Vyšla som si teda po večeri ešte do záhrady, že načerpám trochu energie. Bola som šťastná, že mám konečne chvíľku pre seba, pretože celý deň bol niekto pri mne. A samozrejme, Denis sa mi bol stále v pätách, čo ma rozčuľovalo a znervózňovalo.
Sedela som na svojom zvyčajnom mieste a niekto ma šťuchol do ramena. Zľakla som sa a hneď som sa obzrela. Bol to Denis, samozrejme.
“To nemôžem mať chvíľku pre seba?!” vyhŕkla som mierne podráždená. Zrejme som nevstrebala dosť energie, keďže som mala takú zlú náladu.
“Pokoj, pokoj... Len som sa s tebou chcel o niečom pozho...” nedokončil, pretože nás vyrušil príchod Thoma. Zmiatlo ma to, pretože on väčšinou nechodil do tejto záhrady a snažil sa mi vyhýbať.
V tej chvíli ma napadlo, ako je možné, že ma to až tak neraní. Veď som s ním bola každý deň a ani sa na mňa poriadne nepozrie. Úplne ma to vyviedlo z miery, pretože nad touto vecou som sa ešte nezamýšľala, ale napadlo ma aj to, že je to určite tou energiou. Aspoň dúfam.
“Hm, mali by sme ísť Denis.” ozval sa jeho nezaujatý tón hlasu. Pozeral sa do neba a akoby chcel vstrebať slnko, ktoré svietilo (aj napriek tomu tu bola zima).
“Daj mi sekundu.” odvetil Denis tiež dosť znudene.
“Dobre.” zamumlal a vložil si ruky do vreciek. Denis sa otočil ku mne a nemohla som si nevšimnúť, že Thom tam ešte stále stojí. Aj Denis si to zrejme všimol a nahnevane sa otočil na svojho brata.
“Mohol by si?!” zvýšil hlas Denis.
“Čo?”
“Odísť.”
“Prečo?”
“Pre hovno!” trochu som sa zasmiala. Ich znudená a nezmyselná konverzácia ma rozosmievala.
“Neskúšaj moju trpezlivosť a vypadni do lesa zabíjať upírov!” aj Thom zvýšil hlas a mňa myklo. Všimol si to a mihol kútikom oka na mňa, ale hneď zameral svoju pozornosť Denisovi. Obidvaja sa robili akoby som tam ani nebola, čo ma trochu deprimovalo.
Denis sa otočil ku mne.
“Porozprávame sa neskôr.” ihneď mi telom prebehli zimomriavky a uvedomila som si, že ma Thom zachránil od rozhovoru s Denisom o .. bohvie o čom. (aspoň som si nahovárala, že neviem o čo ide..)
Snažila som sa ešte trochu meditovať, ale nešlo mi to, tak som šla do knižnice čítať.
THOM
S Denisom sme hľadali upírov a snažili sa s nimi nejako dohodnúť a vysvetliť im isté pravidlá. Pripomenulo mi to časy, keď som pracoval pre Temného Pána, no a na tie časy sa mi veľmi ťažko spomína.
Keď som videl Veroniku aká je pokojná a nevšíma si moje správanie, zabolelo ma to.
Nikdy som si nemyslel, že budem musieť v živote toľko obetovať kvôli láske.
Keby som vedel, že náš celý vzťah bude len o boji o prežitie nášho vzťahu, nikdy by som do toho neliezol. Teraz to ešte viac bolí.
Ako Denis zabil posledného upíra, na ktorého sme mali ohlasy, a ktorého sme vystopovali na tomto území, som sa nedokázal sústrediť už na nič len na Veroniku. Nemohol som si odpustiť, že som musel predstierať aký som ľahostajný voči nej a ľahostajný voči všetkému. Srdce, ktoré mi už nebúchalo sa mi takmer rozorvalo pri každom pohľade na ňu a pri každej myšlienke na ňu. Keď som si uvedomil, že čoskoro sa vrátime na Slovensko a budem musieť Veroniku navždy opustiť, skoro som umieral od bolesti.
“Thom?!” Denis mi zamával pred očami a ja som iba mrkol očami, že ho už vnímam.
“Čo?” odvrkol som ľahostajne. Musel som vynaložiť toľko úsilia na to, aby som sa mohol dostatočne ovládať a neprejaviť ani najmenší náznak iného citu. Musel som vplývať tajomne a odmerane, aby som mohol odísť a presne to ma zarmucovalo, ako ešte nikdy nič.
“Ukončili sme našu prácu v Dánsku. Čo máme ďalej robiť?” opýtal sa ma Denis a ja som nechcel myslieť na to, čo bude nasledovať.
“Vrátime sa na Slovensko.” odvetil som a pohol som sa smerom ku domu Lloyda. Takmer som vypustil hlások, ktorý by pokazil moje ukrutné trápenie. To tajomstvo, ktoré som zvieral vo svojich myšlienkach a nenechal ho ani náhodou vyliezť viac na povrch, ma priam pálilo.
No ale musel som sa s tým naučiť byť a ignorovať to, ak som chcel dokončiť posledné poslanie, ktoré mi bolo dané...
VERONIKA
Niekto mi zaklopal na dvere izby, keď som si česala vlasy. Bol samozrejme Denis, čo som aj čakala. Už som sa aj tak nemohla vyhnúť tomu rozhovoru a možno to ani nebude také zlé... Radšej som si sadla na kreslo pri malo stolíku na čaj a oproti mne si sadol Denis do druhého kresla.
“Zajtra môžeme ísť domov.” oznámil mi Denis a ja som takmer vykríkla od radosti.
“A ja som myslela, že tu budeme trčať ešte aspoň týždeň.” bola som totálne šťastná, ale Denis sa mi taký nezdal. Sadla som si na stoličku a odkašľala som si. Chvíľu mlčal a potom sa na mňa pozrel.
“Chcel som... Sa s tebou porozprávať.” zamrmlal . Cítila som sa úplne vyrovnane , no trochu som sa bála toho rozhovoru.
“Tak hovor.” odvetila som vyrovnane až som sa začudovala, že som to dokázala.
“Nemyslím si, že to budem vedieť povedať.” pozrel do zeme a vzápätí do mojich očí. Jeho oči planuli a až ma takmer hypnotizovali, no vedela som, že to nie je také hypnotizovanie, aké som už zažila.
“Tak to skús.”
Ako som to vyslovila, zaváhal a napokon sa postavil. Podišiel ku mne a ja som ostala šokovaná, že čo chce urobiť. Priblížil sa a chcel sa skloniť, ale ja som sa ihneď postavila.
“Nie, nie. Nemyslím, že by ..” nedokončila som, pretože som sa začervenala a cítila som sa ako totálny magor. A vôbec som nepovažovala za vhodné, aby sme sa pobozkali.
“Prečo nie? Veď to chceš aj ty!” odvetil. Preglgla som a pozrela som do zeme.
Mal pravdu. Chcela som ho pobozkať!
“Nemôžem...” zašepkala som. Ani som netušila, že je tak blízko, pretože mi zodvihol hlavu a pozrel sa mi hlboko do očí.
“Aspoň raz nemysli na to, čo je správne a nesprávne...” zamumlal a rukou sa oprel o stenu vedľa mojej hlavy. Nahlas som vzdychla a on ma vzápätí začal bozkávať.
Bozk bol jemný a sladký. Jeho hladké pery sa obtierali o tie moje a jazykom sa snažil rozhýbať mi ten môj stuhnutý jazyk. Nesnažila som sa odporovať, skôr som do toho vynaložila viac úsilia.
Pevne som ho chytila oboma rukami a prešla mu po chrbte. Aj on sa mi zahrabal pod tričko a stisol ma na páse. Potom som prešla rukami do jeho vlasou a on ma vydvihol do vzduchu. Najprv sa na mňa pozrel a bez slov sa pohol ku posteli. Takmer som začala vzdychať od vzrušenia a chcela mu dovoliť ma vyzliecť, ale premkol ma strach a nechuť.
“Nie..” zavzlykala som. Chvíľu ma ešte bozkával, ale potom sa na mňa pozrel. Bolo to také úprimné a videla som, že sa namáhal, aby sa na mňa mohol pozrieť a prestať ma bozkávať.
“Prečo?” aj on vzdychol, jasne som vedela, že je totálne mimo (už len z jeho výrazu tváre a očí, ktoré sa mu gúľali všetkými svetovými stranami).
“Prosím.” za prosíkala som a pevne som ho chytila za ramená. Chcela som pokračovať, ale cítila som, že teraz na to nie je tá pravá chvíľa.
Posadil sa a ešte raz sa na mňa pozrel. Bez slov sa postavil a odkráčal z mojej izby von.
Vydýchla som.
Nasledovné ráno som sa rýchlo zbalila a zbehla na raňajky. Už sme mali pripravené chlebíčky na cestu a fľašky s pitím. Sadla som si za stôl, kde sedel len Lloyd.
“Kde sú chalani?” opýtal sa ma anglicky. Iba som mykla plecami, pretože som nemala náladu sa rozprávať. Akoby na zavolanie tam hneď vkráčali. Thom si sadol vedľa Lloyda a Denis vedľa mňa. Iba som si trochu odkašľala a snažila som sa na neho nepozrieť.
Ako si sadal “nenápadne” sa o mňa obtrel a moje oči na malú stotinu prebehli ku nemu.
“Je mi ľúto, že musíte odísť.” začal Lloyd.
“Aj nám je to nesmierne ľúto.” zareagoval Denis. Thom iba jedol a videla som, akú nechuť má jesť ľudské jedlo. Aj keď to s ním takmer nič nerobilo, videla som, že dávno nebol na love a preto jeho ľudské schopnosti nezaberali tak efektívne.
Denis bol úplne v pohode až na to, že sa nesmial a nejavil žiadny záujem o nejakú konverzáciu, skôr mal myseľ otvorenú len pre seba. Určite myslel na včerajšok. Cítila som to, ku tomu som nemusela vedieť čítať myšlienky.
Po raňajkách sme si zobrali kufre a poďakovali sme sa Lloydovi a jeho služobníkom. Nasadli sme do auta a vyrazili sme na dlhú cestu na Slovensko. Bola som šťastím bez seba.
Cestovali sme potichu, nikto neprehovoril ani jedno jediné slovo. Tak som sa rozhodla, že si zapne iPod a budem počúvať, pretože som sa až príliš nudila.
Cez kontroly na letisku sme prešli pomerne rýchlo, čo ma potešilo a už sme aj nastupovali do lietadla. Lietadlo sa pohlo a môj žalúdok tiež. Znovu som pocítila ten pocit vzrušenia z letu, ako keď som prvýkrát letela.
Cesta pokračovala úplne bez slov, iba na niekoľko otázok o mojom pohodlí, či potrebách alebo niekoľkých poznámok.
Vtedy som prvýkrát pocítila nepokoj , bolesť a smútok. A uvedomila som si, že moja teória o energii bola pravdivá. Teraz, keď sme už neboli na mieste, kde je vysoká energia, som cítila, že jej nemám dostatok a všetka bolesť sa vracia.
Zahĺbená do svojich myšlienok som sa oprela o sedadlo a otočil sa ku oknu.
THOM
Celá cesta trvala strašne dlho. Neustále som sa musel pozerať na nejaké signály, ktoré Denis vysiela ku Veronike, čo ma poriadne zarmucovalo. Keď som videl, ako sa o ňu niekedy oprel, alebo sa s ňou jednoducho rozprával a jeho výraz tváre jasne hovoril, že od nej niečo chce. Niečo viac.
Pri každom tomto pohľade som myslel, že zomriem od bolesti a zármutku. A napriek tomu všetkému som sa musel pretvarovať a držať v sebe to veľké tajomstvo, ktoré som vlaje už nevládal nosiť sám.
Keď sme dorazili domov, musel som niečo robiť, aby som sa neprezradil. Snažil som sa vyhýbať Denisovej spoločnosti, no on si ma zakaždým našiel a pýtal sa na nejaké veci. Tak veľmi som ho nenávidel, keď som jasne videl, že sa snaží získať Veroniku, ktorú som si ja nedokázal udržať.
“Kedy pôjdeme za Temným?” opýtal sa ma Denis, keď za mnou prišiel a ja som už to celé pretvarovanie sa nevydržal.
“Neviem.” odvetil som. Medzitým som váhal, či mu to poviem, alebo nie.
“Tak to by si už mal vedieť...”
“To je teraz jedno... Musíme sa porozprávať.” odvrkol som a svoju rezervovanosť som hodil bokom nech vidí, že som konečne normálny.
Chystal som sa mu povedať celú pravdu...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
luna13
22. 12.decembra 2010 13:00
je to úplne úžasné....
Napíš svoj komentár