa na neho pozerala, nevedela som sa už pohnúť. Poriadne som mu nevidela do tváre a bála som sa, či to nie je Thom. Lenže to som ihneď vyhodila z hlavy, pretože keby to bol on ihneď by ma upokojoval, že je všetko v pohode. Alebo niečo podobné. Lenže tento sa na mňa pozeral- aspoň myslím- a stál tam bez pohnutia ako skala. Pretrela som si oči a všimla som si, že ho nepoznám. Bol to nejaký neznámy upír a celé ústa mal od krvi. Až keď som nemala oči zastreté slzami som si všimla, že nie on bol ten mŕtvy, ale bol to človek, ktorý ležal na zemi. Pri tomto pohľade mi to pripomenulo toho šialeného upíra, čo sa ma snažil zabiť ešte veľmi dávno. No toto bola podobná situácia ale v žiadnom prípade to nebol ten istý upír. A vtedy mi to došlo!
Toto je jeden z tých, ktorých sa snaží Thom zabiť. Lenže Thom tu nie je a upír je tu. V jeho dome, v jeho izbe a s jeho frajerkou.
Urobil krok ku mne a usmial sa. Nevyzeralo to ako úsmev, keďže mal ústa od krvi, vyzeralo to ako škodoradostný uškľab, ktorého preklad je: Priprav sa, si ďalšia.
Všimla som si, že je medzi nami možno meter a pól, čiže po mne môže kedykoľvek skočiť a ja nestihnem ani zakričať alebo aspoň žmurknúť. Ani srdce mi nestihne dobiť. Cítila som, že môj koniec práve nastal. Môj koniec bol dokonca oveľa bližšie než som myslela. A nebude to hocijaký koniec, budem vycicaná upírom. Vedela som, že moje šťastie, ktoré ma postretlo s Thomom nebude dlho trvať. Muselo prísť niečo, čo by to všetko pokazilo. To znamená, že život s upírmi má svoje nedostatky.
Jemne na mňa vyplazil jazyk a olizol si spodnú peru. Vyvalila som oči a všimla som si, že sa postavil do zvláštneho uhla.
Nevenovala som tomu pozornosť, lebo mi došlo, že sa chystá skočiť. A keď som sa na neho zapozerala videla som, ako skáče.
Zatvorila som oči a v duchu som si prešla svoje posledné dva mesiace, ktoré boli moje najlepšie v živote. Vedela som, že viac oči neotvorím, pretože smrť je na dosah. Smrtka si na mňa brúsila svoji britvu už, keď som spoznala Thoma. A teraz sa konečne zaťala do môjho mäsa...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár