“Už nikdy nebudem piť!” zafučala som a vyhrabala som sa na nohy.
“Aj ja si myslím. Budem ťa musieť menej púšťať, alebo aspoň na teba dávať väčší pozor.” zamumlal vedľa mňa Thom a jeho starostlivosť som si nevšímala. Snažila som sa nemyslieť na iróniu tejto situácie a radšej som sa pohla pre pohár vody. Lenže mi prišlo naozaj zle a zapotácala som sa. Skoro som spadla, dokonca som už letela ku zemi, no zachytili ma jeho ruky. Jemne ma zložil na posteľ a zamračil sa na mňa. Iba som sa chabo usmiala.
“Radšej pôjdem ja pre tú vodu.” zamumlal a už bol naspäť s pohárom poriadne ľadovej vody. Vypila som ju s chuťou a iba som sa čudovala, že ako som bola smädná. No potom sa mi roztočila hlava a srdce sa mi rozbúchalo s plným nasadením.
“Vidíš?” ukázal smerom ku môjmu srdcu a ja som hneď vedela, že na čo myslí. Veď jasné, že ho počul ako splašene tlčie, dokonca aj ja som ho počula na moje pribrzdené ľudské zmysli.
“No čo už...” šepla som a pozrela som sa von oknom. Konečne svietilo slnko a bolo naozaj horúco. Zrejme ma prebudilo to slnko, keďže mi teraz svieti priamo do okna z východnej strany. Zažmurkala som do sveta za oknom a zamračila som sa. Pozrela som na hodinky na mobile a striaslo ma.
“Je len 5 hodín...” fučala som a hodila som sa naspäť na vankúš. Nemyslela som, že je tak skoro, no na spánok som mohla zabudnúť.
“Je ti zle?” ozval sa, no mne nenapadlo, že prečo sa pýta. Veď mi nebolo zle a dokonca som sa ani netvárila tak. Alebo žeby áno? Rýchlo som sa nahla trochu z postele a všimla som si svoju spotenú, bledú a naozaj strašne vyzerajúcu tvár.
“No do frasa!” zaklala som a vyskočila som na rovné nohy. Vedela som, že mi nebude dobre, ale kašľala som na to. Ponáhľala som sa radšej si umyť zuby a tvár, aby som nevyzerala ako bosorka. Učesala som sa a na pleť som si natrela trochu púdru, aby som si zakryla posledné znaky akné.
Keď som sa vrátila do izby, nemala som chuť viac ležať.
“Ehm. Je mi fajn. Myslím, že trochu upracem. Mama príde dnes domov.” povzdychla som pri tej myšlienke, keďže som pri nej nemohla robiť toľko vecí ako keď je doma. Napríklad by som sa nemohla toľkoto premávať po byte s Thomom a hovoriť takto nahlas, keď je iba vo vedľajšej izbe.
“Ale mohla by si si ešte aspoň na dve hodinky ľahnúť.” zamumlal a hral sa mi s pramienkom vlasov. Vtom si ma pritiahol ku sebe a rukou mi prešiel po celej dĺžke chrbta. Prešli mi po jeho dotyku aj zimomriavky, ale zvláštny pocit z brucha neustúpil. Začala som ho trochu podozrievať, no hneď ma všetky myšlienky prešli, keď mi vtisol bozk na ústa. Druhou rukou sa mi zahrabal do vlasov a bozkával ma s plným nasadením. Nikdy by som si nebola myslela, že ma raz bude takto bozkávať, no aj keď to bolo absurdné aj tak do toho nedal všetko. Cítila som ako sa zdráha. Aj keď som nechcela, aby prestal, raz aj tak by ku tomu došlo. Pustil ma tak náhle, ako aj začal.
“Prepáč...” zamumlal a oprel sa čelom o moje. Zhlboka sme dýchali a on sa milo usmial.
“Povedala by som, že som si zvykla, ale nie.” vyslovila som to trochu inak, ako som myslela, ale určite ma pochopil.
Vtom ku nám vtrhol Denis a prerušil celú tú chvíľku. Ruky čo sme mali prepletené vo vzduchu, teraz jemne viseli, ale nepúšťal ma.
“Decká nemaznajte sa toľko, Thom poď musíme ísť. Našiel som novú stopu. Zlikvidoval som dvoch a ostali už len traja. Sú celkom silní, ale nie tak ako my. Všimli si našu silu a vzďalujú sa, ale ja ich nenechám len tak odísť.” uškrnul sa, ale oči nespustil z našich prepletených rúk. Keď mi došlo o čom hovorí, uvedomila som si, že upíry ešte stále hrozia. A Thom bude musieť pravdepodobne zase odísť.
Striaslo ma.
“Denis. Daj si pohov.” uzemnil ho, keď si všimol moju tvár a keď ma striaslo. Nechcela som byť taká sebecká a nechať Denisa na tých troch samého, ale nechcela som, aby Thom znovu odišiel. Na to som bola príliš slabá.
“Ale no ták. Veď sú už len traja a tých zlikvidujeme naozaj rýchlo. Ani sa nenazdáš, Veve, a budeme naspäť.” teraz sa už naozaj usmieval od ucha k uchu a konečne dal dole oči z našich rúk. Pozeral sa na mňa upreným pohľadom a Thomovi to neušlo.
“Dobre.” zamumlal Thom a ja som si uvedomila, že niet cesty späť.
“Okej. Tak sa rozlúč a ideme.” zachechtal sa, ale ihneď zmizol. Zrejme nechcel byť svedkom nášho lúčenia. Vedela som, že ma chce a nebolo by mu veľmi príjemné, žeby nás videl sa bozkávať. No stále mi to veľmi nedošlo, nezdalo sa mi to ako pravda. Neviem prečo, ale zdalo sa mi, že klame a vôbec tu nejde o tých upírov. Akoby tu šlo o niečo iné. Tento pocit nechcel zmiznúť.
“Budem musieť odísť. Pôjdem naozaj na malú chvíľku. Sľubujem.” začal sa so mnou lúčiť, ale ja som ho nechcela nikam pustiť. Už len pre ten debilný pocit.
“Nie, nie, nie, nie! Nechoď.” prosila som ho, nechcela som mu povedať, že čo som si myslela, ale nechcela som ani aby odišiel. Veď len teraz sa vrátil a hlavne sa mi nezdali Denisove úmysly.
“Veronika,” chytil mi tvár do dlaní a pokračoval: “Neboj sa. Kľudne si uprac doma a ja sa dovtedy vrátim a keď nie, tak prídem najneskôr o ôsmej.” pohladil ma jemne po tvári a začal bozkávať na ústach. Jemne si ma odtisol od seba a usmial sa na mňa.
“Ale ja nechcem, aby si odišiel.” poriadne som zdôrazňovala slovo nechcem. bola to pravda a hlavne, že som podozrievala Denisa, že má v pláne niečo iné ako útok na upírov. Na to, že klame som prišla skutočne rýchlo. A čudujem sa, že to Thom prehliadol. Alebo nie?
“Sľubujem.” jemne a chlácholivo ma objal, no potom bez slova odišiel oknom.
Byt ostal prázdny a tichý. Bolo počuť iba môj hlasný vzdych a tlkot srdca. Zaplavil ma pocit, že sa niečo stane. Nenávidela som to. No musela som sa upokojiť a to čo najskôr. Stále mi nedal pokoj výraz Denisovej tváre. Nie takej obyčajnej, ale úplne inej. Presne takto sa tváril, keď nám klamal.
Potriasla som hlavou a rozhodla som sa dnešný deň prežiť trochu ľudským spôsobom. Pozrela som sa na hodinky a bolo pól šiestej. Tak som zobrala mobil do ruky a vytočila som to známe číslo.
“Haló?” ozval sa hlas môjho kamaráta a ja som sa naozaj potešila, že je už hore.
“Ahoj.” usmiala som sa a počula som, že aj on. “Nejdeš von? Dnes?” dodala som a bola som šťastím bez seba.
“No hej môžeme, ale teraz? Nemohla si si nájsť lepší čas na prechádzku?” smial sa a znelo to trochu karhavo.
“Nie nemohla.” zamumlala som a nevšímala som si jeho žart.
“Okej. Za 15 minút som u teba.” dodal a položil. Ani som nestihla namietať, pretože som to presne takto chcela. Potrebovala som rozptýlenie ešte skôr a čakať tých 15 minút sa mi naozaj nechcelo. Rýchlo som sa obliekla a trochu som si natrela oči hnedou farbou.
Líca som si pretrela jemne doružova lícenkou a na mihalnice som si natrela špirálu. A maľovanie je u konca. Pomyslela som si a potom som už nemala čo robiť. Sadla som si do obývačky a zapla som telku. V nej samozrejme nešlo nič, tak som ju hneď vypla. Vtom sa ozval zvonček a ihneď som vyskočila na nohy. Vedela som, že je to on a bola som rada, že mu to netrvalo ani 15 minút. Tak som sa ponáhľala dole výťahom, no ten som nemohla nijako urýchliť, aj keď som veľmi chcela. Konečne som otvorila dvere a vyletela som von.
“Ahoooj.” zakričala som nadšene a vrhla sa mu do objatia.
“Čauko. Aká si dnes nadšená.” usmial sa Nikolas a objal ma. Bolo mi to trochu nepríjemné, človek by si pomyslel, že chodíme, no nezaujímalo ma to.
“Hej, lebo ťa vidím.” priznala som sa a trochu som očervenela, no potom som nahodila zničený výraz, akoby som sa naozaj trápila, že som ho nevidela. Z jednej časti to bola aj skutočnosť, keďže mi tak chýbal, ale z druhej som si uvedomila, že som tak trochu klamár.
“No ale akože takto skoro si sa rozhodla vyraziť si?” zasmial sa a zapozeral sa mi do očí. Musela som sa vyhnúť jeho pohľadu a radšej som sa pohla smerom k jeho škole.
“Neviem, asi samota....” zamumlala som a radšej som zmenila tému, keďže som mu minule povedala, že mám chalana, ktorý ma asi v jeho očiach necháva dosť dlho samú. Aj keď to bola pravda, nechcela som sa s tým zaoberať, keďže mal dôvody. Ako sa moje myšlienky znovu ubrali tým nesprávnym smerom, rýchlo som sa radšej sústredila na niečo iné. “A kam by si chcel ísť? Čo tak ku tvojej škole na paneli?” dokončila som svoj krátky monológ a čakala som kým odpovie. Viem, že to trvalo len dve sekundy, čo odpovedal, ale mne to pripadalo ako večnosť.
“No to je dobré miesto, ale radšej niekam bližšie, budem sa musieť vrátiť domov za dve hodiny.” to ma vystrašilo a zneistela som.
“Prečo?” zastavila sa mi krv v žilách a stuhli mi svaly. Predstava, že budem už o dve hodiny sama, ma stresovala a strašila.
“Vieš, keďže si sa rozhodla ísť von v nedeľu, kedy chodím zvyčajne na hasičskú súťaž, a ešte takto skoro, budem musieť odísť skorej. Vieš idem o pól desiatej preč.” zosmutnela som, no nedala som to až tak na sebe znať.
“Aha...” dodala som a pomaly sme kráčali po meste, ktoré bolo dosť plné, keďže svietilo slnko.
“A dnes poobede nejdeš von? Myslím, že je to rozumnejší čas.” drgol do mňa a smial sa. Mne to nepripadalo až také smiešne, ale musela som súhlasiť. Naozaj to bol rozumnejší čas.
“Hej. Ale neviem, či budem mať toľko času. Príde mama a musím upratať a navariť.” zamumlala som a pri tej predstave, že musím upratovať som sa ešte viac zachmúrila. Nebola to najhoršia vec v mojom živote, ale naozaj sa mi dnes nechcelo robiť nič.
“No dobre teda. Zavolám ti, keď skončím so súťažou a dohodneme sa.”
“Aha...” súhlasila som a ďalej sme kráčali ticho. Už som nevedela, čo povedať a začala som uvažovať, že zavolať Nikolasa von nebol až tak dobrý nápad. Nepomohol mi nijako zahnať pochybnosti a strach a hlavne nudu, dokonca na mojej pochmúrnej nálade len pridal.
“Čo sa deje?” opýtal sa a ja som vedela, že na to prišiel. Opýtal sa to tónom, že sa určite niečo musí diať.
“Ale nič...” dodala som ihneď, lebo som nechcela túto tému načínať s ním.
“Frajer ťa necháva znovu samú, či čo?” vyvalila som na neho oči, že ako náhle na to prišiel.
“Odkiaľ to vieš?” zakoktala som.
“Vieš nie je také ťažké sa v tebe vyznať. Tento typ tvojho trápenia som už videl a ľahko som došiel na to. Len ľutujem, že sa takto netrápiš pre mňa.” zasmial sa a ja som chcela hneď namietať, ale zodvihol prst a pokračoval.” Myslím, že keby sme boli spolu, nikdy by som ťa nenechal sa takto trápiť.”
“Ale nezačínaj s tým znovu.” túto tému načínal ešte pred tými dlhými dvoma mesiacmi, keď som nechodila s Thomom.
“Ja len hovorím.” toto akoby som presne počula, no nie z jeho úst. Počula som to z úst Krisa, na ktorého si už naozaj ani len na chvíľu nespomeniem. Keby som len vedela, že sa situácia takto zbehne, nikdy by som sa nestrápnila s tým, žeby som mu napísala a vyznala lásku.
“Počuj. Ja chcem aby si bola šťastná a to teraz nie si. Ja to na tebe vidím. Odkedy sme sa znovu stretli, si zničenejšia ako pred tým.” toto ma trochu urazilo, ale hovoril čistú pravdu. Cítila som ako zo mňa upíry sajú všetku energiu a tie veci okolo, nebolo to pre mňa. Aj keď som chcela žiť takýto život a už by som si iný ani nevedela predstaviť, mal pravdu.
“Hej. Ale ja svoje rozhodnutie a srdce nezmením. Moje srdce nefunguje tak, že ho prepneš a je zaľúbené do niekoho iného.” uškľabol sa, ale nepozeral sa na mňa. “Čo?”
“Nič. Len je to trochu blbé. Keby si aspoň videla, ako ťa vidím ja.”
“Dobre je pravda, že som zničenejšia ako som bola, ale o chvíľu bude všetko v norme, dokonca ešte lepšie.” ohromene sa na mňa pozeral akoby som povedala nejakú životne dôležitú vec. No ja som myslela len na upírov, čo bola životne dôležitá vec, no nie pre mňa. Ale on ma zrejem inak pochopil.
“Čo tým myslíš? Nie si trochu mladá na to?” zafučal a ja som vyvalila oči. Nevedela som načo miery, ale ja som myslela na úplne inú vec. Na to som mohla aj ruku do ohňa vložiť.
“Prosím?”
“Ty chceš aby ťa pretiahol?!!” zvýšil hlas, až to na ulici bolo trochu viac hlasné a ľudia sa na nás len pozerali ako na debilov.
“Prestaň! Nie! Na to som hádam aj rozumná nie?” trochu ma to nahnevalo, no ovládala som sa. “Keby si chodil ty so mnou už by si to dávno urobil!” dodala som trochu zostra. Iba sa na mňa neveriacky pozeral a vedela som, že mu to nepadlo dobre.
“Nie som debil!”
“Nie som sprostá!”
Obidvaja sme sa od seba otočili a ja som si skrížila ruky na prsiach. Nechcela som veriť, čo si o mne myslel, no aj tak to bola moja záležitosť. Keby som chcela, stane sa. Ale s tým nemá táto celá záležitosť čo i len dočinenia.
“Prepáč... Viem, že nie si sprostá. Asi som nemal takto reagovať. No asi trochu žiarlim.” usmial sa a zahrabal sa do vlasov. Otočila som sa na neho a usmiala som sa aj ja. Potom som ho šťuchla do ramena a hádka bola zažehnaná.
“Okej. Prijíma sa. Aj ty mne prepáč.” zahundrala som.
“Ok prijíma sa. Počuj nebude ti vadiť, keď už pôjdem?” iba som pokrútila hlavou a pohli sme sa domov. Odprevadil ma a potom odkráčal so sklonenou hlavou domov. Len ťažko sa mi na neho pozeralo, no keď som vyšla z výťahu hore na osmičke, musela som sa zastaviť, aby som sa na neho pozrela. Išiel ležérne, ale mal sklonenú hlavu. Neobzeral sa a ani raz nezodvihol hlavu. Skutočne som si prešla, žeby vzťah s ním bol rozumnejší a zdravší. No ihneď som to vyhodila z hlavy a pohla som sa radšej domov. Veď môj hrdina je už pre mňa určený a skutočne by som si nikdy v živote nebola predstavila, že aké budem mať šťastie...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
fallangel
5. 11.novembra 2010 19:24
Napíš svoj komentár