Niekde za oknom sa mi zdalo, že sa niečo mihlo. Alebo to bola len moja predstavivosť? Zrejme áno. Bola som už asi až príliš šialená, až príliš naivná, pretože za oknom sa mi nemalo ČO mihnúť. Tak som sa radšej vrátila ku pozeraniu lávovej lampy, ktorá svietila pekne do modra a fialovo ružové bubliny v nej len tak lenivo plávali. Prevaľovali sa z jednej strany na druhú, dule a hore. Privrela som oči, bola tma a moja matka už zrejme zaspala. Bolo aj celkom teplo, tak som mala otvorené okno. Do izby mi našťastie prúdil vzduch, ktorý ma nenechal umrieť od tepla. Keďže bolo také teplo, nemohla som ani zaspať. No ani za myšlienky, ktoré mi neustále vírili v hlave. Mojej sprostej hlave.
Pozrela som sa na plafón a uistila som sa, že tam nie je žiadny komár. Očami som prebehla v matnom svetle svetlušiek, ale nijakého komára som neobjavila. Aspoň budem mať pokoj od nich.
No potom som očami prebehla ku oknu. Stade za mnou chodieval Thom. Okamžite som túto myšlienku vyhodila z hlavy. Nemohla som na to myslieť. Nemala som právo a bolo mi to zakázané. Každá malá myšlienka bola až príliš nebezpečná a smrteľná. Aspoň pre mňa, keďže ma to pomaly , ale isto zabíjalo. Tak som si radšej našla niečo iné na premyslenie. Spať som nemohla, telka ma nebavila, čítať som nevládala, učiť som sa nemusela. Tak čo mám robiť?
Vtom ma napadla jedna šialená vec, ktorá mi rozorvala srdce. Ihneď som sa snažila túto myšlienku vyhnať z hlavy, lenže držala sa ma ako kliešť. Nemohla som vymyslieť väčšiu hlúposť ako ísť za ním. Teraz? Keď je v meste naozaj nebezpečne? A dokonca, čo by sa stalo? No jemu nič, ale ja by som z toho vyšla znovu zle. Ja by som musela trpieť následky, pretože by ma jednoducho vyhodil.
Lenže mne sa nechcelo myslieť na nič iné a ani som si to neuvedomila, proste som sa už obliekala. Myšlienka, žeby som tam mala ísť ma strašne lákala. Nevedela som, kde sa berie to nadšenie pre niečo, čo mi spôsobí neskôr muky. No za pokus to stálo a možno som nemala dosť múk a túžila som po tom, aby som trpela. Ale zas až taký masochista nie som. Zatiaľ...
Ponáhľala som sa po ulici, ktorá nebola až tak dobre osvietená. Musela som sa čo najrýchlejšie dostať cez tú strašidelnú časť, no ešte som netušila, že tu sa moja cesta skončí.
Zaúpela som, keď som si všimla osobu, ktorá predo mňa priam vyskočila.
“Ale Veronika. Čo sa takto neskoro pofľakuješ vonku? Môžu tu byť upíry.” zachechtal sa Denis, no mne sa nič nezdalo ako žart.
“Presne jedného hľadám.” zamumlala som a myslela som, že mu dôjde, že Thoma. Ale nedošlo.
“Ohm. Chceš aby ťa zabili? To som si chcel nechať pre seba.” ukázal svoje žiarivé zuby. Striaslo ma.
“Nie. Chcela som nájsť Thoma. Dúfala som, že mi pomôžeš ho nájsť.” začala som troch naliehavo a on hneď vedel, že sa niečo deje.
“Čo sa deje?” opýtal sa. Neušlo mi, že o ničom nevie.
“Akože o tom nevieš? Thom sa napil ľudskej krvi.” vychrlila som, ale o rozchode som nič nespomenula. Nechcela som aby ma teraz zabil a to by asi nebola najlepšia chvíľa. Súhlasila som s tým, ale nie dnes.
“Hm. Konečne sa prekonal chlapík. A čo ho ku tomu donútilo?”
“Ja som myslela, že sa od teba dozviem viac.” vyhlásila som smutno. Nečakala som, že Thom to zatají svojmu bratovi a on o ničom nebude tušiť.
Pozeral sa na mňa nechápavo, ale pobavene. Zrejme sa mu páčilo ako som z toho vyvedená z miery, ale mne sa to ani trochu nepáčilo. Bolo to niečo hrozné.
“Nerob to! Vieš, že mi na ňom záleží. Čo keby si mi pomohol ho nájsť?” prosila som ho, ale nevyzeral na to, že by mi chcel pomôcť. Iba sa na mňa škeril a nič nehovoril. To ma rozčuľovalo.
“No tak Denis!” trochu som zakričala, ale nie až tak nahlas.
“No dobre teda.” vzdychol si a zodvihol ma na ruky. Nečakala som to, tak som trochu zapískla, alebo také čosi. Nič na to nehovoril, lebo vedel, že sa ho bojím, aj keď zrejme chcel opak. No kto by sa ho nebál? Veď mi tu neustále hovorí, že ma zabije a teraz na to mal príležitosť.
Strašne rýchlo sme sa objavili na druhej strane mesta, kde ani neboli domy. Bola tam len nejaká malá továreň a dlhá cesta s lampami. Na druhej strane cesty bola továreň na výrobu dreva a bol tam aj strážny pes.
“Tu sme.” ozval sa a položil ma na zem. Poobzerala som sa, no nikoho som tam nevidela.
“Kde?” pozrela som na neho neveriacky, no on sa pozeral iným smerom. Keď som sa tam pozrela, už som aj ja niečo videla. Traja muži kráčali vedľa seba smerom ku nám a nevyzerali, že sú to starí známi. Keď boli bližšie a ja som spoznala medzi nimi Thoma, neverila som tomu.
“Thom? Prečo si s nimi?” vyprsklo zo mňa, no Denis okamžite prešiel predo mňa a dal sa do obranného postoja. Toto ma zmiatlo ešte viac a rozčúlilo. Denis ide proti nim? Dokonca aj proti Thomovi? Žeby sa spojil s tými? Tak potom to by vysvetľovalo jeho oči a chuť zabíjať. Alebo chcú všetci zabiť len jedného? Denisa. Nie!
“Do frasa!” zakvílila som a prestrčila som sa popri Denisovi. Pozerala som sa na Thoma, ktorý nespustil zo mňa oči.
“Veroni, poď ku mne.” ozval sa jeho rozčúlený a zastretý hlas. Zmiatlo ma to.
“Nechoď nikam.” zašepkal mi do ucha Denis. Vedela som, že to aj oni počujú, ale robila som sa, že to povedal iba mne. Teoreticky to aj povedal iba mne.
“Nepočúvaj ho! Je nebezpečný. Sám ťa chcel zabiť nie?” ozvali sa menšie vyhrážky. Nechcela som, aby došlo k boju. Hlavne som nechcela, aby bojoval Thom.
“Prosím. Dosť!!!!” zakričala som na celú ulicu a všetci sa na mňa pozreli, či mi nehrabe. Ale ja som presne vedela, čo robím. Aspoň som dúfala. “Vysvetlí mi tu do pekla niekto, že čo sa deje?” vyprskla som znovu a obzerala som si všetkých okolo.
“Tvoj frajer, teda už ex-frajer, sa ma snaží zabiť. Spojil sa s nepriateľmi, ktorých som mu pomáhal zlikvidovať a on sa mi pekne odvďačil, čo?” odvetil Denis a pri slove ex-frajerka ma to zabolelo. Pozrela som sa na Thoma, ktorý zrejme bral všetko vážne.
“Ale no tak Denis. Nebuď smiešny. Všetci dobre vieme, že jedine ty si ten zlý. Presne preto sa vrátili do mesta. Pretože si prišli po teba.” opravoval ho Thom a začalo mi dochádzať, že moja alternatíva je zrejme správna.
“Ja vás prosím!” sykla som na nich. Thom sa na mňa pozrel a čakal, že čo urobím. “K tomuto boju dôjde len cez moju mŕtvolu.” inštinktívne som vystrela ruky pred Denisa. Ten sa zachechtal a chcel mi stiahnuť ruky dole, ale keď som sa na neho pozeral naozaj škaredo, nechal to tak.
“Ok, ide o tvoj krk. Ale naozaj to pre mňa nerob.” zašepkal mi do ucha, ale ja som si ho nevšímala.
“Nie!” zavrčal Thom a jeho spoločníci sa pohli pre mňa. “NIE!” zavrčal znovu a teraz sa pohol aj on.
“Thom, všetci čo chránia tú obludu musia byť zabití!” ozval sa po prvý krát jeden z tých upírov. Jeho hlas znel staršie, možno na 50 rokov a skutočne z neho sálala nenávisť.
“Nie! Ju nie!” znovu zakričal a na moment som si myslela, že ma ešte miluje. Zložila som si ruky ku telu a skrčila som sa. Verila som, že keby ma napadli, Denis by ich určite zlikvidoval a Thom by mu pomohol. Možno. Podľa jeho reakcie. No Denis by ma nenechal za jednej veci. Viem, že si ma chce nechať pre seba a urobí všetko aby ma mohol skántriť on osobne.
“Ja nechcem...” zašepkala som a všetky oči sa pozreli na mňa. Bolo to trochu nepríjemné, no nedalo sa nič robiť.
“Thom, prečo si pil ľudskú krv?” ozvala som sa karhavo, no neznelo to až tak, pretože mi hlas preskočil a znelo to skôr škrekľavo.
“Lebo som sa pripravil zabiť toho darebáka!” zavrčal a pozrel sa na neho. Denis sa len pousmial a ďalej si čistil svoje aj tak čisté nechty.
“Ale... Sľúbil si... Vlastne sa to všetko zrušilo tým rozhovorom, ktorým si mi ohlásil koniec.” znovu mi preskočil hlas a začala som sa nenávidieť. Nemala som to tu začať vyťahovať, no zaujímala ma jeho reakcia. Nič. Bol celý skamenený a ani sa neozval. Pozeral na mňa s prísnym pohľadom a tým to celé iba podčiarkol. Tak a to bolo na mňa dosť. Otočila som sa im chrbtom a pohla som sa preč. Vedela som, že kde som a ľahko by som našla cestu domov. Aj tak celé nebezpečenstvo bolo za mnou.
Nikto sa na môj odchod ani neozval. Čakala som, že sa ozve aspoň on, ale znovu mi dal len odpoveď, že ma nechce. Ruky som držala silno v päste a snažila som sa potlačiť ešte aspoň na chvíľu slzy, ktoré sa už drali von. Veľmi to bolelo a nemohla som sa ani poriadne nadýchnuť. Všetko ma pálilo, keď som sa snažila dýchať. Vzlyky sa už vydrali na povrch, len som sa modlila, aby to nikto nepočul.
Zabočila som za roh a ozvalo sa buchnutie. Nie také silné, len slabšie. Bála som sa, že zabijú Denisa. Bol na to sám a teraz som ho aj ja nechala v kaši. Rozhodla som sa, že zasiahnem. Nemôžem to nechať tak, predsa je celkom fajn, aj keď ma chce zabiť, niečo ma na ňom fascinuje a presviedča, že nie je ani taký zlý ako sa zdá.
Otočila som sa a rozutekala som sa naspäť. Lenže tam už nikto nebol...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
fallangel
7. 11.novembra 2010 14:10
do zajtra už nebudem mať ani končeky prstov...o nechtoch sa ani neodvažujem snívať... =D
Napíš svoj komentár