Prešlo ďalších 5 dní. Konečne mi čas uplynul tak, že som si to vôbec neuvedomila a prebehlo to naozaj nenútene. Každým dňom som sa približovala ku odchodu do Anglicka a bola som naozaj rada, že Thom je upír. Aspoň pôjde so mnou a nebude o tom nikto vedieť. No ešte stále som nevyriešila dilemu, čo bude robiť Thom, kým ja budem cez deň s otcom alebo s niekým. Zrejme nie každý deň budem s nimi, tak si budem môcť vyraziť s Thomom, ale to nebolo isté.
Vždy, keď som nad tým premýšľala, on ma okamžite zamestnal inými myšlienkami. Povedal, že niečo vymyslíme, ale na Slovensku trčať bezo mňa nebude. Tak som musela pritakať a nezaoberala som sa tým, aspoň kým bol vedľa mňa.
Lenže muselo prísť samozrejme aj to, že pôjde na lov, keďže mal v sebe ľudskú krv, musel to robiť častejšie.
“Ľúbiš ma?” opýtala som sa ho večer, keď som už zaspávala a on si už zrejme myslel, že spím, tak ho moja otázka prekvapila. Vlastne aj mňa táto reakcia prekvapila, keď som si bola istá, že som už bola v polospánku.
“Milujem ťa!” odvetil a pobozkal ma na čele. Po týchto slovách som akoby znovu zaspala. Akoby to bola pre mňa ochrana. Ako budík, ktorý ma zobúdza každú hodinu, aby som sa uistila.
Ešte v ten deň (lenže už ráno) som sa znovu opýtala, či ma ľúbi a on bez premýšľania odvetil “Milujem ťa!”. Podobne to išlo aj doobeda, no potom mi akoby niekto budík vypol. Neviem ako, ale vždy cez noc sa zobúdzam, pýtam sa ho to a trvá to do obeda. Potom akoby sa budík vypol. Asi bol zo mňa zmetený, že prečo sa ho to pýtam, ale zatiaľ sa ma na to nepýtal. Iba odpovedal presne to, čo bola pravda. A teraz som tomu verila už aj ja.
“Čo budeme robiť?” opýtal sa ma zrazu.
“No.. Učiť sa už nemusím, už to neopravím, ale zato by sme mohli ísť von, keď chceš.” usmiala som sa na neho a on mi úsmev opätoval.
“Jasné..” odvetil. Potom sa zháčil. Pozrela som sa na neho a vyľakala som sa. Takto sa tváril, keď zistil niečo, čo nenávidí. “Musím na lov..” zašepkal, takmer som ho nepočula. Po tejto vete zosmutnel a zvesil plecia. Vyzeral ako kôpka nešťastia a to spôsobovalo bolesť aj mne.
“Thom... Neboj sa. Zvládneme to. Dobre? Kľudne choď na lov. Sľubujem, že na seba dám pozor.” sľubovala som a on sa uškrnul. Podišiel ku mne a chytil ma za pás. Pobozkal ma na ústa a až potom prehovoril.
“Okej.” olizol si hornú peru, iba som nešikovne zažmurkala. Potom sa uškrnul a pustil ma. “Sľubujem, že sa budem ponáhľať.” sľuboval a ja som iba prikývla. Veď museli sme túto samozrejmosť tolerovať.
Keď odišiel, začala som sa ohromne nudiť. Nemala som, čo robiť, tak som zavolala Betke. Nemohla ísť von. Skúsila som Beu, ale ani ona. Tak som sa vybrala von sama. Možno natrafím na niekoho. A potom mi zišiel na um Nikolas, ale s tým som nechcela ísť von. Vedela som, že sa to znovu skončí pri rozhovore o tom, že ma chce a ja som mu nechcela spôsobovať bolesť. Tak som sa pobrala von sama.
Prechádzala som sa po rušnej hlavnej ulici, až som zabočila na menej rušnú cestu. Šla som do parku pri autobusovej stanici a sadla som si na svoju zvyčajnú stoličku. Vytiahla som si kolená hore a sledovala som prázdny park. Nebol tam nikto a to ma rozčuľovalo, no inde sa mi ísť nechcelo.
Vietor sa hral s mojimi vlasmi; až teraz som si uvedomila, že je zima.
Začala som sa trochu triasť, ale domov som ísť nechcela. A potom, akoby naschvál začalo poprchávať.
“Čert nech to vezme!” zahundrala som a zatvorila som si oči.
“Nemala by si tu len tak bez rozmýšľania sedieť a nesledovať, či ťa niekto nenapadne.” zachichotal sa niekto vedľa mňa a ja som okamžite otvorila oči. Na moje napočudovanie to bol odporný Denis.
“Hm, človeka by som počula.” zahundrala som a dúfala som, že tomu pochopil. Iba sa usmial a potom si prisadol.
Sledovala som každý jeho pohyb. Napokon som si povedala, že dnes si po mňa neprišiel.
“Hh, minule som ťa tu videl..” zahundral a ja som rozmýšľala, kedy to minule bolo. Zrejme niekedy riadne dávno.
“Hm, aj ja teba. Odvtedy sem nechodím.” odvetila som kyslo a on sa iba zachichotal.
“Fííí . Husté.” smial sa.
“No dobre, Denis. Čo chceš?” pozrela som na neho podráždene a aj on na mňa. Zalesklo sa mu v očiach a usmial sa. Odhalil rad svojich bielych zubov a dvoch dlhších očným .
Striaslo ma. Zalial ma pot. Zmeravela som.
“Teba...” olizol si hornú peru, ako dnes poobede Thom, lenže toto nebolo zďaleka také sexy ako malo byť. Vedela som, že toto je preto, že je smädný a prišiel si po mňa. Takže predsa je ten deň dnes? A ja som si myslela, že všetko je tak úžasné. Ako inak. Niečo sa musí stať, aby som ja nemohla žiť šťastne. Ale čo. Dostala som svojich 5 dní bez stresu, to zrejme pre šťastie stačilo.
“Ouha, nešťastie si skočilo na dovolenku a tak skoro sa vrátilo...” skonštatovala som svoju situáciu. Lenže teraz som sa už začala sústrediť na Denisa, ktorý každou sekundou menil svoju tvár z mierneho chlapca na krvilačného upíra. Až vtedy som si uvedomila nebezpečenstvo tejto situácie.
Rýchlo som sa postavila- akoby mi to malo pomôcť- a začala som cúvať. On sa iba zasmial, že aspoň trochu sa bránim. Pre neho to bude väčšia sranda, ale pre mňa väčšia bolesť a strach.
Začali sa mi potiť dlane, keď som si uvedomila, že Thom nepríde. Je niekde na love a Denis sem prišiel nečakane. Dokelu!
Upír sa na mňa zahľadel svojimi smädnými očami a vedela som, že žiadnu šancu už nemám. Skrčil sa- postoj, ktorý značil, že sa chystá skočiť- a potom skočil.
V hrôze som si zakryla oči a vytiahla ruky pred tvár, akoby som sa chcela chrániť. Čisto z reflexu. Z úst sa mi vydralo menšie zakričanie, ale inak nič.
Šancu som nemala tak som spustila ruky a iba som nechala zatvorené oči. Nechcela som to robiť ešte horšie a Denis sa bude hnevať, že to šlo tak ľahko. Aspoň trochu hnevu mu po sebe zanechám.
Lenže svoju smrť som nechcela absolvovať tak skoro, no iná možnosť už nebola, pretože práve teraz by mal po mne skočiť. A už má byť po mne.... Potom som sa zamyslela. Meter pre jedného upíra je ako myš, ktorá vojde rovno do mačkiných úst. Lenže ja som nič necítila, nikto po mne neskočil.
V panike som otvorila oči a..... nikto tam nebol.
Zodvihla som jedno obočie a začudovala som sa nad novým vývojom situácie. Nechať by ma nenechal, lebo to bolo v pláne, že ma zabije, a keď to on povie, dodrží to. Ušetriť ma teda nemohol, ale kam potom odišiel? A čo mohlo upíra zastaviť od svojho činu?
Ešte raz som sa poobzerala, či som nepotratila rozum, lebo či už je po mne. Aj to mohlo byť, ale nebola som si istá, že by to urobil tak bezbolestne.
Ale nie, Denis tam skutočne nebol a to ma dohnalo k myšlienke, že ešte žijem a práve teraz by som tam nemala ostať stáť ako debil, ale utekať preč. Keby si to predsa rozmyslel, neušla by som ďaleko, aj tak vie kde bývam.
Chcela som sa pohnúť za Alexis, pretože o tom by mala vedieť, lenže v tom momente ma zachytili niečie ruky.
Zmeravela som a už-už som si myslela, že je to predsa len Denis. Ale nie. Niekto so mnou utekal ako rýchlo len vedel a ja som si uvedomila, že je to niekto iný ako Denis. Bola to Alexis, vedela som to po jej dlhých, hodvábnych, čiernych vlasoch, ktoré som si všimla viať vo vetre.
Srdce mi stále tĺklo ako o život a pumpovalo kopec krvi, ktoré jej zrejme nerobili dobre. Utekala ako o život, vlastne jej a šlo... O ten môj.
Chcela som sa opýtať, kam ma berie, dúfala som, že za Thomom, ale odpoveď som dostala v sekunde. Priam preletela cez moje okno v izbe (hlúpy zvyk každého upíra) a položila ma na posteľ. Začala sa prechádzať po izbe ako niekto nahnevaný a možno aj bola nehnevaná, na mňa...
“Hneváš sa?” opýtala som sa v očakávaní, že povie nie.
“Preboha, jasné, že sa hnevám!” vyjachtala a nádej mi pohasla. Toto len prispelo na tom, že sa hnevá na mňa.
“Prepáč ja...” začala som, ale ihneď mi skočila do reči.
“Ty sa ospravedlňuješ? Dokelu, veď nie ty môžeš za to, že ťa chcel zabiť. Kurník, keď sa to dozvie Thom!” hovorila strašne rýchlo, takmer som jej nerozumela, no potom spomalila tempo, našťastie. “Ublížil ti?”
“Ehm, nie...” aspoň to bola pravda. Nič mi neurobil , pretože bol vzápätí preč. Tak som to vedela, pretože som nič necítila. Ale aj tak som sa poobzerala po svojom tele, pretože sa pozerala na mňa akoby som jej klamala.
Keď som nenašla nič, okrem svojej ruky, pozrela som na ňu nechápavo.
“Si si istá?”
“Určite.” stále mi neverila, no napokon sa upokojila.
“Ale ty mu to povieš.” tak toto bola druhá vec, čo ma ťažila. Ako to povedať Thomovi aby sa nenaštval? Lebo viem, že po tom bude stále dávať na mňa pozor, ako na niečo cenné, čo ja mimochodom nie som. Bude neustále napätý a nenechá ma nikam ísť samú. To budú muky, keď nebudem môcť ísť sama von. Len aby ma nekontrolovali aj na záchode.
“Doriti!!” zanadávala a okamžite zmeravela.
“Za chvíľu je tu.” zamumlala potichu a priskočila ku oknu. “Povedz mu to, lebo sa naštve.”
“Aj tak sa naštve.”
“Potom aj na teba, ak mu to nepovieš.”
“A ja som myslela, že máš niečo lepšie.” vzdychla som. Sama som premýšľala nad tým, že by sme nemuseli Thomovi nič povedať a Alexis by v kľude našla Denisa s ostatnými upírmi. A napokon by ho zabili a pritom by Thom nevedel nič.
Rýchlo som jej to povedala, ale nevyzerala, že sa jej to páči. Pokrútila hlavou a vyskočila z okna. Iba som si vzdychla, že som v tom sama, zradkyňa.
Vtom ma už držali Thomove ruky a jemne ma stískali.
“Ahoj...” usmieval sa na mňa a ja som tak strašne nechcela vygumovať tento úsmev. Lenže musela som a vlastne sa to už aj stalo, pretože ja som sa tvárila vystrašene ako pred smrťou (vlastne som aj bola) a jemu ihneď zamrzol úsmev na tvári. Rozhodla som sa to nenaťahovať i tak už vie, že niečo nie je v poriadku.
“Čo sa deje láska?” zašepkal v očakávaní, že niečo veľmi zlé. A bolo to aj zlé.
“Thom.... Denis sa ma pokúsil zabiť.” zamumlala som a sledovala som jeho reakcie. Stíchol a v momente sa napol. Jeho oči vzplanuli a v sekunde zdivel...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
courtneylovegrunge
12. 11.novembra 2010 12:35
no ale toto mi už totálne pripadá ako kríženina Twilight-u a Upírských denníkov :/
2
Súhlasím s tebou courtneylovegrunge. Prečo si to spravila Denisovi?
4
vraciam sa k názoru (už keď to má byť ten Twilight a UD ),že som Team Denis
Napíš svoj komentár