Z myšlienok ma vyrušil bláznivý vedec a všimla som si aj to, že je poriadne nahnevaný.
“Takže ty tak! Toto je rúhanie!!!!” zareval na mňa a otvoril šuplík, v ktorom sa trochu pohrabal a potom vytiahol strieborný nožík, ktorý sa zrejme mal zabodnúť do môjho mäsa. Pri tej myšlienke mi prišlo zle. Až tak vážne som svoje slová nebrala, aspoň som si neuvedomovala vážnosť svojich slov, no pri pohľade na nôž, ktorý smeroval na mňa mi to došlo.
“Chceš, aby som ťa zabil? Máš pravdu! Vieš dobre, že Thom by to urobil oveľa bolestivejšie a sama sa toho bojíš, tak chceš, aby som to urobil ja, však? Dobre! Ako chceš a máš aj pravdu!” reval na mňa ako na niekoho nenávideného , koho chcel už roky zabiť a teraz sa mi naskytla šanca.
Zatvorila som si oči, keď sa pohol smerom ku mne. Nestihol mi pred očami prebehnúť celý život, pretože celá v strachu som chcela mať toto trápenie za sebou. Jediné na čo som si spomenula bol Thom ako sa na mňa usmieva. A vtedy som pocítila čepeľ noža na svojej koži na ruke. Celým telom mi prebehla triaška a potom som pocítila ako sa mi nôž zaboril do mäsa. Vykríkla som od bolesti a padla som na zem. Rana našťastie nebola až tak hlboká, ale krvácalo z nej a bolelo ma to.
“Ty si naozaj myslíš, že ťa zabijem? Nie, to nie. Ešte mi budeš dosť užitočná.” začal sa smiať a jedným ťahom ma zodvihol zo zeme. Trhol mojou porezanou rukou a znovu som len vykríkla. Do očí sa mi nahrnuli slzy, skôr od bolesti ako od toho, čo sa so mnou dialo. Bola som úplne v šoku, celá som sa triasla a pri pohľade na krv sa mi točila aj hlava.
Muž ma zobral do tej istej väznice, kde som sa aj zobudila a sotil ma tam na zem. Už som nedokázala ani zakričať, pretože sa mi zahmlilo pred očami. Cítila som len to, že ma priväzuje ku stene, ktorá bola ešte stále taká studená. Ani som si nemyslela, žeby sa mala zohriať.
“Tu budeš dokým s tebou niečo neurobím!” zakričal na mňa, to som si ešte stihla uvedomiť a potom som počula ako zabuchol dvere.
Hlava sa mi točila, no nakoniec sa mi vyjasnilo pred očami. Nebolo to celkom vyjasnenie, pretože bola tma a nebola som si istá, či sa mi oči vyjasňujú, alebo sa mi to len zdá.
Chcela som začať kričať, keď som si uvedomila v akej strašnej to situácii sa nachádzam. A takto ma možno bude týrať, kým mu nepoviem, že mu pomôžem. Ale nechystala som sa to urobiť, pretože som radšej prijímala smrť ako vraždu toho, koho milujem.
Neviem aký čas prešiel, no bolo to dosť veľa. Ešte stále som cítila, že mi tečie krv z jazvy, z čoho mi dookola prichádzalo zle. Chcela som sa pohnúť, ale už ani to som nevedela, lebo som mala stŕpnuté nohy.
Vtom som započula poriadne veľký rachot a potom výkrik. Mužský výkrik. Hneď som vedela , že je zle, aj keď som mala poriadne otupené zmysli.
Niekto otvoril dvere. Na chvíľu ma ten malý pásik svetla oslepil, ale onedlho som mohla vidieť. A vtedy sa predo mnou zjavila postava.
“Ja ti nepomôžem...” zamumlala som, pretože som si myslela, že je to stále ten muž. Ale nebol to on , pretože rozsvietil pivnicu a všimla som si, že je to ten upír, ktorý ležal pred tým na stole.
“Čo?!” zafučala som celá omámená, vôbec som tam nedala znak toho, žeby som bola prekvapená.
“Neboj sa, zachránim ťa.” odvetil mi milo, ale potom akoby niečo zacítil a ja som hneď vedela, čo je to.
“Do riti!” zavrčala som si sama pre seba potichu a pozrela som sa pomaly na svoju ruku. Celú som ju mala od krvi, ktorá kvapkala aj na podlahu.
“Tak to nie je dobré, dievča. Stratil som veľa krvi a jeden človek mi nestačil na doplnenie.” oznámil mi celkom smutne, akoby ani nechcel vypiť moju krv, ale nemá inú možnosť. Podišiel ku mne a vtedy som si poriadne roztvorila oči.
“Prepáč...” zamumlal a zahryzol sa mi do bicepsu. Vykríkla som, no neznelo to nijako naliehavo.
Bolesť prúdila od miesta uhryznutia po končeky prstov. Začudovala som sa, že som si už cítila aj nohy, ale ani to netrvalo dlho. Prestala som si cítiť končatiny a napokon som odpadávala. Prestala som vnímať, čo sa deje so mnou a či ma vôbec zabíja. No vyzeralo to tak, že umieram...
DENIS
Konečne sme našli stopu a vtrhli sme do starej budovy, kde malo byť to laboratórium. Hneď som zacítil pach krvi, mŕtvoly a upíra. Veronikin pach sa mi nejako strácal a nevedel som prísť, prečo to tak bolo.
Pozrel som sa na zem, kde ležal ten pankhart a vtedy som si všimol dvere, ktoré viedli do pivnice. Rýchlo som tam vrazil a prešiel som do miestnosti, ktorá bola osvetlená . Ihneď som si všimol upíra, ktorý vysával Veronike život. Pri tom pohľade som sa poriadne naštval a vrazil do upíra. Thom bol hneď vedľa mňa a pustil sa tiež do upíra. Napokon som pripustil, že to zvládne aj sám, tak som sa otočil na Veroniku, ktorá ležala v mláke krvi a bola už v bezvedomý. Rýchlo som jej skontroloval pulz, ale nemala už skoro žiadny. Tak mi ostávali už len dve možnosti. Buď premena, alebo moja krv. Usúdil som, že premena by bola v tomto stave nemožná a nechcel by som, aby stratila tú svoju človečinu, ktorou ma ku sebe tak veľmi priťahuje. A vtedy ma niečo napadlo.
Ak by som jej dal sa napiť mojej krvi, bol by to koniec celého Thoma. Potešilo ma to a hneď som sa do toho pustil. Skúsil som to urobiť nenápadne, aby si to Thom nevšimol, tak som ju zobral na tmavšie miesto. Rýchlo som si zahryzol do ruky a natlačil ju do jej úst. Chvíľu sa nič nedialo, no po krátkej chvíli ju začala sať. Vydýchol som si, keď sa to stalo, lebo som vedel, že je už zachránená...
VERONIKA
Pomaly som sa prebudila. Prvé, čo som pocítila bola tá neskutočná bolesť v ruke. Hneď som si spomenula na to, čo sa so mnou stalo a potom som sa poriadne začudovala, že ešte žijem. Poobzerala som sa po miestnosti, kde som ležala a nebola to nijaká iná, len moja izba.
A vtedy som si všimla Denisa. Úplne ma to vyviedlo z miery a ostala som radšej mlčať.
“Lež, bude to lepšie. Stratila si veľmi veľa krvi.” ozval sa. Stál opretý o môj stôl a ani sa nepohol.
“Skôr ma o to pripravili.” opravila som ho, chcela som sa posadiť, ale hneď sa mi zatočila hlava, tak som to radšej neskúšala a dala som na jeho radu. “Dokedy tu budem musieť ležať, ako maród?” dodala som otázku, pretože ma to veľmi zaujímalo.
“Budem ti priebežne cez deň dávať trochu krvi, čo ťa dostane raz dva na nohy.” informoval ma. Pri slove krv ma naplo.
“Fuj! UŽ žiadna krv!” zavrčala som na neho a začala som zhlboka dýchať, aby som sa nepogrcala.
“Dobre, ale aj tak ti ju dám.” pri prvom slove som si myslela, že tá veta bude mať kladný význam, ale nie. Mýlila som sa a to poriadne.
“Kde je Thom?” zmenila som zrazu tému, pretože som vôbec nechcela myslieť na krv. Okrem toho som mala dôležitejšiu vec na rozoberanie.
“Ach , ja ťa zachránim a ty stále točíš len okolo Thoma. Pre tvoju informáciu je doma. Nechcem ti zhoršovať stav, ale ty si chcela vedieť.” odvetil a pri tejto informácii ma zabolelo pri srdci. Iba som si oblizla pery a mlčala som. Nemala som slov na to odpovedať.
“Pokoj.” dodal. No ja som vtedy nemala ani šajnu o tom, čo je to pokoj.
“Prišla som na to, čo mu je.” odvetila som potichu.
“Naozaj? Super, no mňa to nijako nežerie a nemalo by to žrať ani teba.” snažil sa ma presviedčať, ale ja som vedela, že mu nemám naletieť. Rozhodla som sa teda, že mu nebudem veriť a budem si radšej pripravovať plán, ako všetko dať dokopy s Thomom. Cítila som sa naozaj trochu naivne, že ja nad tým takto premýšľam a vôbec sa na neho nehnevám, no možno sa hnevám, ale viem, že to Thom neurobil naschvál. Hlavne nie po našom dlhom odlúčení, kedy mi sľúbil, že bude všetko v poriadku.
Chcela som, aby to všetko bola pravda o tej chemikálii, aby som sa mohla vrátiť ku
Thomovi, lebo som ho naozaj veľmi ľúbila.
“Hej, čo je s tým mužom a s tým upírom?” opýtala som sa zrazu.
“Mŕtvy. Obidvaja. O toho muža sa postaral henten upír a o upíra sa postaral Thom.”
“Prečo tu Thom nie je?”
“Lebo dáva pozor na tie ďalšie dve, ktoré sa už asi aj prebudili.”
“Prečo je tam on a nie ty?”
“Vyháňaš ma? Aspoň trochu úcty, keď som ťa zachránil. Skoro si už umrela, keď som tam prišiel...” zamumlal a pozrel sa mi hlboko do očí, aby som si konečne začala uvedomovať vážnosť situácie. Alebo, žeby vážnosť toho, že ma on zachránil?
“Ani sa ťa nejdem pýtať, prečo si ma zachránil, lebo odpoveď dobre poznám.”
“Naozaj? Tak hovor.” potlačil ma , aby som to povedala, tak som to zo seba vyklopila. Aj tak to nebola žiadna novinka a on sám o tom dobre vedel.
“Pretože ma chceš sám zabiť. Áno ja viem, ja viem...” prevrátila som oči a pozrela som sa niekde inde.
“Možno ťa už nechcem zabiť...” povedal zrazu a to ma poriadne prekvapilo. Pozrela som na neho a otvorila som ústa.
“Nechápem.. Čo by ťa prinútilo ma už nechcieť zabiť?” vôbec som nechápala jeho reakcii a ani jeho rozhodnutiu.
“Pretože sa teraz niektoré veci zmenia. A ja si myslím, že z toho budem mať poriadny úžitok.” usmial sa a potom podišiel k oknu.
“Aké veci?” opýtala som sa podozrievavo.
“Nebuď už toľko zvedavá... Uvidíš sama. Čoskoro sa to dozvieš.” zasmial sa ešte raz a pozrel sa na mňa. Nechápala som, kam tým miery, no uvedomila som si, že tomu teraz ani nechcem chápať.
“Nechám ťa odpočinúť si. Vrátim sa čoskoro, zatiaľ sa maj.” žmurkol na mňa a vyskočil z okna. Moja myseľ bola až príliš otupená, a preto som nemala ani trochu síl premýšľať, a preto som hneď zatvorila oči a zaspala...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár