“Prečo skoro nikde nie je odbočka do hôr?” opýtala som sa a otočila som sa na Denisa. Nechcela som sa stretnúť s Thomovým pohľadom, pretože by to nebolo nič dobré. A on sa zrejme ani nesnažil odpovedať, či nadviazať očný kontakt.
“Je ich viac, ale ľudia sa ich snažili akoby zamaskovať. V týchto končinách ľudia nechodia veľmi do hôr, boja sa.” postrašil ma trochu, no nevšímala som si to. Snažila som sa prísť na to, čo ich tak odrádza od chodenia do hôr a napĺňať sa energiou.
“Je to podľa starej legendy o upíroch, no my všetci vieme, že je to pravda a preto sme tu.” zamumlal nezaujato Thom, čo ma poriadne vyviedlo z miery. Pozrela som sa na neho a zrejme to zaujalo aj Denisa, lebo aj on sa otočil smerom na neho. Thom sa nás snažil nevšímať si a preto sa otočil ku oknu. “Boja sa, že sú tu roztrúsení upíry.” dokončil svoju myšlienku a pozrel sa na mňa. Rýchlo som sklopila zrak a zamerala som sa na niečo iné , ako na jeho oči, či niečo iné.
“Thom má pravdu. No veci sa trochu pomenili, od kedy sme tu boli naposledy, Thom.” ozval sa Denis a konverzáciu naviazal teraz s ním.
“Aké veci?” opýtala som sa, aby som sa aj ja zapojila, pretože som o tom chcela vedieť trochu viac.
“Ešte keď sme slúžili Temnému Pánovi, mali sme raz za úlohu dať do poriadku nejaké upírie nezhody priamo v meste Hjorring. Bolo tu viacero neskúsených upírov, ktorý zrejme neboli až tak starí, keďže všetko robili bezhlavo. Vraždili ľudí a obete nechávali na mieste činu a ľudia si začali niečo myslieť. Potom sme sem prišli my a trochu sme to tu poupratovali. Lenže z nejakého dôvodu sem prišli novší a novší a znovu sa dalo všetko do pohybu...” nedokončil Denis svoju myšlienku, pretože do reči mu skočil Thom.
“Prichádzali sem kvôli dobrým podmienkam a Dánsko bolo jediným priechodom do Švédska, Nórska a Fínska, kde sú dobré podmienky pre žitie upírov.” doplnil Denisove slová a Denis sa vrátil naspäť k vedeniu vysvetľovania.
“Upíry sa začali roztrusovať hlavne po lesoch a keďže tu v Dánsku veľa lesov nie je, sústredili sa hlavne na les pri Hjorringu, ktorý je najbližšie ku priechodu do Švédska. No po návrate naspäť ku Temnému Pánovi sa tu upíry znovu objavili. Zatiaľ to ostalo v utajení, pretože si začali byť vedomí toho, že ich pôsobenie niekto sleduje. Tak sa začali historky o upíroch a pretrvali dodnes. Ľudia sa snažia nechodiť do lesov a na kopce, aj keď je to jediné krásne miesto v Dánsku, pretože je ako dobre vieš celé územie Severnej Európy je znečistené a často sa tu vyskytujú kyslé dažde. Tento len, do ktorého my mierime je samozrejme na tom oveľa lepšie a preto sú tu upíry aj dnes.” zastavil sa a pozrel sa von oknom. Trochu sa nechal unášať svojimi myšlienkami a potom pokračoval.
“Ten muž, ku ktorému ideme je bohatý obchodník, ktorý vlastní nejakú firmu v Kodani. Povedal si, že tieto historky sú len výmysel a vytvoril si sídlo na kopci v lesíku. Dal tam urobiť príjazdovú cestu, po ktorej nechodí nikto len on a jeho služobníctvo. Už len preto tam nikto nechodí, že je to súkromný pozemok, no predsa nie celé územie lesa a ľudia sa tam môžu dostať aj inou cestou. Ako tak premýšľam ľudia sú poriadne naivní. Keď tam už tento muž býva asi by sa mohli presvedčiť, že je to bezpečné, aj keď dobre vieme, že nie je.” zasmial sa na svoje filozofii , ktorej som veľmi nechápala, ale nechala som to tak.
“Ale potom akoto, že ten muž žije, keď sú tam upíry?” opýtala som sa zvedavo.
“Snažia sa neupozorňovať. Vedia dobre, že má veľa známostí a jeden z nich je upír, ktorý dal zlikvidovať celé územie upírov.” povedal povýšenecky a znovu sa otočil na Thoma.
“Vieš, že dnes je to iné ako pred tým. Už len tým, že to je celé v tajnosti.” týchto pár slov venoval Thomovi, ktorý sa na neho aj tak neotočil len mykol plecom. Začalo sa mi zdať, že sa správa skutočne čudne. Zdalo sa mi, že v tom bare sa správal akoby ma chcel na každom kroku znásilniť a teraz sa na mňa ledva pozrie. Začala som mať podozrenia.
“Dobre, no ale keď ste ma chceli mať v bezpečí, tak tu nebudem už ani o trochu viac v bezpečí.” skonštatovala som situáciu, pretože výlet do lesa ma poriadne vábil, ale keď som si uvedomila, že je plný upírov...
“Určite vo väčšom ako s Temným Pánom a tu ťa budeme mať na dozore.” tentoraz sa ozval Thom a to ma znovu prekvapilo. Pozrela som na neho , ale on sa stále sústreďoval na cestu.
Už som nič nepovedala a radšej som sa rozhodla si všímať prírodu za oknom. Veľa toho som nevidela, lebo väčšinou tu boli len pasienky a sem tam nejaký ten les, no nič nenaznačovalo, žeby tu niekde mal byť les.
Až sme prešli dobrých pár kilometrov po úzkej ceste, ktorá mala viesť do hory som si všimla prvé náznaky lesa. Začínalo to naberať svoje čaro a čím ďalej sme išli tým viac sme sa ponárali do lesa. Za necelých 10 minútach sme sa viezli hore kopcom, ktorý nebol bohvieako veľký možno 250 metrov maximálne.
Auto zastavilo pred veľkým domom sčasti z dreva a sčasti z kameňa. Bol veľmi pekný a záhradka okolo bola veľmi dobre udržiavaná. Z dverí vyšiel nejaký muž okolo 60-tky a už nám aj mával.
Vystúpili sme z auta a hneď sme sa s ním spoznali. Volal sa Lloyd Storuman a vyzeral celkom priateľsky. Stále sa na nás usmieval a pozýval nás do svojho domu. Rozprával anglicky, čo bolo skutočne mojou výhodou.
Na svoj vek mal dobre udržiavanú postavu a šedivé vlasy, ktoré sa mu veľmi hodili. Oči mal sivej farby a aj tie poukazovali, aký je priateľský. Nemohla som si o ňom myslieť nič zlé aspoň zatiaľ, a tak som sa rozhodla, že budem aj ja otvorenejšia ku novým možnostiam, ktoré ma dovedú, aby som ho lepšie spoznala.
Zaviedol nás na poschodie, kde sme mali mať izby. Vošla som do svojej a keď som ju uvidela, hneď som sa do nej zabývala. Dekorácia a steny boli miešané s drevom, čo sa mi náramne páčilo. Keď som sa nadýchla, zacítila som aj tú skvelú vôňu dreva a energiu, ktorá v celom dome a okolí sálala.
Niekto mi zaklopal na dvere, keď som sa už vybalila a len tak som sa pozerala von z okna a snažila som sa vstrebať, čo najviac energie. Cítila som, že to je nesmierne potrebné ak som chcela prežiť niekoľko nasledovných udalostí, ktoré sa už blížia.
Otočila som sa a povedala som ďalej.
“Sorry, že ťa otravujem...” zamumlal Denis a ja som iba prevrátila oči.
“Čo?” odvetila som mierne otrávene, že je to zase on, ale napokon som uznala, že si zaslúži z mojej strany viac porozumenia, keď sa aj on správal normálne v poslednom čase.
“Lloyd povedal, že obed je už hotový a mala by si sa najesť lebo cesta bola dlhá a určite ti to zobralo veľa energie.” pozrel na mňa podozrivo a ja som zapochybovala, či myslí na tú istú energiu, ako ja.
“O čom to hovoríš?” opýtala som sa zmätene.
“Ja viem, že to cítiš a vidíš. Videl som ťa na parkovisku v Alborgu.” žmurkol na mňa a dodal: “Tak sa uvidíme pri večeri.” zamumlal a zatvoril dvere. Ostala som v šoku z toho , čo mi pred chvíľou povedal. Začala som cítiť zvedavosť, pretože celá táto vec bola pre mňa nová. Áno bola pravda, že keď som sa dostala na miesta, kde boli lesy alebo väčšia časť energie, cítila som ju. Nikdy som sa tým však nezaoberala, lebo som si to neuvedomovala, ale teraz ako som sa dostala do nejakého tranzu som si bola plne vedomá, že tu niečo nehrá. A Denis o tom určite vedel viac a ja som to musela zistiť.
Prešla som teda po chodbe až ku schodom, po ktorých som hneď zišla a namierila som si to do peknej jedálne.
Sadla som si za stôl vedľa Denisa. Thom sedel oproti Denisovi a jemne sa prehrabával vo svojom tanieri.
“Ehm... To ako naozaj budete jesť?” opýtala som sa ich a začudovane som si ich prezerala. Lloyd ešte nebol v miestnosti, tak som sa mohla s nimi rozprávať po slovensky.
“Veď som ti vravel, musíme sa udržať v tajnosti a samozrejme nám to nerobí nijako problémy. I keď by sme si určite dali niečo iné na jedenie, ako mäso a ryžu.” zachechtal sa a odkrojil si zo svojho mäsa. Pozrela som na Thoma a až potom som sa aj ja pustila do jedenia. On si ma nevšímal, ale bol si plne vedomý toho, že som sa na neho pozrela. Iba som si vzdychla. Prebehlo mi hlavou, že som sa celkom rýchlo dostala cez Thoma a vôbec som sa netrápila tak veľmi, ako som si myslela, že sa budem. Vlastne sa mi to zdalo ako samozrejmosť, že to takto jednoducho musí byť.
Asi 5 minút po mne vošiel do jedálne aj Lloyd a sadol si vedľa Thoma oproti mne, aby sme sa mohli lepšie rozprávať. Stôl bol dosť dlhý, ale všetci sme si sadli čo najbližšie ku tomu ďalšiemu.
“Tak prajem dobrú chuť.” usmial sa na nás Lloyd a pustil sa do jedla, keď sme mu popriali tiež dobrú chuť.
“Ako sa vám páči v Dánsku?” opýtal sa nás. Denis sa len usmial a ako prvý odvetil.
“Mne osobne sa to tu veľmi páči, ale to znečisťovanie miest a kyslé dažde... To je strašné.” Denis hovoril úplne precítene a až som sa zastavila nad tým, aký je dobrý herec.
“Však. Aj ja si myslím. Dánsko je predsa aké malé a takto zanedbané.” pritakal Lloyd a dal si do úst ďalšie sústo mäsa.
“Ešteže tu máte tento krásny les. Hneď mi je lepšie ako som tu. Len nechápem, prečo sem ľudia nechodia...” Denis sa zamyslel a potom iba mykol plecom a tiež si dal do úst mäso.
“Viete... Ani ja si nie som presne istý tým, prečo sem nikto nechodí, no povrávalo sa ešte pred tým, ako som si tu postavil dom, že sú tu upíry. Samozrejme tomu neverím, lebo som zatiaľ žiadneho nestretol...” usmial sa na nás a pokračoval v jedení. Až do konca večere nikto nepovedal už ani slovo. Napokon som uznala za vhodné ísť do svojej izby a dať si horúcu sprchu a potom poriadny spánok v posteli.
Ospravedlnila som sa, že som príliš unavená po ceste a pokračovala som vo svojom pláne.
V noci som sa prebudila na štekot psov. Pozrela som sa von oknom a všimla som si postavu v lese za bránou domu. Trochu ma to vyľakalo a myslela som si, že je to nejaký upír, ale keď mi zamával hneď som vedela, že je to Denis. Uľavilo sa mi a otvorila som okno. Podišiel bližšie a čakal, čo poviem.
“Nemal by si sa tu len tak pofľakovať, ešte ťa môže niekto chytiť a potom bude zle, keď sa dozvedia, čo vlastne si.” zamumlala som čo najtichšie a otočila som sa za seba.
Zalarmovalo ma klopanie na moje dvere.
“Niekto tu je.” zatvorila som okno a pribehla som ku dverám. Robila som sa, že som sa práve zobudila. Bol to Lloyd a bol dosť vyvedený z miery. Aj napriek panike, ktorá ho ovládala, sa správal úplne milo a ako gentleman.
“Je mi veľmi nepríjemné ťa takto budiť, ale myslím si, že máš nejaké informácie, ktoré by si mi mala poskytnúť.” ozval sa a pritom vyzeral dosť vážne. Iba som prikývla a dala si na seba župan. Nasledovala som ho do svojej kancelárie a mierne omámená som si sadla do kresla z pravej kože.
“Tak , čo sa deje?” opýtala som sa anglicky.
“Povedz mi všetko, čo vieš o týchto dvoch mužoch, ktorý prišli s tebou.” prižmúril oči, akoby poznal ich tajomstvo. Trochu som sa skrčila do sedadla a ostala som vyvedená z miery, prečo sa ma to pýta...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
fallangel
14. 12.decembra 2010 21:08
Ďalšiu Ďalšiu,prosííím
Napíš svoj komentár