Dlho som premýšľala nad tým, čo mi Nikolas povedal. Vedela som, že má z jednej strany pravdu, ale ja som ho ľúbila ako brata, ako svojho najlepšieho kamoša. Nie ako Thoma, pretože jeho som milovala z celého srdca a nemyslím, žeby som niekedy niekomu vedela dať toľko lásky. Ani som si nemyslela, žeby som dokázala vôbec dať zo seba toľko lásky. No stáva sa to, keď nájdete lásku svojho života, nie je to na viac, lásku svojej existencie, svojho bytia. Myslím, že podstata môjho bytia je Thom. Nič iné mi nezostáva. Všetko je teraz vedľajšie , a preto by som nedokázala milovať nikoho iného. Je to naozaj silné a nekonečné.
Radšej som prestala premýšľať nad týmito vecami, pretože čím ďalej som si lámala hlavu, tým to všetko dávalo menší zmysel. Ako napríklad, prečo mám také šťastie? Prečo si Thom vybral práve mňa? Len preto, že mu dobre voniam?
Sadla som si na gauč v obývačke a zapla som telku. Nechystala som sa pozerať nič konkrétne, dokonca som si už aj odvykla od telky, ale teraz som naozaj nemala čo robiť. Matka sa včera vrátila domov a teraz oddychuje. Nemala by som ju rušiť s niečím hlasným. Thom sa mi samozrejme neozval a začínala som sa báť.
Keď som zapla telu práve znovu prerušili reláciu o varení.
“Dnes sme našli ďalšie mŕtvolu. Už je to dva dni čo sme nič nenašli a bol pokoj, ale teraz to znovu začalo.” hlásila redaktorka a mne prebehli po tele zimomriavky. Nedávalo to zmysel. Veď Thom a Denis ich išli zabiť nie? Nie som až taká zábudlivá, žeby som si toto nepamätala.
Okamžite som vyskočila na rovné nohy. Vedela som, že Denis má v pláne niečo zlé.
Utekala som ku nim domov. Samozrejme dvere boli otvorené a doma nebol nikto. No vtom sa v kuchyni niečo mihlo. Ponáhľala som sa tam, aj keď som mala strach. Čo ak sa Thomovi niečo stalo a krvilačný Denis si pre mňa príde? Alebo som mu skočila rovno do pasce ja?
Vydýchla som si ako som nakukla do kuchyne.
“Thom. Čo tu robíš?” ozval sa mi roztrasený hlások a všetko pokazil.
“Choď preč!!” sykol nahnevane až ma to rozhodilo. Nechápala som mu a začala som sa báť. Intuícia mi hovorila, aby som utiekla preč ak chcem prežiť aspoň dnešok. Lenže bol to predsa len Thom a ten by mi nikdy neublížil.
“Čo sa deje?” opýtala som sa vystrašene, teraz som na to mala dôvod.
“Zmizni!” zakričal hlasnejšie a trhlo mnou. Toto ma zabolelo, nikdy predtým sa so mnou takto nerozprával. Ani by si to nedovolil. Bol až príliš nesebecký a zdvorilý na tento tón na mňa. “Nepočuješ? Vypadni Veronika! Nechcem ťa tu!” do očí sa mi nahrnuli slzy a začala som cúvať.
“Nechceš ma?” slová som vyslovila s absolútnou bolesťou, ale jeho to zrejme nezaujímalo.
“Nie!” ďalšie slovo, ktoré sa mi vrylo do srdca.
“Prečo?” zašepkala som, nechápala som.
“Proste len vypadni.” povedal miernejšie, ale hnev z jeho hlasu neustál. Ani raz sa na mňa neotočil a takto vyzeral príliš strašidelne... Ako upír. Prvýkrát som to na neho mohla povedať a báť sa ho. Ale nechápala som jeho reakcii. Nakoniec som sa rozhodla skutočne odísť, pretože moja intuícia na mňa doslova revala, že sa niečo zlé môže stať.
Rozbehla som sa preč, slzy mi stekali po tvári prúdom a potkýnala som sa o všetko čo mi vošlo do cesty.
Neverila som vlastným ušiam. Neverila som tomu, čo mi povedal. Nechcela som aby sa to stalo, ale uvedomila som si, že ako som ešte pred pól hodinou premýšľala, aké mám šťastie. Myslím, že som to zakríkla a to šťastie sa so mnou len hralo. Nikdy by ma niečo také úžasné nepostihlo. Možno mi bolo posledné dva mesiace skvele, ale myslím, že teraz za to všetko pekne zaplatím.
Utekala som domov a nevšímala som si nič okolo seba. Nevšímala som si ľudí, čo sa mi zdravili, dokonca ani kamarátky. Iba som utekala a ignorovala som všetkých naokolo. Moje myšlienky boli niekde úplne inde. Niekde, kde by som chcela byť, ale nemôžem, lebo ma tam nechcú.
******
Bez chuti som sedela pred jedlom, ktoré mi pripravila mama. Chcela aby som sa najedla, ale ja som žiadnu chuť nemala. Cítila som sa ako mŕtvola, ako živá mŕtvola bez pocitov. Nemohla som si už ani spomenúť na to, čo sa včera stalo. Nemohla som si ani len predstaviť, aké sklamanie ma sužuje, ale ja som proste musela byť ako mŕtvola bez citov. Aby som sa uchránila pred trápením. V hĺbke duše som cítila, že to bolí a niečo sa stalo, snažím sa nemyslieť na to, čo. Jednoducho len prežívam každú sekundu, ktorá je pre mňa utrpením.
(78- deň)
Prechádzala som sa po parku s Betkou, ktorá na tom tiež nebola bohvieako s jej priateľom. Ja som jej povedala, že sme sa rozišli, aj keď na to nechcem myslieť, lebo to bolí, ale jej som to musela povedať. Bola to už automatika, každému som to hovorila. Dokonca aj Nikolasovi, s ktorým som bola vonku, ale nezdržal sa dlho. Znovu mi hovoril o tom, ako ma chce. Ja som len kývala s hlavou, že je toho na mňa veľa. Samozrejme, že ma pochopil a dal mi čas, ale ja si nemyslím, že čas pomôže.
“Veve, neboj sa. Všetko bude dobre.” ubezpečovala ma, aj keď si tým sama nebola istá. Videla som jej to v očiach. Videla som jej výraz tváre a spôsob, ktorým o jej chalanovi Mirovi hovorí. Miluje ho, ale trápi sa kvôli nemu. To tiež nie je bohvieaký dobrý vzťah. Ale aspoň taký ako nijaký.
“Hm..” zamumlala som a prvýkrát som sa konečne pozrela okolo seba. Vtom som ho uvidela a stiahlo mi to žalúdok. Srdce sa mi rozbúchalo a celá som sa začala triasť.
“Si v pohode?” ozvala sa. “Veve!” zakričala trochu hlasnejšie, no ja som si ju nevšímala. Moje oči boli len pre neho, vedela som, že nás počuje a vie o tom, že som tam, ale nepozrel sa na mňa. Tým viac to bolelo. No nemohla som sa nechať odradiť, rozbehla som sa za ním, pričom nohy sa mi potkýnali. Posledný krok som chcela urobiť taký, že pred neho skočím, aby zastavil, ale nepodarilo sa to ako som vedela. Potkla som sa a padala som rovno tvárou k zemi.
Vedela som, že ma zachytí. Pozrel sa mi do očí a ja som si všimla farbu tých jeho. Ihneď som vedela, že ktorá bije.
“Nie!” zafučala som , pretože jeho oči svietili krásnou fialovou farbou. Hovoril mi o tom, že keď sa upír napije ľudskej krvi, jeho oči presne takto svietia. Uvedomila som si, že v správach hovorili o vražde ďalšieho človeka a doplo mi, že to mal na svedomí môj Thom. Trhlo mnou.
“Thom...” pohladila som ho na tvári a on nič nepovedal. Tváril sa nahnevane a neprítomne. Trápilo ma to, keďže sme sa rozišli a ja ani neviem, prečo.
“Prečo?” tentoraz tá otázka bola zameraná na jeho oči.
“Nepochopíš to.” odvrkol hnusnejšie, ako asi plánoval, no snažila som sa ignorovať bolesť, ktorú mi spôsobuje každé jeho slovo.
“Len to skús.” chcela som aby mi veril, pretože nie som až taká hlúpa, no nevyzeral na to, že by sa mi chystal niečo povedať. Môj hlas znel pridusene a prezradil ma. Konečne si ma poriadne všimol. Zapozeral sa mi do očí a ja som si až teraz všimla, že predtým boli akosi prázdne. Premýšľala som, či z môj hlas ho upozornil, že sa niečo deje.
“Veve...” chytil mi tvár do dlaní a pocítila som nádej. “Snaž sa mi vyhýbať.” ale toto ten pocit znovu zahlušil. Rozochvela som sa, no on mi hlavu nepúšťal. Myslela som, že sa mi podlomia nohy a spadnem na zem ako kôpka nešťastia, no on ma držal a to mi pomohlo sa nezrútiť. Lenže hlava sa mi roztočila a oči mi zatemnili čierne škvrny.
“Si v pohode?” počula som ako sa ma pýta, no ja som nemohla odpovedať. Prikývla som, ale nebola som si istá, či som to naozaj urobila.
*****
Pomaly som otvorila oči a sedela som na lavičke v parku. Betka sa vedľa mňa nudila a zrejme ju ani trochu nenapadlo mi pomôcť do nemocnice. Nebolo mi najlepšie, a keď sa dobre pamätám zosypala som sa priamo pred Thomom.
Vyskočila som na nohy a zistila som, že Thomma tu nechal. Nechal ma tu odpadnutú a odišiel. Nepovedal nič. To znamená, že ma naozaj nechce. Toto zistenie mi nepadlo dobre a zrútila som sa naspäť na lavičku.
“Len pokoj. Už bude všetko v pohode. Len seď.” ozvala sa Betka. Ale na pokoj som mohla hneď zabudnúť.
“Čo sa stalo?” ozvala som sa a až teraz som si všimla, aký mám zlomený hlas.
“Odpadla si, položil ťa sem a povedal mi, aby som na teba dala pozor. Hneď sa ževraj vráti.” dumala jednu na druhú, ale mňa zaujala len tá posledná vec. Ale vtedy som si uvedomila, že sa už nevráti. Nádej znovu upadla.
“Nie, nevráti sa.”
“Ale hej. Bola si v bezvedomý len pól minúty.”
“Ale nechápeš? On sa už nevráti.” hučala som svoje, veď som aj mala pravdu.
“Donesie ti vodu. Povedal. A aj išiel pre auto, aby ťa zobral domov. Nepáčilo sa mu, že by si tu ostala takto.” stále sa mi nechcelo veriť, že je to pravda, tak som sa radšej sama postavila nič sa nestalo, tak som urobila krok vpred. Bola som v pohode, tak som sa rozhodla odísť domov sama, pretože žiadna voda, žiadne auto a už vôbec žiadny Thom nebude. Lenže po piatom kroku som sa zapotácala a vedela som, že je zle.
Rútila som sa ku zemi a ruky som inštinktívne vystrela, aby som stlmila pád. Lenže ma tesne pred dopadom stihli chytiť niečie ruky. Trochu som sa zakolísala a až potom som sa vedela sústrediť. Pozrela som sa na neho. Držal ma pevne v náručí a na moment som verila, že ma chce. Lenže to som musela vyhodiť z hlavy, nechcela som trpieť ešte viac, než teraz. A za toto stretnutie budem musieť neskôr zaplatiť.
“Vravela som jej, ale nepočúvala ma.” zamumlala Betka. Iba som prevrátila oči a uvedomila som si, že mi ušiel rozhovor. Thom sa na mňa pozeral vyčítavo a Betka vedľa nás kráčala ako malá bambuľka.
“Mala si sedieť. Veď som jej hovoril, že sa vrátim.” hovoril naliehavo, akoby to celé chcel mať už za sebou. Všimla som si jeho výraz, akoby som mu len strpčovala život. Rozhodla som sa, že sa na to nechcem pozerať. Jemne, ale rýchlo som sa mu vymanila z náručia a rozhodla som sa odkráčať preč bez neho.
“Čo blázniš?” ozval sa za mnou a schytil ma za ruku. Lenže ja som sa nedokázala udržať a začala som plakať. Keď ma uvidel trochu zmeravel.
“Nechaj ma! Vidím, že ti len uberám z času. Nemusíš ma ľutovať som v pohode! Pôjdem aj sama! Nepotrebujem sa prizerať na tvoj výraz, ti to len strpčujem.” zafňukala som, ale moje slzy ma dorazili. Kolená sa mi znovu podlomili a on ma rytmicky zachytil.
“Nestrpčuješ. Ale bol by som rád, keby si sa nechala odviesť domov a potom by to bolo ľahšie.” zašepkal mi do ucha, keď si ma vyložil na ruky.
“Ale vidím, ako to chceš už mať za sebou. Tak nepotrebujem tvoju ľútosť.” viem, že som dosť tvrdohlavá. Mala by som si užívať jeho vôňu a spoločnosť a dotyky, kým som mohla. Aj tak už budem neskôr trpieť tak, či onak je to už jedno. Lenže nijako sa mi to nedarilo, keď bol ku mne taký odporný.
“Aspoň ma nechaj ťa zobrať domov. A potom si huč svoje.” odvrkol a tým sa debata ukončila. Nedochádzalo mi, že prečo je taký odporný ku mne. Nikdy by si to nebol dovolil. Veď aj on ma miloval. Tým som si bola istá. A čo sa mohlo stať za ten krátky čas?
Položil ma na posteľ. Ani sa na mňa nezahľadel a už sa aj otáčal, že ide preč. Chcela som sa ozvať a povedať aspoň niečo, čo by ho trochu udržalo v mojej izbe. Lenže nič ma nenapadlo a on zmizol v okne. Začala som plakať a uvedomila som si, že je zrejme koniec. Koniec nášho krátkeho, ale zato krásneho vzťahu. Len som nevedela, čo ho ku tomu doviedlo. Aj keď som sa na to snažila prísť, aj keď som premýšľala ako sa len dalo, nič ma nenapadlo. Bolo to príliš absurdné. Príliš neskutočné. Ako celý náš vzťah. Asi preto sme nemohli byť spolu. Asi preto sa radšej rozhodol to ukončiť, lebo vedel, že nie sme si rovní dokonca pre neho neponúkam nič, čo iná upírka.
Iba som si hlavu zaborila do vankúša a nechala som, aby vzlyky vychádzali z mojej hrude bez zábran. Nechala som, aby slzy stekali a zmáčali mi vankúš. Nechala som, aby srdce bolelo a trpelo. Pretože momentálne sa moje srdce musí usporiadať s tým, že stratilo veškerú lásku...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
fallangel
7. 11.novembra 2010 13:34
:´( ale je to fakt super!!! =D
Napíš svoj komentár