Strhlo ma zo spánku. Bol to nejaký neurčitý dôvod, ktorý ma donútil sa strhnúť zo spánku, pretože sa mi skutočne nič zlé nesnívalo. No ako som sa zahľadela do tmy v mojej izbe, niekto tam stál. Okamžite som napla celé telo a čakala som na to najhoršie, no potom som si uvedomila, že to môže byť aj Thom.
“Ahoj..” ozval sa skutočne známy hlas, ale nepatril Thomovi.
“Čo tu chceš Denis?!” zahučala som do tmy a trochu som sa uvoľnila. Bola som stále na pozore, pretože sa mohol dopustiť hocičoho.
“Aké milé privítanie...” zamumlal a podišiel bližšie. Vtedy som si všimla jeho tvár v mesačnom svite. Až teraz som si prvýkrát za celý ten dlhý a popri tom tak krátky čas, čo ho poznám uvedomila, že je nesmierne pekný. Tá krása sa nedala pripísať nijakému človeku a ani nijakému inému upírovi, on bol jedinečný.
“Povedz, čo chceš, lebo som unavená a chcem sa vyspať.” zamumlala som celá nesvoja, že sa ku mne tak pomaly, ale isto približuje. Možno ma chcel zabiť, alebo len postrašiť, no aj keby nie vedela som, že to nebude nič dobré.
“Ja som ťa len prišiel pozrieť...” nedokončil vetu, pretože stál tesne pri mojej posteli. Musela som si poriadne nadvihnúť hlavu, aby som mu videla do tváre. No nemusela som to robiť príliš dlho. Zohol sa a pozrel sa mi priamo do očí.
“Čo?” dokázala som zo seba dostať , pretože som bola celá zhypnotizovaná. Niežeby ma on hypnotizoval svojimi schopnosťami, proste som sa sama namotala. V tej chvíli som zabudla na všetko, akoby ani nič iné neexistovalo, len on a ja. Len tento jeden moment, ktorý trval celú večnosť.
Chvíľu sa na mňa pozeral a potom sa priblížil svojou tvárou ku tej mojej. Srdce sa mi rozbúchalo a ona ma začal bozkávať...
Ihneď som sa strhla zo spánku. Srdce mi tĺklo ako o život a bola som celá spotená. Rýchlo som sa poobzerala po izbe, či tam skutočne nie je žiadny debilný Denis. Keď som sa presvedčila, že tam nikto nie je, vydýchla som.
Postavila som sa, že sa pôjdem napiť a všimla som si, že moja mama je už doma po tom dlhom čase.
Rýchlo som sa vrátila do postele a snažila som sa zabudnúť na ten sen. Veď nikto sa o tom nemusí dozvedieť, je to len moja vec a ani neviem, čo ma ku tomu prinútilo, aby som to snívala.
THOM
Konečne sa prebudili už aj tie posledné dve obete. Našťastie Marianna už vedela, čo z nej bude , tak nerobila také problémy ako Kimberli. Ale tú musel zvládnuť môj brat, pretože on si ju premenil.
“Sadni si.” poznamenal som Marianne , keď som sa rozhodol, že ju oboznámim s novým životom. Mal som šťastie, že bola celkom pokojná a preto hneď pochopila moju nadradenosť voči nej.
“Môžem sa niečo opýtať?” zamumlala nesvoja. Cítil som, že sa trochu bojí, no nečudoval som sa jej. Všetko to, čo prežívala bolo pre ňu nové a neznáme.
“Pýtaj sa.” posadil som sa na koženú sedačku vo svojej pracovni, ktorá bola zladená do roku 1860.
Sadol som si za veľký orechový stôl a oprel som si svoje prsty vzájomne o seba. Tak som si oprel o ne hlavu a sústredil som sa na jej otázku.
“Keďže som teraz upír, budem sa stravovať ľudskou krvou?” zamračila sa pri tej predstave a trochu sa pohniezdila na sedačke.
“Áno... No budem sa ťa snažiť naučiť piť zvieraciu krv.” naznačil som jej, že to nebude nijaká zábava a nebude to nijako dobre chutiť.
“Líšia sa nejako skupenstvá krvi ? A líši sa nejako ľudská od zvieracej?”
“Takto, zvieraciu hneď poznáš. Chutí odporne a nenasýtiš sa z nej veľmi. A ľudská krv to je niečo úplne iné, no a krvné skupiny. No čo dodať, každému upírovi chutia krvné skupiny inak. Niekto má rád A , no niekto má najradšej B. “
“Je ťažké si niečo uloviť?”
“Záleží od tréningu. Dostaneš sa do toho raz dva. Ešte nejaké otázky?”
“Nie, ak ma niečo napadne, spýtam sa.”
“Dobre teda, prejdem teda ku tomu, čo som si pripravil.” Marianna len prikývla. Počkal som kým bude dávať poriadne pozor a začal som.
“Prvá vec, čo musíš vedieť takto z teórie je, že nás musíš udržať v tajnosti. Druhá vec je, aby si sa nikdy nezamilovala do človeka. To nie je skutočná láska, len si myslíš, že tú nešťastnú obeť miluješ. Tretia dôležitá vec je, ovládanie sa. Je to dôležité , aby si nezabila svoju obeť. Budem ťa snažiť sa naučiť na zvieraciu krv, aby si to nemala ťažšie potom neskôr.” zastavil som, aby sa jej vstrebali do rozumu informácie, ktoré som jej práve poskytol.
“Takže neprezrádzať svoju identitu, nezamilovať sa do človeka a ovládať sa. To neznie až tak ťažko.”
“Je to oveľa ťažšie než sa ti zdá. Toto sú len tri základné pravidlá. Potom sú tu vedľajšie a samozrejme porušenia.”
“Aké sú tie porušenia?”
“Keď sa zamiluješ. Osobne si myslím, že to nie je nijaké porušenie zákona, ale dávam prednosť radšej tomu, keď sa upír dokáže naozaj dobre ovládať a nie je pre neho ťažké byť medzi ľuďmi.”
“Hm takže sa môžem zamilovať do človeka?”
“Nie! Ber to tak, že som ti to nepovedal, pretože si nová a musíš sa najprv naučiť ovládať.”
“Aha, dobre teda budem to brať na rozum. A ďalej? Sú ešte nejaké porušovania?”
“To nie sú konkrétne porušovania. Je to skôr niečo, čo by si nemala skúšať ako mladá upírka.”
“Dobre , dobre... “
“Takže ďalší “prehrešok” je sex s človekom. Pre upíra je to naozaj dobrý pocit a samozrejme aj pre človeka. Keď má človek sex s upírom, tak je to pre neho dobré aj po stý krát. Ale osobne si myslím, že sex s upírom je lepší, lebo sa tam nemusíš veľmi zadržiavať, aby si nepodľahla volaniu krvi tvojho partnera.”
“Fíha. Ako o tom hovoríš začínam byť veľmi zvedavá.” usmiala sa, ale potom hneď zvážnela.
“Hej je to veľmi zaujímavé.”
“A ty si mal sex s človekom?”
“Raz...” nedokončil som, pretože mi myšlienky len hmlisto prebehli na Veroniku, ktorú som síce mal hlboko v srdci, stále som niečo cítil, čo ma odrádza byť s ňou a vôbec niekoho milovať.
“Thom?” Marianna ma vytiahla z myšlienok a hneď som sa jej venoval.
“A miloval si toho človeka?”
“Dobre na teraz sme skončili s teóriu a ideme sa trochu pozrieť aké to je v teréne.” zmenil som hneď tému a postavil som sa, aby som mohol prejsť ku dverám.
Cítil som, že sa na mňa pozerá dosť nechápavo, ale zrejme jej vyspelý vek jej napovedal, že sa do toho nemá miešať.
“Thom? Ja sa chcem len spýtať... Čo bude so mnou? Prečo si ma vlastne stvoril?” smutno na mňa pozrela.
“Povedzme, že som pred rokmi urobil niečo, čo teraz splácam.” odvrkol som.
“Čo s tým mám ja?”
“Veľa. Ty máš byť jedna z tých náhrad, o ktoré som tvojho budúceho muža pripravil.”
“Počkaj, budúci muž ? O čom to hovoríš?!”
“Dobre si počula. Ja som ťa premenil, priučím ťa a potom ťa odovzdám do tých správnych rúk.”
“Ale ja nechcem muža! A už vôbec nechcem odísť!”
“Toto nie je miesto pre teba a so mnou ostať nemôžeš.”
“Prečo?”
“Lebo mám dosť, že je tu môj kretén brat, konečne som mohol byť sám, keď mi on narušil pokoj a dostal do problémov.”
“Ale ja by som ťa nedostala do žiadnych problémov.”
“Jednoducho to nechaj! Toto je tvoja budúcnosť, o ktorej sa už nebudeme baviť.”
“Dobre...” odvrkla smutno a pohla sa von z izby. Iba som si vzdychol a vyšiel som aj ja ...
VERONIKA
(141-deň)
Zobudila som sa asi o desiatej a hneď ako prvá myšlienka, na ktorú som pomyslela bol samozrejme Thom. Začala som sa cítiť naivne, že verím v to, či vôbec je pod vplyvom nejakej chemikálie. Nikdy pred tým by sa nebolo stalo také, že za mnou nepríde niekoľko dní a ešte ku tomu, keď som mohla zomrieť.
Moja matka sa zobudila len krátko po mne a hneď išla do kuchyne si urobiť jesť.
“Pôjdem do fitka si zacvičiť, dobre? Čo máš dnes na pláne?” opýtala sa ma, keď som sa dotrepala ku nej do kuchyne. Necítila som sa ešte celkom v pohode, ale musela som pred ňou predstierať, že som v pohode.
“Neviem, asi nič. Prečo?” opýtala som sa a rýchlo som si sadla na stoličku v kuchyni ešte skôr, ako by sa mi zatočila hlava.
“Pýtam sa , lebo by sme mohli skočiť na kúpalisko. Je dosť teplo.” vtedy som si uvedomila, že je ešte stále leto a ja som sa ani raz nebola opaľovať. To som vyzerala dosť biedne potom. Ale ak som mala byť ku sebe úprimná, ani ma to neťahalo.
“Musím ísť? Nechce sa mi...” zamumlala som, hlavne už len preto, že som nebola v bohvieakom dobrom stave.
“Ako chceš , ale ja idem a zavolám aj kamošky.”
“No tak vidíš...” odvetila som ...
Konečne som bola sama, pretože matka odišla do fitka a ja som mohla nerušene ležať vo svojej posteli.
No vtom do mojej izby vtrhol Denis.
“Som zvedavá, čo budete robiť, keď bude zima a ja budem mať zatvorené okno.” zahundrala som.
“Budem ti sem klopať, až kým mi neotvoríš.“ zasmial sa. Iba som pokrútila hlavou a spomenula som si na svoj sen. Hneď som sa ho celá nesvoja snažila vyhodiť z hlavy a sčasti sa mi to aj podarilo.
“Čo chceš?” opýtala som sa trochu podráždene.
“Dnes má niekto nervy...”
“Denis neštvi ma.”
“Dobre ,dobre... Prišiel som ťa trochu podporiť svojou krvou.” usmial sa.
“Čo to?! Nie , nie! Ja som už v pohode! Žiadnu krv piť nebudem!” protestovala som, lebo už len pre predstave, že by som mala piť krv mi prišlo veľmi zle.
“Chceš sa z toho dostať behom tohto dňa? Alebo budeš pred matkou tajiť, že si v pohode a pri tom ti je na odpadnutie, až napokon odpadneš a ona ťa vezme do nemocnice. Prídu ti na to, že si nejakým zázrakom stratila veľa krvi a si na tom naozaj veľmi, ale veľmi zle. Hm?” vyvalila som na neho oči a ostala som ohromená.
“Toto si si musel dobre dlho chystať, čo?”
“Hm.. Ani nie.” mykol plecami.
“Dobre teda...” chytila som si oči, keď som si uvedomila, že s čím som to súhlasila.
“No vidíš.” odvetil a prišiel bližšie ku mojej posteli. Zodvihol svoju ruku k ústam a všimla som si, ako vysunul tesáky. Hneď na to sa zahryzol do svojej ruky a mne prišlo trochu zle. No skôr ako som mohla protestovať, alebo si uvedomiť, čo sa má stať, strčil mi ruku do úst a ja som začala sať. Najprv úplne s hnusom, ale po pár hltoch som pocítila tú zvláštnu chuť jeho krvi. Úplne ma to ohromilo a začala som sať s väčším nasadením.
“No dobre, to by už stačilo.” ozval sa po chvíli a odtiahol svoju ruku odo mňa preč.
“Wow...” dokázala som dostať zo seba. Podal mi utierku , s ktorou som s utrela ústa.
“Vidíš, ani to nebolo také hrozné.”
“Hej, ako to, že ma nechceš zabiť? Teraz by si sa o to mohol kľukne pokúsiť.” prebehlo mi zrazu mysľou. Bolo to len nedávno, čo sa ma snažil zabiť a strápiť tým Thoma.
“Povedzme, že budem mať viac úžitku ak ťa nechám žiť.” zamyslene odpovedal.
“Hm... Kde je Thom?” opýtala som sa z ničoho nič.
“To vždy budeme rozoberať len môjho brata?” vzdychol si a ja som zvraštila čelo. Nechápala som, kam tým mieri.
“Hm. Keďže si sa napila mojej krvi, budem ti ju musieť aj naďalej dávať ja. A keďže sa naše posledné dve babuľky zobudili, musel s nimi niekto ostať.” ruky si vsunul do vreciek a iba prevrátil očami.
“Prečo za mnou nepríde, keď vie, že som mohla zomrieť?”
“Je to príliš riskantné. Aj ja sa už musím ponáhľať domov.”
“Dajme , že budem taká naivná aj naďalej a budem veriť, že je to tou chemikáliou.”
“Ty si stále myslíš, že je to tou chemikáliou?” opýtal sa zrazu a ja som sa začudovala, čo tým myslel.
“Áno?” nebola som si istá svojou odpoveďou, tak to vyznelo skôr ako otázka.
“To je jedno. Poviem mu nech sa tu zastaví, aj keď sa bojí nechať tie babenky na mňa.” znovu len prevrátil oči.
“Dobre pošli ho sem...” odvetila som a on iba zodvihol obočie a vyskočil z okna...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár