Prvá myšlienka, ktorá ma toto ráno poriadne pomykala bola, že budem letieť. A tá druhá, že opustím otca a tá tretia posledná, že letím naspäť z pokoja do problémov, ktoré si na mňa ten mesiac počkali a ešte sa znásobili. No to som ešte netušila, lebo som stále bola v Anglicku a posledný krát som sa tu zobúdzala. Keď som si to prešla, bolo mi na zaplakanie, pretože viac neuvidím otca, iba o rok. Z jednej strany som na seba neskutočne nadávala, že som si to poriadne neužila, len sa nudila a dokonca, že som dovolila nude, aby ma premohla. A tá druhá vec, za ktorú som sa na seba ani pozrieť nemohla bola, že som sa dokonca aj tešila domov a to dosť z toho blázinca. Lenže to nebolo ani také zlé, ako som si myslela, len som sa príliš nudila. No keď som to ráno po oblečení sa a umytia sa zišla dole po schodoch a otvorila dvere do obývačky a uvidela otcovu tvár, nebolo mi všetko jedno. Uvedomila som si, že je to posledný krát, čo sa ráno zobudím, otvorím dvere a nájdem ho sedieť na fotelke pred telkou. A to ma ubíjalo, pretože som v skutočnosti nenávidela možnosť, že s jedným rodičom sa lúčim a ku druhému idem. Chcela som byť s oboma v rovnaký čas na rovnakom mieste, lenže to nešlo. Bola som... Vtedy, keď som išla z Dunajskej Stredy s otcom do Bušiniec, ale to bolo pred mesiacom a bola to posledná myšlienka na nich dvoch ako sú spolu. A aj to, čo bolo? Len zazeranie a ani sa poriadne nepozdravili a posledný obraz matky, čo som videla bolo, že je poriadne vyvedená z miery a snaží sa to zakryť, čo jej vôbec nešlo lebo z nej nervy a hnev priam sálal.
Prešla som vedľa otca a zobrala som si koláč z kuchyne. Sadla som si na pohovku a pozerali sme telku ako každé ráno, keď nepracoval.
“Prečo si taký?” spýtala som sa po krátkom rozhovore, ktorý neviedol nikam. Jednoducho mi len odpovedal, ale sám nič nenačínal. A vtedy prišla už i ta dosť zdrvujúca odpoveď.
“Vieš, nie je mi všetko jedno. Ideš preč.” odvetil smutne, ale nepozrel sa na mňa. Čušala som a vedela som, že sa viac od neho nedozviem. Iba som prikývla a zamumlala, že ani mne.
Neskôr na letisku som sa priam musela držať, aby som sa nerozplakala. A prvá vec, čo ma napadla a pochytila keď som vystúpila na letisku z aute, že nikam nejdem. Bol to aj strach z letu, na ktorý som sa vyhovorila, ale do očí sa mi nahrnuli slzy, čiže som sa musela poriadne snažiť, aby sa to neprehĺbilo. Otec si to možno všimol a pochopil, ale nič nepovedal. Snažila som sa byť normálna a odpovedať na každú otázku a vychutnávať si poslednú pól hodinu s ním. Mala som letieť s otcovým bratrancom, ktorý tam mal aj priateľku, ale ja som sa s nimi veľmi nezaoberala. Bolo mi i tak už na nič. Napokon som sa s citmi dostala do takého štádia, že keď sme sa už na trvalo lúčili, nevyšla mi ani jedna jediná slza. No zato môj otec vyzeral, že sa rozplače každú sekundu. Mávala som mu tou mojou rukou a snažila som sa nevšímať si jeho oči, keď som stúpala na posúvacích schodoch hore na letisko, kde sú kontroly.
Let prešiel perfektne a dokonca som aj zabudla na svoje utrpenie, že som už doma. Mama ma viezla v aute a ja som mlčala. Nechcela som hovoriť nič, nie teraz, keď som mala samú seba tak pod kontrolou, no slzy aj tak prídu a to som vedela.
Konečne sme dorazili domov a ja som sa bez premýšľania premiestnila do svojej izby. Prezrela som si veci a poprechádzala po nich prstami a až potom som si ľahla. Matka nič nehovorila, tiež si ľahla spať. Vedela som, že ráno ma aj tak vyspovedá.
Celá noc prešla celkovo v poriadku až na to, že som sa poriadne vyplakala. Bola som so sebou i tak nadmieru spokojná, pretože sa mi nikdy pri takom citovom rozpoložení nepodarilo udržať zármutok na uzde. Ráno som sa pokojne najedla a rozprávala s mamou, zabudla som na všetko, čo sa okolo mňa deje a čo sa vlastne stalo pred mesiacom, nechcela som na to myslieť. Rozhodla som sa, že sa to nikdy nestalo, no i tak som sa musela opýtať na jednu vec.
“Mami? A čo tie vraždy? Ešte pokračujú?” opýtala som sa s menšou zmenou hlasu a bála som sa odpovedi. Matka zmĺkla, čoho som sa obávala.
“Prvý týždeň ako si odišla bolo všetko ok, ale potom sa všetko vrátilo späť.” nebolo jej to jedno, pretože v našom meste vyčíňali nejaký vrahovia, ktorých nikdy nikto nechytí. Vtedy do mňa vošli nervy, že ma Denis nevypočul. Sľúbil mi niečo a ja som mu verila. Rozhodla som sa, že hneď po raňajkách za ním zájdem do domu a vyjasním si to s ním. Neverila som tomu, že ma neposlúchol, no dúfala som, že bude pokoj, keď si to s ním vybavím.
Nemienila som si vracať staré rany do srdca, pretože som ich tam už mala aj tak dosť. A hlavne, keď som musela myslieť na veci, ktoré mi nerobia dobre, ako napríklad na upírov ako celok. Už len to je pre mňa absurdná predstava a ani si neviem predstaviť ako som s tým mohla žiť, že oni vôbec existujú. A vôbec, že on existuje, s tým neviem ani sama ako môžem žiť.
Rozhodla som sa hneď po večery, že zájdem do mesta za Denisom a poriadne mu vynadám, no moja matka ma nepustila. Vyvalila som na ňu oči a ona sa na mňa pozrela dosť prísne.
“Vera, nemienim aby si sa túlala večer po meste. Vôbec to nie je bezpečné hlavne, keď je v meste ten vrah.” ozvala sa materinským hlasom, no ja som sa nemala čoho báť. Lenže nemohla som sa len tak prezradiť, že viem o čo tu ide. Chcela som to utajiť, aj keď som up nemala dôvod, ale sama by som si urobila zle, poslali by ma to Pezinka, do cvokárne.
“Dobre...” odvetila som, pretože som nechcela protirečiť a pobrala som sa do izby. Ešte som si nevedela predstaviť, že ako zaspím, či vôbec budem existovať, no rozhodla som sa na to ani nemyslieť.
Ráno som priam vyskočila z postele, keď mi zazvonil budík. Boli len 4 hodiny ráno a zanadávala som na seba, prečo som ho nastavila na tak skoro. No jeden dôvod by tu aj bol a ten bol dostačujúci. Moja mama mala našťastie zatvorené dvere, čiže som sa mohla v pohode obliecť a ona si to ani nevšimne. Rozmýšľala som, prečo som si nenastavila budík na noc, ale uvedomila som si, že je to predsa len nebezpečné.
Konečne som sa vytrepala z bytu, keď už bolo pól piatej. Matka sa našťastie nezobudila, tak som sa mohla v pohode vykradnúť.
Bola som na pól ceste ku Denisovmu domu, keď som mala zvláštny pocit, že ma niekto sleduje. Pootočila som sa, no nikto tam nebol. Radšej som si švihla ku Denisovi a dúfala som, že je v meste on a nie T.... na to meno som radšej nepomyslela.
Otvorila som dvere a bála som sa, či naozaj je tu Denis, no na moje prekvapenie nebol v dome nikto. Asi nie je doma, povedala som si pre seba, ale dom nevyzeral, žeby bol pred tým obývaný. Už dlhšiu dobu tu nikto nebol a to sa dá zistiť aj, keď tu žili upíry.
Prešla som všetky izby až napokon som zistila, že tu nik nie je. Tak som sa celá roztrasená pobrala domov a naozaj veľmi som sa ponáhľala, aby som už bola čo najskôr doma. Mala som veľmi zlý pocit a to nemalo nič spoločné s pocitom, že ma niekto sleduje. Spoločné to bolo s tým, že v meste boli nejaký iní upíry a tých som ja veru nepoznala ba dokonca ani neviem, akí sú silní. Možno by ma aj zabili, keby som sa im zaplietla do cesty.
Priam som utekala domov, aby som sa s nikým takým nemohla zapliesť a našťastie cesta ani netrvala tak dlho ako som myslela. Doma som bola takmer v sekunde a matka ešte stále spala. Vydýchla som si, keď som si znovu ľahla do postele, no nezaspala som už, pretože som mala dosť vecí na premýšľanie.
THOM
Sedel som na tej prašivej verande našich rodičov a hnusne som si odpľul. Mal som také nervy, žeby som dokázal roztrhnúť každého človeka na okolí. Keďže tu nechodilo toľko ľudí, mali šťastie, no ja som si nevedel na čom vybiť svoje nervy. Premýšľal som nad Adisson, nad tou sukou, ktorá mi zobrala moje šťastie, ktorá všetko pokazila. Vedel som, že ma začarovala a oklamala každého na okolí, Veroniku, Denisa, Adisson a mňa. A dal by som ruku do ohňa, že aj v tom dyme bolo niečo.
“Zdravím Thom.” usmial sa na mňa jeden starec, ktorý prešiel popri domu a ja som si ho ani nevšimol. Iba som na neho zagánil lebo sa mi nechcelo odpovedať.
“Dnes nie je váš deň však?” usmieval sa na mňa a bol stále zdvorilý aj napriek môjmu hrubému správaniu.
“Nie, to nie je.” odvetil som a tým som mu dal šancu na monológ, ktorý som nemal náladu počúvať.
“Ak ide o vášho brata, je niekde mimo krajiny a ak nejde o neho, ako vám môžem pomôcť?”
Hovoril milo a smial sa. Ja som sa len mračil a dal som mu jasne najavo, že nechcem o tom hovoriť. Napokon sa starec otočil a išiel preč. Predtým sa však milo pozdravil a ani nečakal, že sa mu odzdravím.
Rozhodol som sa na menšej prechádzke popri rieke za domom, no tentoraz som si nedokázal všímať krásy prírody a všetkých tých detailov, ktoré som mal umožnené s upírími zmyslami. Stále som uvažoval nad tým ako sa pomstiť Adisson a ako získať naspäť Veroniku. Nijako mi to nezapínalo a ku tomu všetkému som bol stále nervóznejší. Vtedy mi už vôbec nešlo premýšľanie na nový plán.
Prešlo možno pár hodín, kým som sa prechádzal, no neprišiel som na nič. Rozhodol som sa vrátiť sa do domu, lenže mal som zvláštny pocit. Pocit, akoby ma niekto sledoval a nie hocikto. Niekto kto je dobre skúsený...
Rýchlo som sa otočil a pobral som sa do domu, čakal som kým uvidím čo sa deje a či ma vôbec niekto sleduje, no nad tým som veľmi nemusel pochybovať keďže som upír. Otvoril som dvere a nazrel som dnu. Vtom to prišlo tak náhle, na stoličke v kuchyni s pohárom whisky sedel Denis. Šokovalo ma to viac ako malo, pretože za mnou chodiť vôbec nemal.
“Ahoj prcku.” oslovil ma s dávkou paranoje, čo som si nevšímal. Chcel som ho zabiť a teraz možno nadišiel konečne čas, keďže nás nemá kto zastaviť. I tak mám nervy a už dlho som nemal nič ku zahryznutiu.
“Čo chceš?!!” zavrčal som a jasne som dal najavo, že ho chcem zabiť. Aspoň sa bude o trochu viac snažiť zachrániť si svoj debilný život. Potom to bude aspoň nejaká zábava.
“Ale, ale. Neprišiel som sem aby sme sa pobili ako malí chlapci. Som tu aby som ťa varoval, ak chceš.” usmial sa a odpil si z whisky.
“Čo je?” zmiernil som tempo, no nemal som v pláne s ním nič riešiť.
“Uzavrieme menšiu dohodu.” usmial sa šibalsky a rýchlym krokom ku mne dobehol. Takže sa na mňa pripravil, určite pil ľudskú krv inak by nebol taký sebaistý.
“Nebudem s tebou nič uzavierať!!!” zavrčal som a pokoj upadol.
“Ale no, bude ťa to zaujímať. Ide o tvoju frajerku. Alebo bývalú?” zaškeril sa a schytil ma pod krkom. Na chvíľu som nevedel dýchať, no pustil ma. Okamžite som bol v strehu. Nie je slabá káva a práve teraz nie som v nijakej forme, no zmienka o Veronike ma okamžite zalarmovala.
“Čo si s ňou urobil?!!!” zareval som, čo určite čakal.
“Ja nič. Zatiaľ s ňou ani nič nie je, ale čoskoro sa to môže zmeniť.” zamračil sa aj on a začal byť vážny, čo ma prekvapilo a nahnevalo.
“Kde je?”
“Doma... Tam kde to vrie.” pochopil som nebezpečenstvo tej vety a ihneď som sa rozbehol po kľúče od auta.
“Počkaj braček! Takisto nechcem aby sa jej niečo stalo! Chápeš? Je to dobrá hlava, ale teraz ma počúvaj.” zastavil ma, keď som už bol rozbehnutý a ani sa nezadýchal, bol naozaj silný a rýchly, to sa dalo usúdiť už len z toho, že mi prsiek pred oči.
“Nezastavuj ma!” rozrušilo ma to.
“Pozri, nie si vo forme. Musíš sa napiť ľudskej krvi, ak chceš byť aspoň trochu silný ako ja.” vyplazil na mňa jazyk a tváril sa povýšenecky, čo ma rozčuľovalo.
“Nechcem to urobiť.” vypľul som to ako nadávku, pretože sa mi jednoducho hnusilo zabíjanie.
“Hej ja viem, ale keď ju chceš zachrániť, urob to. Aj tak ťa neprijme naspäť a ty tu dúfam vieš.” nadvihol jedno obočie a skúmal mi tvár. Moja reakcia nebola najlepšia. Schytil som ho pod krk a stisol som hu tak silno, ako mi to sily dovoľovali. On sa nechal, aj keď ma mohol kľudne odtlačiť.
“Dobre.” zareval som mu do tváre a pustil mu krk. On sa len upravil a sadol si do auta. Nasledoval som ho a už som ho aj štartoval, pretože za každú cenu som sa musel dostať za ňou a zachrániť ju i keď mi to situácia nedovoľovala a samozrejme kvôli nej urobím všetko! Dokonca sa aj napijem ľudskej krvi, keď treba...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
fallangel
16. 11.novembra 2010 16:59
no čo už...tak Thom...
2
je to super ale jedna vec mi vadi ze mas taky profil tmavy a zle sa to cita strasne bo to zle vidno a nechce sa mi to stale do worldu stahovat nevedela by si to zmenit?
Napíš svoj komentár