230 DNÍ S UPÍROM EPILÓG

Postavil som sa na odchod. Po mojom bratovi a po Temnom Pánovi, ktorý nám tesne pred smrťou prezradil svoje najväčšie tajomstvo svojho mena, ostal len popol.
Alex sa pobral preč, aby dal do pohybu všetko to, čo po smrti jeho otca muselo byť v pohybe.
A ja... Ja som začal cítiť úľavu a šťastie.

(1-DEŇ)


Pobral som sa ku Veronike pozrieť sa na ňu. Ešte stále ležala nehybne na posteli. Uvedomil som si, že je neskoro na to, aby ma poznala a tak som nemohol urobiť nič. Nič okrem jednej jedinej veci.
Pozrel som na ňu a jemne jej prešiel prstami po tvári. Pobozkal som ju na perách a pošepkal do ucha, aby šla do parku, kde sme sa stretli po prvý krát, keď sa prebudí. V mojej moci už nebolo nič viac. Denis ma pripravil o jej lásku, ale tú som si mohol znovu získať. A tentoraz to nebude mať žiadne “ALE” ! !!!!
Pobral som sa domov a trochu som to dal do poriadku. Osprchoval som sa a obliekol som si čisté oblečenie. Ako som vychádzal z dverí naposledy som sa pozrel do domu a napadla ma veta : Ten, kto sa vydrží čo najdlhšie pozerať do tmy, uvidí ako prvý svetlo...

VERONIKA

Prebudila som sa s bolesťou hlavy. Pozrela som sa von oknom a začala som plakať. Upokojila som sa a obliekla som si veci. Ani som nepremýšľala nad tým, čo je správne, ale hneď som sa pobrala do parku. Niečo mi hovorilo, aby som tam išla , aj keď som dobre vedela, že ten koho milujem tam nebude...
***V parku nebol nikto známy a tak som ostala trochu sklamaná. No napriek tomu tam bolo pomerne veľa ľudí. Sadla som si na lavičku a vytiahla som si nohy na ňu. Objala som si kolená a počúvala som hudbu. Obzerala som sa po ľuďoch. Nebolo mi najpríjemnejšie tam sedieť samej no nemala som asi inú možnosť. Ako som sa pozerala na skupinku chalanov a báb, všimla som si, že sa na mňa pozerá jeden chalan. Nebolo to len v tej jednej chvíli, ale neustále. Radšej som si zaborila hlavu do kolien a nevšímala si nič, len hudbu, ktorá prechádzala celým mojim telom a zmyslami. Úplne som sa jej oddala a na nič som nemyslela len na melódiu nôt.
Niekto ma potriasol za rameno. V okamihu som bola hore a pozerala sa pred seba ako nemehlo.
Kurník zaspala som.
“Žiješ?” opýtal sa ma nejaký neznámy chalan. Pozrela som na neho. Dala som si dole slúchadlo a bolo mi hneď jasne, že to bol ten, ktorý sa na mňa pozeral. Hneď sme sa začali rozprávať. Najprv mi však prezradil svoje meno : Thom ...



THE END


Pravá láska existuje, len v ňu treba veriť!

Poďakovanie všetkým, čo to so mnou dotiahli až do konca. Ďakujem Vám všetkým za váš čas a samozrejme aj za podporu, ktorá ma stále posilňovala v písaní.

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu