Celú noc som premýšľala, to by som nebola ja. Keby mi nenalial hlavu toľkými myšlienkami, spala by som aspoň lepšie. Lenže povedal mi toľko vecí naraz a ja som pomaly strácala myseľ nad skutočnosťou. Stále som si dokola opakovala, ako ma môže chcieť? Je to skutočné, alebo sa mi to len zdá? Je to jeden z tých snov, ktoré sú krásne, ale prebudenie o to viac bolí?
Rýchlo som sa obliekla a trochu upravila. Nemala som náladu na nič konkrétne, ale za to som mala dosť práce doma. Mama ma zamestnala na celé dopoludnie, keďže som sa ulievala zo školy. Normálne by som to nerobila, keby som vedela, že sa učíme, ale toto sú naozaj posledné týždne do konca školského roka. Preto som ostala doma a mama sa nesťažovala, keďže mala kopec práce a samej by sa jej to nechcelo robiť.
Tak som vydrhla celú kúpeľňu- ako vždy- a potom som pokračovala na záchode. Aj ten som vydrhla a umyla som podlahu na chodbičke, kde boli dvere do záchoda, kúpeľne, spálne a nakoniec mojej izby. Umyla som riady a potom som dala dokopy ešte svoju izbu. Snažila som sa myslieť len na to, čo robím, aby mi ani náhodou myseľ nezablúdila niekde, kde je to zakázané. Aspoň na teraz.
Mama ma poprosila, aby som utrela prach v obývačke, kým ona varí, tak aj to som urobila a nakoniec som sa zvalila na pohovke pred telku. Bola to nuda, lebo v nej nič nešlo.
“Poď sa najesť.” zakričala mama skôr ako som sa začala nudiť a premýšľať nad Thomom.
Jedlo som hltala pomaly a premyslene. Každé sústo bolo pre môj ubolený žalúdok záchranou.
No napokon som ostala tak, že som nemala čo robiť a začala som premýšľať nad ním, samozrejme. Snažila som sa každú myšlienku ukryť hlboko v mysli, aby som sa tým mohla zaoberať, keď budem silnejšie, lebo raz ma aj tak všetky myšlienky napadnú a ja budem nepripravená. Aj keď mi povedal, že ma miluje- teda nepovedal to doslovne- ale predsa som cítila zvláštny pocit, akoby to tak nebolo. Tento pocit ma prenasledoval vždy, keď som si vybavila jeho pohľad a potom ten osudný deň, keď mi zahlásil aby som vypadla a vyhýbala sa mu. Toto boli moje najsmutnejšie myšlienky na to, čo sme spolu zažili, a nedala som si ich do truhlice zážitkov s Thomom. Dokonca je to neznesiteľnejšie, ako keď som sa dozvedela, že je upír a bála som sa ho. Vyhýbala sa mu za to a nedovolila, aby mi to vysvetlil. Je to neznesiteľnejšie aj od toho zážitku, keď ma skoro tri týždne nechal samú bez toho, aby sa ozval a ja som sa tak strašne bála. To všetko, by som prijala aj tisíckrát, lebo som si bola istá, že ma miluje. Ale teraz? Nie som si tým istá a to ma zráža na zem a nedovolí sa nadýchnuť.
Mama so mnou zatriasla, keď som bola v polovici myslenia a zľahka som sa na ňu pozrela.
“Vera si tu? Hovorím s tebou a ty nič. Zase ignoruješ mamu!” začala najprv nahnevane, ale potom to prešlo do jej známeho humoru.
“Hej som tu...” zamumlala som, no netvárila sa presvedčene. Zrejme by som sa mala naučiť lepšie klamať, aj keď v niektorých veciach som bola priam vyučený klamár.
“Idem s Ildi na kávu. Nejdeš s nami?”
“Nie, nie. Len choďte.”
“Joj, ty s nami nikam nejdeš a potom sa sťažuješ, že ťa nikam neberieme. Ale vieš, čo? Ostaň si ty veru doma.” iba som prekrútila oči, zase sa urazila na mňa za hlúposť. Tak som sa hlbšie vnorila do pohovky a zatvorila som oči. Počula som zabuchnutie dverí, čo ma trochu nadhodilo. No ďalej som sa snažila uvoľniť si všetky svaly.
“Ahoj...” ozval sa Thom a tentoraz som vyskočila na nohy. Srdce mi išlo skoro vyskočiť. No keď som si všimla jeho výraz, taký odmeraný a ustaraný, prešla ma triaška.
“Ahoj..” zamumlala som bez života. Vtedy som si uvedomila, že čo tu vlastne robí. Veď ma nechce, prečo by mal splniť to, čo ani nesľúbil a viem, že to aj tak neurobí? Naozaj som nečakala, že príde ako aj povedal včera.
“Nechcel som ťa vystrašiť, prepáč.” zahundral svojím ospravedlňujúcim tónom, ale mňa neoblafne. Snažila som sa paniku zakryť celé doobedie a celú noc, ale teraz to na mňa celé vyletelo.
“Prosím? Nehraj sa tu, že ti je ľúto, čo sa so mnou deje. vôbec ťa to nezaujíma a najradšej by si tu ani nebol. Len ma ľutuješ. Ale ja to takto nechcem. radšej choď preč za nejakou upír kou, ktorá ťa urobí šťastným, ale mňa tu netráp a hlavne neklam. Myslíš, že to nevidím? Ten odstup a odmeranosť? Skoro každú noc pozerám do stropu a myslím na to, že ma nechceš. týmto si stále zamestnávam myseľ, aj keď sa naozaj snažím na teba nemyslieť. Nejde to a mne to ide na nervy. Radšej mi povedz pravdu a netráp ma. Bude to bolieť, ale aspoň menej ako teraz....” na konci vety som skoro až pišťala, lebo mi došiel vzduch od toho dlhého monológu. Dýchala som zhlboka, akoby som práve dobežala, ale nezaujímalo ma to. Všimla som si jeho výraz tváre, ktorá sa náhle zmenila. Samozrejme, že tam ostala bolesť, ale nechápala som, prečo. Jediný kto sa tu má trápiť som ja.
“Veronika....” zašepkal a premáhal sa priblížiť ku mne. Slzy sa mi tlačili do očí ešte z môjho monológu a trochu som sa klepala. Čakala som, čo povie. No nádej ma opustila, keď nemal slov a dal mi za pravdu svojím mlčaním. Nahlas som preglgla hrču, čo som mala v hrdle a zastonala som. Ihneď ku mne podišiel a chytil mi tvár do rúk. To ma zmiatlo.
Zatváril sa trochu skľúčene a videla som na ňom ako sa musí silno ovládať.
“Ty si myslíš, že ťa nechcem? to je smiešne. Žiadna upírka nie je taká ako ty! Nikto nie je taký ako ty! Pochop ma. Chcem len teba a nikoho iného. Tým sa budeš musieť zmieriť, to už nezmeníš. Jednoducho to tak je. Si pre mňa všetko, Veronika! A to, že si od teba držím odstup a som iný, robia moje zmysli a inštinkty. Po naozaj dlhom čase som sa napil ľudskej krvi a to nepomáha, keď sa pri tebe zdržujem tak blízko. Už len to, že som v jednej izbe s tebou ma zabíja a ja ti nechcem, nedokážem ublížiť!” svojimi bledo fialovými očami na mňa upieral ubolený výraz, ktorý len podčiarkoval jeho slová. Začínala som dúfať, veriť, že to myslí vážne.
“Ale je veľa pekných, krajších báb.” slovo krajších som zvýraznila, aby to pochopil, ale okamžite mi vyhnal túto myšlienku z hlavy svojimi slovami.
“Nikdy som nemal oči pre inú! Ver mi!” preglgla som, neverila som. Bála som sa, že je to ten sen, na ktorý som myslela doobeda.
“Tak veľmi tomu chcem veriť. Tak veľmi chcem veriť, že je toto skutočné.” zavzlykala som a spustil sa príval sĺz. Ihneď si ma pritiahol na svoju hruď a hladil ma po chrbte. No stále som cítila, že je napätý. Vedela som, že mu nijako nepomáham, keď ma má tak blízko pri sebe, ale potrebovala som jeho objatie.
“Veve..” zamumlal pridusene. Ihneď som sa odtiahla, lebo to zrejme ďalej nevydržal. Otočila som sa mu chrbtom, aby som si utrela tvár do periny, ale on si ma hneď otočil tvárou ku sebe.
“Ver mi! A toto je skutočnosť!” zastonala som, pomaly som tomu začala veriť, ale stále som mala ten zvláštny pocit, že to iba hrá.
“Pokúsim sa.” pritakala som a potom som sa mu už vymanila z náručia. Nechcela som, aby to bolo pre neho ešte ťažšie.
“Veľmi sa na mňa nahneváš, keď teraz odídem?” opýtal sa ma, ale jasne bolo počuť, že to hovorí neochotne.
“Nie..” odvetila som. Bola to pravda, nehnevala som sa, pretože som ja sama chcela, aby odišiel. Nie pre to, že ho nechcem, alebo vyháňam, ale zrútenie sa držalo už len na malej nitke, ktorá sa pomaly pretrhne. A nechcela som, aby bol pri tom.
“Dobre... Zajtra neprídem. Musím niečo vybaviť. A neboj sa, nie je to nič, čo by ťa ranilo.” usmial sa, konečne po celej tej dlhej a napätej situácii. No nebol to presne ten úsmev, ktorým ma obdarúval. Bola v ňom bolesť.
“Ok, ja ti verím...” zamumlala som a aspoň teraz to bola pravda.
“Ale keď chceš môžeš prísť pre zmenu ty ku mne.” znovu sa usmial, no potom znovu zvážnel.
“Zvážim to.” sľúbila som. Iba si povzdychol a namiesto bozku, ktorý mi dával predtým, mi teraz len jemne prešiel prstami po tvári akoby som bola niečo krehké. No v porovnaní s jeho smädom a tesákmi to aj bola pravda.
Zapla som si ipod, pretože mi strašne chýbala hudba. Rozhodla som sa nerobiť nič, Ničovaté nič. A vôbec mi to neprekážalo, lebo som bola dosť unavená z dnešného dňa. Tak som sa rozhodla, že si zdriemnem. N ani toto mi netrvalo dlho, pretože som zaspala a začali sa mi snívať samé nezmysli. Okamžite som sa postavila a striasla som zo seba posledné zvyšky spánku. Takto to nebude dobré. Nemám čo robiť, mama je v posilňovni a Thom na mňa kašle. Jasné, ako inak? Ako si to tak uvedomujem jeho reči nie sú až také pravdivé.
Dosť!!!! Rozhodne nebudem trčať doma. Toto miesto mi nerobí dobre, na to som už prišla skôr, pretože stále myslím len na to najhoršie, na všetko sa pozerám negatívne. Presne toto je moja chyba! A nebudem ju robiť znovu.
Okamžite som sa obliekla do teplejšieho, pretože vonku bola už zase zima. Na to, že boli posledné týždne pred letnými prázdninami, je skutočne hlúpe a čudné počasie.
Ani som si neuvedomovala, že kam idem, len som išla. A naozaj, pomohlo mi to zabudnúť a vyčistiť si rozum aspoň na chvíľu, lebo keď sa vrátim domov zase budem premýšľať nad ním. A to si nemôžem dovoliť, keď chcem aby mi ešte niečo dávalo zmysel.
Zazrela som cintorín, tak som sa rozhodla, že zájdem ku starkej. Aj tak som tam nebola odvtedy, čo bol Thom preč a ja som mala na krku Denisa. Od vtedy sa toľko toho zmenilo....
Sadla som si k hrobu a pomodlila som sa. V slúchadlách mi práve hrala pesnička Hallelujah, ktorá ešte viac pridala na tom aby som sa rozplakala. Áno, teraz je čas. Konečne po dlhom čase som nechala sama od seba svoje slzy stekať a naozaj, robilo mi to dobre. Ale nebola som si istá, či plačem nad starkou, alebo nad Thomom. Tak som sa rozplakala ešte viac, až som sa skoro dusila. Musela som zadržať slzy, pretože by sa valili ďalej a to nebolo najlepšie, keď som mala pred sebou ešte cestu domov. Lenže slzy neprestávali tiecť, tlak ma zvalil na zem a tam som sa zvíjala ako had. Strašne to bolelo pri srdci a nevedela som to zastaviť. Myslela som, že je koniec. Že zomieram, strašne ma pichalo pri srdci. Uvedomila som si, že tento istý druh plaču som vyronila, keď ma Kristián odmietol. Aj táto myšlienka ma bodla do srdca a pridala na bolesti. Cítila som ako mi srdce pomaly, ale isto puká. Jednou rukou som si zakryla ústa, aby som neupozornila na seba a druhou som si oblapila hruď, akoby som chcela stlmiť tú bolesť, to pichanie. Vedela som, že takto reaguje moje srdce, keď sa za niečo strašne trápim, akoby mi chcelo povedať, že infarkt sa blíži. Ale toto som si nechcela pripustiť, lenže bolo neskoro a spustil sa ďalší príval sĺz.
Po nejakom čase, a ja nemôžem s istotou určiť, či to bol dlhý, alebo krátky čas, som sa uvoľnila. Ležala som ako kus handry na zemi a nemohla som sa pohnúť. Po celom tele som cítila tlak, akoby mi išlo rozskočiť. Každý kúsoček môjho tela sa držal len na tenkej nitke. Ale žila som a dýchala som. Pichanie prestalo, no ja som sa nezmohla na jediný malí pohyb. Bála som sa, že keď sa pohnem, roztrhnú sa všetky malé nitky, ktoré ma držali pokope. Snažila som sa dýchať pravidelne, bez chrapčania, ale trochu to robilo problémy. Nemyslela som na nič, iba som pozerala na oblohu a sledovala som voľný let vtákov. Niekedy som si naozaj želala, aby som mohla byť jeden z nich a odletieť niekde, kde je pokoj a nič ľudské. Ale to sa nedalo. Srdce mi tĺklo ako o život, no nevšímala som si to. Snažila som sa sústrediť len na oblaky a vtáky.
Takto ma našiel na zemi Thom. Nevšímala som si jeho slová ani upozornenia, ani to keď ma zodvihol. Ani to, keď ma bez slova odniesol domov, kde môj žiaľ pokračoval. Nezmohla som sa ani na jediné ďakujem, alebo niečo iné. Ľutovala som ho, že musí byť pri mne, keď sa trápim. Vtedy som nenávidela, keď je niekto pri mne. Vždy som musela byť sama.
Držal ma v náručí, aj keď som vedela, že ho to stojí strašne veľa úsilia. Ale ani na to som sa nemohla zamerať. Myslela som len a len na to, čo bolo absurdné. Ležala som v jeho náručí, ale stále som sa bála, že to všetko robí len preto, že ma ľutuje a keď ma teraz vidí trpieť, bojím sa, že so mnou bude chcieť ostať nasilu. Len preto, aby mi neublížil. Ale prečo by ho to malo zaujímať? Naozaj ma ľúbi? A keď sa mýlim? A keď plačem a trpím len preto, že som sprostá? Že si veľa namýšľam?
Aj keď som sa snažila sama upokojiť, nešlo to. Pocit, ten debilný pocit, ktorý tak strašne nenávidím, sa ma stále zmocňoval. Nemohla som si predstaviť, žeby ma opustil, alebo ma odmietol, čo už urobil, ale ani neviem prečo. Je tu jedna vec, čo mi povedal, ale stále sa cítim tak, že je to klamstvo. Od začiatku nášho vzťahu som si to myslela. Veď aj vtedy, keď som mu neverila, že ma chce. Bála som sa pravdy, ale musela von. No nakoniec sa ukázalo, že ma chce. Ale to, že som si myslela, že len kvôli stávke, som dávno vymazala, pretože je upír a nebol by so mnou tak dlho. No teraz ma odmietol. A aj keby to bolo len preto, že ma chce ochrániť od Denisa, nebolo to to najsprávnejšie. Neverila som tomu, aj keď som tak veľmi chcela.
Nechala som sa unášať svojimi slzami a predstavami. Nechala som, aby moja vlastná melódia života ma unášala na cestu do neznáma, niekde, kde by som za normálnych okolností bola práve teraz šťastná. Aj keď som šťastná, stále ma to bolí.
Rozhodla som nakoniec, že všetko nechám plynúť tak, ako má...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
lindsaycullenvoltury
9. 11.novembra 2010 18:35
Len nech Denisa nezabije Thom a spol. Prosíím.
Napíš svoj komentár