Cítila som akoby som lietala. Všetko bolo také krásne a ľahké ako ešte nikdy pred tým. Som v nebi? Takto vyzerá nebo? No je pravda, že všetko bolo biele, na seba som nevidela aj keď som sa pozerala dole na svoje nohy, no seba som nevidela. Bolo to ako v tých snoch, keď seba nevidíte len to viete, že ste tam. Prebehlo mi mysľou niekoľko snov, ale ešte nikdy som nemala takýto. Ešte nikdy pred tým som nebola v bielom zatratení úplne sama. Snažila som sa vidieť niečo, ale videla som len bielu. Všetko bolo biele, nikde nič. A v tom akoby si niekto moju prosbu vypočul- niežeby som si to želala- a uvidela som čiernu škvrnu. Iba takú malú ako zrnko piesku, ale bolo to jasne vidieť, za tou siluetou bielej. Poriadne som sa zapozerala a videla som ďalšiu čiernu bodku. Zatvorila som oči a potom som ich zase otvorila a bolo ich tam milión.
Uvedomila som si, že sa už necítim byť taká ľahká, že všetko je teraz v inom svetle. Tie čierne bodky mi ubližovali a ja som to vedela, lebo ma pomaly ale isto ťahali dole. Tam, kde je najväčšia tma.
Okamžite som otvorila oči a uvedomila som si, že znovu vidím bielu farbu. Trochu som sa upokojila, no moje oči zahliadli niečo iné. Svetlo. Áno bolo to žiarivé svetlo. Párkrát som musela zažmurkať, kým som si uvedomila, že sa pozerám na stenu, kde svieti svetlo. To musí znamenať len jedno. Že žijem. Zmiatlo ma to, pretože som mala byť mŕtva. Zrejme sa môj pokus nepodaril.
No potom som začula trhavé dýchanie. A potom údery srdca. Boli rýchle, až príliš rýchle, akoby sa niekto vyľakal. Pripomínalo mi to moje srdce. A áno, bolo to moje srdce, pretože údery prichádzali z mojej hrude. Ale kto potom vydával ten trhavý zvuk?
Jemne som pootočila hlavu a uvidela som ho sedieť na bielej stoličke, ako sa opiera rukou o čelo a ruku má opretú o vytiahnutú nohu.
Ten hlas vychádzal z neho. Zdalo sa mi to čudné a nereálne, ale on plakal. Nebol to úplne plač, ktorým plačú obyčajní ľudia. Bolo úplne iné, ale aj tak to bol plač. Vtedy som si uvedomila, že plače kvôli mne.
Striasla som sa a zatvorila som oči. Už som nevidela ten pokoj, tú bielu, ale videla som len čiernu, ako inokedy. A samozrejme som cítila tlak vo svojej ľavej ruky, ktorý som si uvedomila až teraz.
Sykla som od bolesti a pohla som rukou, no oči som neotvárala. Pocítila som ako ma niekto pohladil po tvári. Áno, ihneď ako započul, že som sykla, bol pri mne. Otvorila som oči a všimla som si jeho totálne zničený výraz tváre. Ako sa nado mnou skláňal a videl, že žijem a som pri vedomý, upokojil sa. Aspoň trochu. No ja som aj tak nechápala, čo tu robí. Žeby ďalšie výčitky, že som sa chcela zabiť kvôli nemu? Okamžite som prestala myslieť na bolesť, pre ktorú som sa chcela zabiť a sledovala som jeho reakciu.
Až po dlhej minúte sa dokázal ozvať.
“Veronika...” zašepkal a ja som vedela, že celý bez seba, že žijem. Ale aj tak ma to vyviedlo z miery. Veď ma podviedol.
“Prepáč... Že som nebol dosť silný tam ostať. Prepáč, že som nebol dosť silný ti to vysvetliť, prepáč, že som nebol dosť rýchli, ťa zachrániť.” zašepkal. Ja som mu iba hľadela do očí a necekla som ani malé slovíčko, ani malinký povzdych.
“Povedz, že mi odpúšťaš.” prosil ma, no ja som nemala v úmysle mu odpúšťať. A zrejme si to uvedomil aj on, lebo sa odo mňa odklonil a sadol si naspäť na stoličku.
Otočila som sa smerom ku nemu a znovu bol v tej istej pozícii, ako keď som sa zobudila. Necekla som ani hláska, nechcela som sa o tom s ním rozprávať. Nie teraz, keď som bola vyčerpaná a bolela ma ruka. Zatvorila som oči a začula som otvoriť dvere na izbe. Neotvorila som ich, hneď som spoznala, že je to moja mama.
“Ako jej je?” opýtala sa a mne zišlo na um, či sa na Thoma nehnevá, lebo si zrejme domyslela, že to kvôli nemu. Ale ako sa s ním rozprávala o mojom stave, nevyzeralo to, žeby sa na neho hnevala. Určite mi to vytmaví, keď sa dostanem z nemocnice a zoberie ma ku psychiatrovi.
Otvorila som oči, lebo som chcela vidieť jej pohľad a ona okamžite podišla ku mne.
“Dcérka...” pohladila ma po tvári.
“Mami...” vydala som prvý krát zo seba dokonca celé slovo. Môj hlas znel akoby som celú noc žúrovala a kričala z plného hrdla. “Čo sa...” nedokončila som, lebo som nevládala.
“Psst. Liezla si na strom a ja naozaj neviem, čo si tam robila! A pošmykla si sa. Spadla si a roztrhla si si ruku.” táto jej nová teória ma zmiatla. Veď nepamätám sa, že by som v tej chvíli bola vonku a ešte ku tomu na strome. Ja by som stade spadla. A je to samozrejmé, že by som sa stade pošmykla. To sa na mňa hodilo. Zrejme to vymyslel Thom.
“Och..” zamumlala som.
“Thom bol s tebou, mohol ísť pre tie čerešne on a nie ty!” sykla trochu podráždene, ale hneď sa upokojila.
Áno, jasné. Bol so mnou a ja som spadla a on ma hneď zobral do nemocnice. Aká výhovorka. No keby sa dozvedela... Určite všetky dôkazy odpratal, aby si nič nevšimla.
“Čerešne...” zafučala som, nepamätám sa, žeby som liezla na strom a trhala čerešne. Ale dobrá výhovorka a páčilo sa mi to, aspoň ma nezoberie ku psychiatrovi a nedá lieky proti depresií.
Mama ma len pohladila po tvári a ja som už nemala dosť síl, aby som udržala oči otvorené. Znovu som upadla do bezvedomia...
THOM
Pozerala sa na mňa s vystrašenými očami a srdce jej tĺklo o život. Slzy jej stekali po tvári, nemohol som nič urobiť. Chcel som jej to vysvetliť, ale ona ma nepočúvala a práve si držala uši ako malé decko, ktoré nič nechce počuť. Márne som sa o to pokúšal, ona si hučala svoje. Kričala ako zmyslov zbavená a ja som len čakala kedy sa zrúti. Nemala od toho ďaleko, nebola zase až takej silnej postavy z citovej stránky. Bola v tom dosť labilná a ovládať sa jej robilo niekedy problémy. Ale preto som ju miloval. Chcel som ju uchrániť, ale zrejme to nevyšlo. Po každej malej veci som jej ublížil a ona stále plakala. A nerobilo mi problém si domyslieť, prečo plakala včera. Trápila sa tak, ako som ju ešte nikdy nevidel.
Jediné, čo som v tej chvíli mohol urobiť, bol odchod. Nechcela ma tam a ja som jej to nechcel ešte sťažovať. Otočil som sa, no nedokázal som odísť. Počul som ako vzlyká a kvapky sĺz jej pristávali na zemi ako z kohútika.
Nevydržal som to a vyskočil som z okna. Padal som krátko a dopad vôbec nebolel. Tak ako vždy.
Nevydržal som pohľad na jej utrápené oči a tvár. Chcel som jej to vysvetliť, ale ona mi nechcela veriť.
Bol som už možno na pol ceste domov, keď vtom som z čista jasna počul, ako sa u nej doma niečo stalo. Zacítil som krv a počul som ju kvapkať na dlážku a potom som ju počul vystreknúť. A zrazu pád a ticho. Srdce jej zabúchalo dvakrát trhavo a potom veľmi potichu a jemne sa pohlo v trhavom rytme. Ihneď som sa rozbehol ku nej domov, vedel som, že je zle. A vedel som aj to, že to urobila kvôli mne.
Dlho som nemusel premýšľať, čo urobila. Keď som tam vošiel bolo mi to jasné. No v momente som zacítil jej krv. Lenže bolo neskoro. Nemohol som sa nechať riadiť smädom. Nie, jej som ublížiť nemohol. Nikdy!
Neviem, čo za silu ma držalo, aby som vydržal jej vôňu krvi, neviem, čo za silu mi dalo zobrať ju na ruky a odniesť do nemocnice. Ešte pred tým odstrániť krvavé kružidlo a krv na dlážke. Skutočne po viac ako 80-tich rokov som sa naozaj bál. Bál som sa, že sa jej niečo stane, že zomrie pre mňa. No potom by už môj život zmysel nemal.
Nechápal som, čo jej to napadlo, že sa chcela zabiť, nechápem, prečo mi neverila. Snažil som sa jej to dokázať. Snažil som sa jej to vysvetliť. Miloval som ju a ona moju lásku odhadzovala. Chcel som sa nadobro stratiť z mesta, ale keď som zacítil jej krv, myslel som, že sa zabijem. Cítil som prázdno a bolesť. Nemyslel som, že sa mi to niekedy za moju existenciu aj prihodí. A nikdy som nemyslel, že odolám jej krvi, keď som sa napil ľudskej. Bol som na to hrdý, ale v tej sekunde som skutočne nemyslel. Zabudol som na to, že som smädný a prahnem po jej krvi. Potlačil som to do úzadia, lebo ju neskutočne silno milujem. Ale ona moju lásku neprijímala. Možno potom, keď sa preberie, potom mi už uverí.
Nechal som tieto myšlienky bokom. Teraz som nemal čas o tom premýšľať. Musel som ju okamžite dostať do nemocnice. Keď ju uvideli sestričky, zmeraveli a neverili mojej smiešnej historke o páde zo stromu.
“Chlapče, akože padla zo stromu?” pýtala sa ma zaskočená sestrička zatiaľ čo som ju držal na rukách a ona umierala. A pomaly mi začalo dochádzať, že dýcham jej pach krvi.
“Prestaňte sa ma vypytovať a zachráňte ju!!!!” vyštekol som na ňu, sčasti preto, že som to nezvládal, no sčasti preto, že zomierala.
Sestrička sa akoby po mojom malo divadle prebrala a priniesla s ďalšou prenosnú posteľ.
Nasledujúca hodina bola pre mňa ako peklo. Cítil som ako sa klepem a do očí sa mi hrnuli slzy. Skutočne som plakal? Pozrel som sa na svoje uslzené dlane a na moje počudovanie to bola pravda. Plakal som, no nebol to ľudský plač. Bolo to niečo medzi vzlykaním a miernymi slzami. Nemyslím, že sa upíry zmôžu na viac, aj keď plač pre nich bol absurdný už v hocijakej forme.
Sedel som v kresle a ruku som si opieral o nohu. Premýšľal som, čo jej poviem, keď sa prebudí. Premýšľal som, ako jej vysvetlím ženu v mojom dome. Viem, že ma nechce počúvať, ale za pokus to stojí. Neviem, ako jej povedať, že moja sestra žije a presne ju videla v župane a v mojom dome. Presne tak. Nie je to nikto iný ako moja sestra a práve teraz stojí vedľa mňa a hladí ma po ramene. Vždy som myslel, že je mŕtva. A vždy som ju mal nesmierne rád. Vychádzali sme spolu neskutočne dobre, no potom som sa ja premenil na upíra a myslel som, že ju to zabilo. Dlho som sa s tým nezmieril a potom sa tu len tak objavila vo dverách a mávala mi, že prežila. A popritom sa aj ona premenila na upíra. Nikdy som jej nechcel priať takúto budúcnosť, no keby som bol vedel, že má šancu, ostal by som s ňou. Lenže aj ja som sa zvíjal od bolesti a len ťažko som sa ukryl.
A teraz konečne mám sestru vedľa seba a všetko sa pokašle.
Myslel som, že mi Veronika konečne uverí, že ju milujem, ale týmto som si to zrejme pokašľal. A čo sa stane, keď sa prebudí a ani potom mi nebude chcieť veriť? Čo keď ma pošle preč a ja sa budem musieť vysporiadať s tým, že ju viac neuvidím?
Nie! Nech sa stane čokoľvek ja ju presvedčím a nikdy neopustím. A urobím všetko preto, aby sme spolu boli konečne šťastní...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
fallangel
10. 11.novembra 2010 16:12
začínam upúšťať od Denisa...myslím... tak trošku....bože, SUPER!!!! pokračovaniéééé prosíím
2
píšeš dobre, páči sa mi to, len si musíš dávať trochu pozor na chyby a na čiarky. a niekedy používaš až moc slovo že. aj tam, kde by nemuselo byť. ale inak je to fajn. všetky časti som si prečítala teraz večer a teším sa na ďalšie
3
mnooo aj ja sa uz moooc tesim citam od zaciatku a je to super ale jedina wec ktora mi tam akoze moc wadi...je ze je trosku trapne ze ona newe pochopit ako ju moze thom chciet a pri tom ju tam chce plno chlapcom...to sa mi trosku nepaci je to uz podlamna moc chalanou..nikolas,denis,kris hlupe to uz je ale inak super strasneeee tesim sa mo...na wecer
Napíš svoj komentár