Bola som už celkom blízko domu, ale nijako extra sa mi nechcelo ísť domov. Matka spala takže ma nemohla načapať, že nie som doma. Vietor sa rozfúkal už intenzívnejšie a mne začala byť trochu zima. Mala som na sebe len sivé ramienkové tričko na tom čierny sveter a bledé nohavice. Cítila som napätie vo vzduchu, čo značilo poriadnu búrku. Radšej som sa poponáhľala, lebo som nechcela zmoknúť. Ozvali sa prvé náznaky búrky, začalo hrmieť. Presné počasie pre boj upírov. Kto by to bol čakal?
Vietor za rozfúkal ešte viac a to malo byť pre mňa znamenie, že sa mám ponáhľať ak nechcem byť obeť búrky. No ani som nechcela, tak som varovanie poslúchla.
******
Dlho som nevedela zaspať. Stále som sa pozerala von oknom na padajúci dážď. Počasie za mojím oknom nebolo najlepšie, skôr bolo hrôzostrašné. Hromy, ktoré sa ozývali s neskutočným hlasom, ma nenechali zaspať. Už keď som zatvorila oči a skoro zaspala, ozvala sa znovu búrka, ktorá mi začínala liezť na nervy.
Pri tomto počasí som sa nemohla sústrediť na nič iné ako na Thoma a jeho šialeného brata, ktorý je teraz už možno mŕtvy. A to všetko len mojou vinou. Uf, človek by nepovedal, že keď sa začne potulovať s legendami mýtických príbehov, môže spáchať niečo, čo by nikdy nechcel. Alebo by to bolo proti jeho koži.
Iba som si nahlas vzdychla a čakala som na spánok, ktorý sa ma začínal pomaly zmocňovať. Tieto myšlienky a skutočnosť, ktorá na mňa začínala doliehať, ma naozaj ubíjala. Pomaly som zatvorila viečka a....
Ráno som sa prebudila s veľkou bolesťou hlavy. Pozrela som sa po izbe, ale nikde nebol. Čakala som, či ma nebude čakať a či mi aspoň neprišiel povedať, že čo sa stalo, no nič. Nebol tam a žiadny náznak, žeby mi nechal aspoň odkaz. Dúfala som, zmocnila sa ma aspoň malá nádej, ale nič. Nádej upadla v momente zistenia.
Iba som sa posadila a pozrela som sa von oknom na počasie. Pršalo. To ma zarmútilo ešte viac. Čiže to znamenalo žiadne vychádzky a nuda doma.
Vyšla som do kuchyne a mamina bola už hore. Pripravovala raňajky a keď ma uvidela usmiala sa na mňa.
“Ako si spala? Bola riadna búrka, čo?” začala konverzáciu, no ja som nemala chuť hovoriť vôbec nič.
“Mhm..” zamumlala som na súhlas, ale ďalej som sa prehrabávala v šuplíku na lieky. V hlave mi to hučalo a cítila som v nej poriadny tlak, akoby mi šla vybuchnúť.
“Čo ti je?” opýtala sa, keď si všimla môj výraz tváre a to, že sa hrabem medzi liekmi.
“Nič. Bolí ma hlava.”
“Z počasia. Rýchla zmena tlaku.” odvetila a mala pravdu. Dosť som bola náchylná na počasie.
“Hej. Asi hej.” odvetila som. Konečne som našla, čo som hľadala. Rýchlo som zapila panadol vodou a sadla som si na stoličku pri stole.
“Na tu máš. Čo je s tvojím frajerom?” na túto otázku som vôbec nechcela odpovedať a bála som sa presne toho, že to načne. Mama je nesmierne všímavá, a keď so všimla, že už dlhšie sa s Thomom nestretávam, musí sa niečo diať.
“Ale nič. Išiel s rodičmi na nejaký výlet na víkend.” zamumlala som a nevšímala som si jej pohľad. Snažila som sa nepozrieť jej do očí a radšej som čumela rovno do taniera.
Keď som sa najedla, zlá nálada pokračovala ďalej. Nemala som čo robiť, keďže moja izba bola až príliš uprataná a matka odo mňa nič nechcela. Tak som si sladla za počítač a pozrela som si poštu na fejsbuku. Mala som tam jednu správu od Betky.
-Ahoj moja. Čo sa deje? v škole si ma nevšímaš a neustále máš zlú náladu. Veď Thom bol vtedy s tebou nie? Vyjasnili ste si to? Je všetko v pohode?-
Nemala som veľmi náladu odpisovať, tak som jej odvetila iba troma krátkymi vetami.
-Áno, vyjasnili sme si to. Thom je s rodičmi na výlete. Ja som v pohode, neboj sa o mňa.- Viem, že som to trochu prehnala, a že moja kamoška sa o mňa strachuje a ja ju takto odpálkujem, ale skutočne som nemala na viac. Aj tak všetko, čo som popísala bola lož. Aj matke som preto klamala a nechcela som sa opravovať. Nikomu by som nepovedala pravdu, lenže do pondelka sa budeme musieť s Thomom porozprávať. Bude si musieť vybrať, či ma chce, alebo nie. A keď si vyberie druhú možnosť, budem sa s tým musieť nejako zmieriť. Aj keď neviem ako. Táto možnosť je pre mňa neprijateľná a neviem si predstaviť život bez neho. Potom budem musieť pred mamou a kamoškami s pravdou von. Lenže táto možnosť ma nijako nelákala a len myšlienka na to mi spôsobuje muky.
Poobede to nebolo nijako lepšie. Nemala som, čo robiť a stále som sa trápila. Dúfala som, že sa to zlepší, ale nijaké zlepšenie neprichádzalo. Mamina odišla s kamoškou von a dúfala, že mi bude lepšie. Lenže mne lepšie už nebude. Iba jediná vec by ma vedela upokojiť, lenže to sa asi nestane. Tak som len nesmelo sedela na posteli v mojej izbe s začala som sa učiť na posledné dni v škole. Aj keď som už mala všetky známky zaokrúhlené, musela som niečo robiť a toto bola zrejme tá najefektívnejšia vec. Ja a učiť sa, keď sa netreba, to ku mne nepatrí, ale aspoň mi to poriadne zamestnalo hlavu. Vybrala som si ten najťažší príklad z matiky a nad ním som si lámala hlavu. Vedela som, že keď sa do toho pustím, len tak ľahko bez výsledku neukončím počítanie. A aj sa mi to podarilo, za necelú chvíľu som bola ponorená v príkladoch a počítala som jeden za druhým. Ani neboli také ťažké a všetky som mala správne vypočítané.
Zrejme po dvoch hodinách sa objavila v izbe mama a začudovane na mňa hľadela.
“Čo robíš?”
“Ale nič. Nudím sa.”
“No to vidím...” zasmiala sa a išla do kuchyne.
“Pôjdeš niekam?” zakričala som.
“Hej. Idem s Robom von. Nevadí?”
“Nie len sa zabavte.” zamumlala som, bola som rada, že nebude súčasťou môjho trápenia, keďže som jej klamala, no bolo mi trochu smutno, že budem sama. Práve teraz som potrebovala nejakú morálnu podporu, ale zato na druhú stranu, chcela som byť sama. Och, niekedy svojim myšlienkam a pocitom, či potrebám nerozumiem. Mám to v hlave poriadne poprehadzované.
Kukla som von oknom. Stále pršalo, dokonca aj hrmelo. Iba som si povzdychla a počítala som ďalej.
No vtom z nejakej neurčitej zásoby šťastia sa ku mne prikradol Thom. Iba som na neho vyvaľovala oči a neverila som tomu, že je tam. Na chvíľu som sa nechala oklamať, že všetko je zas normálne, ale potom som si uvedomila, že sa prišiel len rozlúčiť. Odkopnúť ma, čo už aj urobil.
“Ahoj.” ozval sa jeho krásny hlas.
“Ahoj..” zakoktala som, no môj hlas zďaleka neznel tak pekne ako jeho. Silno zahrmelo a ja som sa naozaj zľakla.
“Neboj... Nič sa ti nestane.” chcela som povedať niečo uštipačné, že sa už stalo, ale radšej som si zahryzla do jazyka.
“Hm.” dokázala som dostať zo seba. “Čo je s Denisom?” opýtala som sa. Bála som sa odpovedi a on si to zrejme všimol.
“Neboj sa, žije. Nanešťastie.” vypľul to ako nadávku. “Zrejme sa o neho poriadne bojíš.” trochu ma to zranilo, ale nerobila som si z toho nič.
“Čo si mi prišiel povedať?” zmenila som rýchlo tému s nádejou, že sa toto napätie konečne skončí. No neskončilo. Skôr som na to ešte pridala. Zatváril sa prísne a pozrel sa von oknom.
“Môj druh ťa ohrozuje. Nechcem, aby sa ti niečo stalo. A Denis mi pri tom nijako nepomáha. Chce ťa zabiť. A keď som videl, že ty ho ochraňuješ...” odmlčal sa a zatvoril si oči. Zhlboka sa nadýchol. Potom spustil. “Veve, nevieš si ani predstaviť čím som musel prejsť len aby som ho zabil. Musel som sa napiť ľudskej krvi, aby si ty bola v bezpečí. Keď som prišiel na to, že oni došli po neho, chcel som im pomôcť. Ale podmienka bola ľudská krv. Chcel som ťa ochrániť a nič iné mi neostalo ako sa s tebou rozísť. Bolo to aj pre mňa veľmi ťažké a keď si mi na prvé slovo uverila... Potom mi bolo s tebou ešte ťažšie, bál som sa, že ti ublížim, aj keď sa naozaj kontrolujem. Ale keď má upír v sebe ľudskú krv, len ťažko sa pri človeku kontroluje. Neviem si predstaviť, ako trpí Denis.” odmlčal sa. Všetky tieto informácie na mňa boli až príliš ťažké. Myslela som, že sa mi sníva, keď mi došiel význam jeho slov.
“Ty ma ľúbiš?” opýtala som sa vyvedená z miery.
“Heh. Vedel som, že sa budeš pýtať presne na toto. Áno. Len som nechcel byť pri tebe, keď mám v sebe ľudskú krv. No prišiel som na to, že to nemá zmysel, pretože to sám nezvládam a aj tak zo mňa nevyjde tak skoro. Aspoň si trochu potrénujem moje sebaovládanie.” usmial sa a podišiel ku mne. Ani raz sa ma nedotkol, ani raz nebol tak blízko ako inokedy. Vedela som, že nechce zbytočne riskovať, no pre mňa teraz bola dôležitá len jedna vec, že ma miluje.
Čakal na moju odpoveď, ale ja som nemohla nič zo seba dostať von. Dokázala som na neho len čumieť ako idiot. Už som si tak pripadala vo viacerých ohľadoch, no teraz asi najviac.
“Nechcem ti ublížiť a fyzické dotyky nebudú teraz možné. Ak mi to všetko prepáčiš a pochopíš ma.” zatváril sa naozaj ubolene, keby som mu neodpustila, ale ja som to nemala v pláne. Ja som ho milovala a chcela som mu odpustiť. Ale nemohla som sa ani ozvať, ani ceknúť. Bola som až príliš ohromená. No aspoň na mňa konečne nezazeral a teraz bol naozaj uvoľnený, až na ten smútok na tvári, ktorému som nechápala. Možno to bolo preto, že by som ho odmietla, ale to bolo absurdné.
Pozerala som na neho ako hlúpa a nedokázala som sa ani len pohnúť. Chcela som sa postaviť a ísť ku nemu, ale hneď som sa zastavila, keď som si uvedomila jeho názor na fyzické dotyky. Radšej som silno stisla perinu a nepohla som sa ani len o milimeter.
“Bolí to, keď sa na teba musím pozerať takto...” zamumlal, no nerozumela som.
“Hm...” vzdychla som a teraz som už naozaj vyzerala ako debil.
“Len, že sa snažíš, ale nedokážeš to tak isto ako ja. Asi by sme sa zatiaľ nemali stretávať...” okamžite som mu skočila do reči, keď mi došiel- konečne- význam jeho slov.
“Nie! Ja. Sa. Len. Huh, snažím, aby som to ešte viac nezhoršila.” zaklamala som. Aj keď to bola z jednej strany pravda, ale ja som sa ho chcela aspoň dotknúť, či je naozajstný. Či tu skutočne stojí a trpí, že mi ublížil. Alebo som si to len nahovárala?
“Vidím to na tebe.” odvetil. No super, odhalil ma.
“Ale nie..” začala som trepať, ale keď sa zatváril trochu prísne, ihneď som prestala. “Dobre zabudni na to...” dokončila som svoju nezačatú konverzáciu.
“Asi by som mal ísť.”
“Nie...” zašepkala som, ale už som vedela, že som prehrala. Už sa dávno rozhodol a nemá v pláne tu ostať. A možno ma ani nechce tak, ako to hovorí. Možno ma len ľutuje, čo by to so mnou urobilo.
Potriasla som hlavou, aby som okamžite prestala premýšľať nad tým, čo mi tak ubližuje.
“Prídem zajtra.” týmto to ukončil. Urobil krok ku mne, ale potom zmeravel. Pozrel sa na mňa s uboleným pohľadom a otočil sa. Bez slova vyskočil a bol preč. Táto jeho reakcia ma priklincovala na zem a spustila slané, žeravé slzy. Nemohla som si predstaviť, čo túto neskutočne krásnu a úžasnú bytosť pri mne drží...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár