Ráno, keď som sa prebudila- nie, nemyslím, že by som zaspala- som sa cítila totálne hrozne. Bola som unavená a hlava mi dunela. Všimla som si, že ešte stále ležím v Thomovom náručí a on ma hladí po tvári. Cítila som sa hrozne, že bol so mnou pri mojom citovom zrútení a musel cez to prejsť, keď ani netuší dôvod toho plaču. A ani sa to nedozvie. Nechcela som mu povedať, že som trpela kvôli nemu, ale to možno vie aj sám.
“Dobré ráno...” ozval sa neisto a pritom mi skúmal tvár, či tam nenájde náznak toho, že by ten rumenec pokračoval. No dnes som nechcela byť ako slaboch a nabudúce nebudem taká nezodpovedná, že budem plakať pred ním.
V tom som si uvedomila, že všetok ten plač, to idiotské správanie, je nanič. Všetko bolo nanič, plač, trápenie sa, nervy, zlé tušenie- to všetko som si zle vysvetlila a bolo to totálne pre nič. Sama som prišla na to, že ma určite chce, a v tej chvíli mi bolo totálne jedno, čo tú nádhernú bytosť pri mne drží.
“Ahoj..” zamumlala som totálne zachrípnuto od plaču.
“Je ti lepšie? Nechceš vodu, alebo niečo iné?” začal sa vypytovať, keď si všimol, že rumenec sa nevracia.
“Nie, nie. Som v pohode.” no môj hlas len podčiarkoval jeho obavy. No snažila som sa to nevšímať a zachovať si chladnú hlavu. Pomaly som sa vyštverala na nohy a prešla som do kúpeľne. Zľakla som sa postavy, čo sa na mňa pozerala zo zrkadla. Okamžite som sa rozhodla, že si urobím rannú hygienu.
Keď som sa vrátila, Thom sedel za stolom a prezeral si časopis s vtipmi. Práve si prečítal zrejme poriadne smiešny vtip, lebo sa smial na plné hrdlo. Teda krotil sa, ale smial sa naozaj z chuti. Zrejme chcel trochu ubrať z napätia, ktoré medzi nami panovalo už nejakú dobu.
“Tento je najlepší...” začal čítať jeden vtip, ale nevenovala som tomu veľmi pozornosť. Snažila som sa premyslieť si svoj plán. Chcela som sa s Thomom porozprávať o Denisovi, čo sa chystá urobiť nasledovné dni s ním a to najdôležitejšie, či ma naozaj tak miluje ako to tvrdí. Aj keď je jasné, že ma bude presviedčať, že áno. No potrebovala som to počuť, keď som sa na to pozerala z inej perspektívy. Zrejme si všimol môj pohľad a zamyslenie a hneď ma schmatol sa ruku. Pritiahol si ma ku sebe a položil si ma do lona.
“Čo ťa trápi, láska?” opýtal sa tak nežne, až som začala naozaj veriť, že ma chce a nie je to nijaká výhovorka a ja som po celý čas robila zo seba debila.
“No, v prvom rade chce vedieť, čo je s Denisom. A čo sa chystáš s ním urobiť.” druhú vetu som si trochu premyslela a s 5 sekundovým meškaním som ju dodala.
“Hm. Čakal som, kedy na to dôjde. No, vieš. Denis je naozaj vrah a ja nedovolím, aby sa ku tebe viac priblížil.” na druhú vetu neodpovedal hneď, presne tak isto, ako aj ja som ju nie hneď položila. “A chystám sa ho zabiť, alebo aspoň vyhnať preč a donútiť ho, aby sa sem nikdy nevracal. V najlepšom prípade...” odmlčal sa. Čakala som asi dve minúty, či ešte niečo nepovie, ale na to som mohla zabudnúť. Práve bol zamyslený a mysľou bol niekde ďaleko. Zrejme pri Denisovi.
“Hm... A bol si s ním včera?”
“Nie.” odvetil rázne, akoby to bolo samozrejmé.
“Kde je?”
“Neviem. Čakám, kedy sa tu ukáže. Zrejme sa stiahol, somár.” pred tým som ho nikdy nepočula vypustiť z úst nejakú nadávku, aj keď to bola len slabá, no pre neho to bolo nezvyčajné.
“Hm..” dokázala som odpovedať sčasti na to, čo povedal a sčasti na tú miernejšiu nadávku.
“Nevravel si včera, že nebudeš môcť prísť?” napadlo mi zrazu. Včera vravel, aby som šla za ním ja, alebo dnes už mal čas? Nebola som si presne istá, čo mi povedal.
“Do riti!” zaklal a mne sa to vôbec nepáčilo. Nikdy nebol taký drzý a nevychovaný ako teraz. Rýchlo ma zložil na stoličku a on sa postavil. Mieril ku oknu a mne došlo ,že ide preč.
“Kam ideš?” snažila som sa ignorovať nadávku a sústredila som sa len an to, že ide preč.
“No vieš. Keď som mal byť preč a naozaj nie rád, malo to dôvod. A neboj sa vrátim sa hneď a potom ti to všetko vysvetlím.” zamumlal. Chytil mi tvár do dlaní a pobozkal ma na čelo. Potom bez slova odišiel, ešte skôr ako som mohla namietnuť.
Doma bola nuda a Thom nechodil. A až teraz som si uvedomila, že ten deň kedy mal byť preč bol včera. Preto som sa rozhodla ísť na cintorín. No stále som si tým nebola presne istá. Možno mal niečo na práci aj dnes, no nevadí potom mi to povie. Hádam. Rýchlo som sa obliekla a išla som von. Poprechádzala som sa po meste, pozrela výklady, no napokon ma to unudilo. Tak som sa rozhodla, že pôjdem ja za ním domov. Aj tak som tam dlho nebola a aj keď som sa rozhodla ich domu vyhýbať, teraz som sa tam nebála ísť. Len z jedného dôvodu, Denis bol niekde preč a to bolo plus pre mňa. Preto som sa, sčasti, vyhýbala ich domu. No teraz som mala jeden dobrý dôvod tam ísť.
Konečne som sa dotrepala pred dvere a zazvonila som na čierny zvonček. Prešla asi minúta, čo niekto otvoril, no nebol to Thom ako som dúfala.
Vo dverách stála žena, na prvý pohľad trochu zvláštna, ale ako som sa na ňu zapozerala zistila som, že je nádherná. Krajšia ako ja. Mala dlhé čierne vlasy až po pás a zelené oči. Pery mala nádherné, ružové a plné, a keď ma uvidela rozjasnili sa jej do úsmevu. Tvár mala bledšiu a bola len v župane. Ako som si ju premeriavala, padla mi sánka. Tak takéto prekvapko som naozaj nečakala. Ale z jeden strany som to aj tušila, že ma Thom nechce a len ma ťahá za nos.
Ako som si pomaly uvedomila, čo som videla, do očí sa mi nahrnuli slzy a ani hláska som nevydala. Kukla som do zeme a čušala som.
“Čo? Hľadáš niekoho?” opýtala sa ma s krásnym zvonivým hlasom a stále sa na mňa usmievala. Otázku, ktorú mi položila som odignorovala, akoby odpoveď nebola jasná. Veď určite, by človek len tak nezablúdil do sídla plného upírov. Teda len dvoch. Teraz už troch.
Zamrazila ma tá myšlienka a urýchlene som zaklonila hlavu a pozrela som sa na oblaky. Začala som si hrýzť spodnú peru a usmiala som sa.
“Ja som to vedela...” zašepkala som a potom som sa rýchlym pohybom zvrtla a ponáhľala som sa preč. Dievčina na mňa udivene hľadela a zrejme nič netušila. Veď čo, určo jej nič o mne nepovedal a ani sa nechystal. Dokonca si s ňou užíval a preto chcel odísť odo mňa preč. Preto začal nadávať, lebo si spomenul, že za ním má prísť krásna upírka a vyspať sa s ním. A áno, vedela som, že je upírka. Veď to bolo jasné, len tak by tam nebola a nebola by ani taká krásna.
Kráčala som tak rýchlo, priam som až utekala, aby ma nemohol dobehnúť a začať vysvetľovať nezmysly. Aj tak to všetko, čo mi pred tým povedal bola lož. Velikánske rúhanie. To znamená, že včerajší plač nebol od veci. Presne som vedela, že na čo to bolo. Teraz som si to prešla v hlave a zistila som, že som ani neplakala za starkou. Ale radšej som si nahovorila, že iba za ňou a za nikým iným.
V polovici cesty som už začala utekať, aby som sa dostala, čo najrýchlejšie domov, no vedela som, že nebudem doma sama. Počas behu som sa párkrát potkla, ale nevšímala som si to. Slzy sa mi spustili dosť skoro, no premýšľať nad ich zastavením nebol čas.
Vletela som do bytu a potom do svojej izby, že si ľahnem, lebo som bola strašne vysilená. Nevládala som sa ani udržať na nohách, musela som si ľahnúť. V hlave mi bzučalo milión včiel a to pridávalo na tom, že sa čoskoro pogrciam. No ako som vletela do izby, sedel na stoličke a čakal na mňa. Vedela som to, že tam bude.
Okamžite ako ma uvidel, postavil sa a s vystretými rukami sa pohol ku mne. No ja som sa inštinktívne pohla o krok späť. Vystrela som ruky na znak obrany a potom to konečne začalo.
“Choď odo mňa preč!!!!” zapišťala som, no nemalo to taký účinok ako som chcela. Chcel som byť poriadne uštipačná a hnusná. Lenže , samozrejme to tak nebolo.
“Prosím, dovoľ mi to vysvetliť...” ozval sa s miernym hláskom, ale ja som sa nedala. Rozhadzovala som okolo seba rukami a kričala som na neho .
“Nie! Presne! To si celý ty! Urobíš niečo a ihneď mi to chceš vysvetľovať!!! Neverila som ti a teraz ti neverím už vôbec!!! Vieš ty čo? Je mi to už jedno! Choď si kľudne preč kam len chceš, ale mne daj pokoj. Nechaj ma!!!! Ma tu stále len presviedčaš a napokon sa z teba vykľuje aj tak luhár!!!!” kričala som naozaj nahlas, ale ani jedno slovo neznelo tak nahnevane a tak odporne, ako malo. Plakala som a to spôsobilo ten zvláštny podtón mojej hystérie.
Kráčala som dozadu a on stále dopredu. Chcela som to už mať za sebou, no po mojich slovách sa zastavil. Neurobil už ani len jeden krok a zadržal dych. Všimla som si v jeho tvári bolesť po mojich slovách.
“Veve.... Nie je to tak ako to vyzerá. Prosím ťa. Veve.” prosil ma, no ja som nemala dôvod mu veriť. Nie po tom, čo som si vytrpela tieto posledné dni. Urobil až príliš veľa vecí, aby som mu neverila a on ma popri tom stále uisťoval ako ma miluje. Lenže to, že má nejakú krásnu upírku u seba doma a ona je v župane, nenaznačuje pre mňa nič dobré. Nenaznačuje to nič, prečo by som mu mala veriť. Však som si aj sama povedala, ako môže nejaká taká bytosť ako je on chcieť mňa? A teraz som dostala odpoveď. Však ona ani nikdy nechcela.
Thom zrejme nesúhlasil pri mojom vysvetlení, pretože krútil hlavou. Nepozeral sa mi do očí, pozeral do zeme a krútil hlavou.
“Čo sa mi nepozrieš do očí? Po tom, čo si urobil!!!!” zarevala som a on okamžite zodvihol zrak. Trochu som sa cítila previnilo, ale hneď som to zahlušila. On ma podviedol a klamal mi. Celý ten čas mi len klamal! A to bolo neospravedlniteľné. Ja len neviem, čo urobím, keď ma tu nechá. Zosypem sa? Nie to nemôžem. Budem musieť urobiť niečo iné. Opiť sa? Asi áno. Aj keď som si povedala, že piť už nikdy nebudem. No nikdy som nebola taká opitá, aby som sa nemohla dostať ani domov. A teraz som na to mala dôvod. Opiť sa do nemoty. Presne tak!
“Prosím ver mi! Nechaj ma to všetko vysvetliť. Veve ja som ťa ne...”
“Neklam!!!! Naklamal si už aj tak dosť! Vypadni!!” prerušila som ho, pretože som vedela, že chce povedať nepodviedol. Ale ja som mu neverila. Už som nemala dôvod a hlavne, keď som videla tú ženu v jeho dome. Mala som aj dôkaz.
Vtedy mi preletela myšlienka, že počas nášho dvojmesačného vzťahu som s ním nezažila nikdy nič super. Boli veci, ktoré by som zažívala neustále, ale potom tu boli dni, kedy som väčšinou pre neho len trpela. Vždy mi priniesol len bolesť a ja som sa zakaždým len čudovala, že koľko bolesti môže mať jeden človek. Koľko bolesti sa vo mne celé tie roky zbieralo až napokon to vypuklo. Ako plný pohár vody, ktorý bol neustále len napúšťaný až sa voda vylievala.
“Nepodviedol...” dokončil, aj keď to na mňa neplatilo.
“Neklam ešte aj teraz, keď som to na vlastné oči videla!” zaskučala som, no už to nebolo tak nahlas. Hlas sa mi totiž triasol a nemohla som hovoriť hlasnejšie, dokonca mi pri tom nepomáhali ani slzy, ktoré som ronila.
“Bola si tam, keď som ťa podviedol?!!!!!” zvýšil hlas a ja som vedela, že už bude len horšie. Keďže sa naštval už aj on. Iba som cúvla o krok a narazila som do steny a on sa už ku mne ani o milimeter nepriblížil. Stál tam ako stena a v očiach mu svietil hnev a podráždenosť, ktoré vystriedala bolesť. “Nie! Nemáš na to dôvod a ani dôkaz Veve. Len ma vypočuj. Ja som ťa nepodviedol! Je to moja ...” zakryla som si uši. Toto viac počúvať nechcem. klamstvo, klamstvo a zase len klamstvo! Do kelu kedy sa toto všetko skončí? Ja už nechcem žiť!!!
Otvorila som oči a on sa na mňa pozeral s utrápeným výrazom. Hm upíry sú naozaj dobrí herci, to sa nemohlo zamlčať. Lenže viac v živote ho nechcem vidieť.
“Ako chceš. Ale keď prídeš na pravdu...”
“Ja som už prišla!”
“Okej. V tom prípade sa všetko mení.” odvetil a otočil sa mi chrbtom. Nachvíľu tam len ostal stáť a zovieral ruky v päste, no potom sa pohol smerom do mojej izby a vyskočil z okna. Presne ako vždy, no nevidela som to, lebo som bola v obývačke pritlačená k stene.
V sekunde som sa zosypala na zem a začala som nariekať. Mohol byť od tohto niečo horšie. Ešte aj smrť by bola oveľa lepšia ako toto trápenie sa. Strašne ma to bolelo a na nič iné ako na smrť som nemohla myslieť. Odkedy mi to utkvelo v pamäti. Pozrela som sa do svojej izby a na písací stôl, kde som mala písacie potreby a všeličo možné ešte. Postavila som sa a ja naozaj neviem odkiaľ sa u mńa nabrala toľká sila. Každý krok som urobila premyslene a pomaly. Blížila som sa k smrti. Posledné nádychy a výdychy a údery môjho srdca boli už spočítané. Nechcela som byť sprostá, ale viac som nemohla žiť, rozhodla som sa ukončiť toto trápenie, aj tak to nič dobré neprinášalo.
Prešla som cez prah mojej izby a zatiahla som za sebou zaťahovacie dvere. Spomenula som si na svoju mamu, ako ma tu nájde ležať mŕtvu a trochu ma to zabolelo. Nechcela som jej spôsobiť toľko bolesti, no musela som to ukončiť.
Otvorila som šuplík s písacími potrebami a vytiahla som kružidlo. Už vopred som si premyslela, čo urobím. Ľavú ruku som si zaťala v päsť a v pravej som len pár centimetrov od ľavej držala kružidlo. Dýchala som akoby som práve dobežala z osmičky na prízemie, no nevšímala som si to. Pomaly som sa priblížila kružidlom k ruke. No vtedy mi niečo zišlo na um. Moja mama. Je to príliš sebecké zobrať si život a všetci okolo budú len trpieť. Spôsobím im len trápenie, ešte väčšie ako to svoje. Ale bude to naozaj silnejšie ako to moje trápenie?
Rozhodla som sa ukončiť svoj život a bez rozdielu na to, či som sebecká, či nie. Strašne rýchlo som si začala škrabať do ruky kružidlom. Celou silou som ho pritláčala a ja som cítila ako sa mi kružidlo každým škrabnutím dostáva hlbšie a hlbšie do ruky. Zacítila som aj krv, ako mi steká po ruke, ale oči som mala pevne zatvorené, takže som sa nemohla pozrieť na tú hrôzu. A možno to ani nevyzeralo tak hrozne. Alebo? Rozhodla som sa na to nemyslieť, len rezať. Viem, je to hlúpe, ale dobodať som sa nechcela. Taký masochista nie som.
No pomaly som strácala silu v ruke a mňa to naštvalo, preto som začala škrabať ešte silnejšie a intenzívnejšie, než doteraz. Cítila som ako som si zrejme prešla žilu, lebo krv mi vystrekla z ruky a ja som prestala škrabať. Nie preto, že som chcela, ale znehybnela som. Otvorila som oči, videla som len hmlisto, no potom som ich navždy zatvorila.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
luna13
9. 11.novembra 2010 21:28
toto veľmi nečakaný zvrat.. toto ma dostalo....
Napíš svoj komentár