(227-deň)
Celkom som bola na prášky z písomky, ktorá ma zajtra čakala. Musela som sa na ňu učiť toľko veľa, že len predstava na to ma desila.
Zavibroval mi mobil.
Bol to Nikolas. Úplne ma to ohromilo, pretože ten sa mi už hádam nejaké tri mesiace neozval.
-Ahoj moja. Nejdeš von? Chcel by som ťa vidieť už po takom dlhom čase. Zdá sa mi, akoby sme sa nevideli už sto rokov. Pusa. -
Len som sa usmiala pri tejto po prečítaní správy, ktorú mi poslal. Nevedela som , čo sa stalo, že mi zrazu napísal, no hneď som odpísala : -Jasné, budem rada, keď ťa znovu uvidím.- napokon sme si vymenili ešte pár správ s presnými informáciami o čase a mieste stretnutia.
Po 20 minútach mi už klopal na dvere a ja som hneď otvorila.
“Ahoj .” usmial sa na mňa a ja na neho .
“Ahoj.” pozdravila som ho späť. Rýchlo som si dala na seba kabát a topánky a šla som von.
“Mala by som sa učiť, ale keď už si tu...” drgla som do neho a on sa začal smiať. No hneď prestal. Čudovala som sa, čo mu je pretože ma dosť blbú a čudnú náladu.
“Čo sa deje?” sadli sme si na kofolu v parku a on sa konečne ozval.
“Ide o to, že som neprišiel kvôli tomu, aby sme sa stretli a išli von, prišiel som sem kvôli tomu, že ma o to niekto poprosil.” povedal a ja som sa zatvárila nechápavo. Pokrútila som hlavou a odpila som si z kofoly.
“Nechápem... Kto to bol?”
“Thom.” pri tom mene som sa zasekla. Ostala som na neho pozerať ako sprostá a úplne vyvedená z miery. Krv mi ihneď stuhla v žilách. Zabudla som dýchať, no to som si hneď všimla, lebo sa mi poriadne zatočila hlava.
“P-prečo?” zakoktala som. Srdce mi tĺklo ako o život a tlak mi vystúpil určite na poriadne vysoké číslo.
“Chcel , aby som ti odkázal, že sa musíš niekam ukryť, lebo Denis ti chce ublížiť.” pokrútila som hlavou. Bolo to nezmyselné, čo mi hovoril a preto som začala pochybovať o tom, či to vôbec je pravda.
“Prestaň. Prosím. Ešte kým to nie je vážnejšie.” povedala som mu a radšej som si odpila z kofoly. Ruka sa mi triasla ako osika, takže som si pohár musela pridržať aj druhou rukou.
“Vidím, ako ťa to dostalo... Klepeš sa ako o život... Ale je to pravda. Ver mi.” zaplavil ma poriadny závan horúčavy. Musela som sa začať ovievať rukou a dýchať trochu intenzívnejšie, pretože som skoro odpadla. Cítila som sa skutočne blbo, keď som si uvedomila, že by mi Nikolas nikdy nechcel zle a neklamal by mi. V tom som si bola istá. To znamenalo potom už len jedno. Všetko, čo mi teraz povedal bola pravda.
“Denis?” dostala som zo seba, ale len potichu, lebo mi stuhli aj hlasivky.
“Áno... Ale nemáš sa báť. Thom sem príde a vybaví to.”
“Tak dosť!! Thom sem nepríde a nevybaví nič! Nenávidím ho! Prečo by som mala počúvať na jeho hlúposti?!!! Len preto, že žiarli na Denisa?! Za to, že mi dokáže dať viac lásky ako on sám?!!! Nech ide do riti!” rozčúlila som sa. Začalo ma pichať pri srdci a aj slzy sa mi už tlačili do očí. Rýchlo som sa postavila a odkráčala preč. Skôr som utekala, lebo som bola veľmi rozrušená. Znovu som musela myslieť na to, prečo sa toto všetko skončilo. Znovu som si musela predstaviť jeho tvár a musela som si vtĺcť do hlavy, že je to zradca.
Keď som dobehla domov, rozhodla som, že na toto nikdy nebudem spomínať. Zabudnem na tento deň, akoby sa ani nič nestalo.
Stále som bola doma a učila sa predsa... (oklamala som svoju myseľ...)
(228-deň)
Konečne som bola po písomke z biológie a mohla som si už vydýchnuť. Teraz som už mohla zabudnúť na celú biológiu a sústrediť sa už len na seba a svoje záležitosti (nemyslela som na včerajšok!)
“Nechceš si vyjsť niekam von?” opýtala sa ma Betka po škole.
“Ehm... Ani neviem. Mala by som ísť domov, lebo sa mi dnes mama vráti.”
“Aha.. Ale mohli by sme skočiť do kina. Dávajú ten nový film o vytvorení Facebooku.” zasmiala sa. Aj ja som sa trochu zasmiala, no potom ma to prešlo.
“Je to nudné. Ja facebook neznášam.”
“Ale chodíš naň.”
“Dostala si ma. Hej chodím, no nerada tam trávim viac ako 5 minút.” začali sme sa smiať. Dobre mi padla taká krátka konverzácia s najlepšou kamarátkou po dlhšom čase.
“Tak čo? Ideš? Dnes o ôsmej je ten film.”
“Dobre no. Prídem tam o siedmej ok?”
“Jasné. Stretneme sa tak o siedmej.” dokončila a ja som išla na obed. Išiel so mnou aj môj kamarát Peťo. Chvíľu sme boli ticho, no potom som si spomenula na zástupkyňu a na jej sex v autobuse.
“Peťo... Bolo tam veľa ľudí a boli na zadnom sedadle. Kto je to?” začal sa smiať. Skoro som nedostala dych, keď som si na to spomenula. Zástupkyňa - blbá ženská- nám raz hovorila o svojom zážitku v autobuse. Má takých viac, no na tie sa mi už nechcelo myslieť inak by som sa zrejme zadusila od smiechu.
“Ach ... To je ale kráva.” smial sa ďalej.
Sadli sme si za jeden stôl a pustili sme sa do jedenia.
“Čo máš dnes na pláne?” opýtala som sa ho. Myslela som na to, že by mohol ísť s nami do kina, aj keď ma to nejako nelákalo.
“Idem s rodičmi na chatu.”
“Aha... My ideme s Betkou do kina.”
“Aký film dávajú?” opýtal sa ma.
“Ten o vytvorení Facebooku.”
“Jaj. Sociálna sieť. To je názov toho filmu. Dobrá je v tom hudba. Páčil sa mi ten film, určite si ho kukni.”
“Dobre... Nejako ma to neláka, lebo nemám rada facebook.” skonštatovala som. Potom sme si už vymenili len nejaké slová a každý sa pohol svojím smerom domov. Aj tak som sa musela ešte vysporiadať s Denisom. Nemala som dnes veľmi chuť na jeho zlú náladu, ktorú v poslednom čase mal skoro stále a nechcela som sa s ním už vôbec hádať o tom, že idem do kina. Vlastne otázka znie, či vlastne pôjdem do kina. Určite sa mu to nebude páčiť a nebude ma chcieť pustiť- čistý debil. No aj napriek tomu som cítila, že je to správne. Aj keď mi trochu niečo zakazuje- no dobre skoro všetko- nenamietala som. Je to čudné, no necítila som žiadne námietky, čo by som zrejme mala cítiť. Toto všetko zrejme znamená už len jedno, niečo nie je v poriadku.
DENIS
Bolo šesť hodín večer a bol Piatok. Mal som chuť sa poriadne zabaviť, no musel som zájsť za Veronikou. Moc sa mi nechcelo, no musel som sa presvedčiť, že je doma a nerobí nič, čo by bolo proti mojim pravidlám. Postupne som ju hypnotizoval, aby sa cítila pri mne vyrovnane a aby podliehala môjmu nátlaku. Bola to nevyhnutná vec, keď som jej chcel vymazať pamäť.
Skočil som do jej okna a bolo zatvorené. Naštvalo ma to.
Zaklopal som na okno a hneď ho otvorila.
“Och sorry. Bola mi zima.” mrmlala a ja som ju chytil pod krkom.
“Ty krava sprostá! Vieš dobre, že to okno má byť otvorené!” zakričal som na ňu, po tichšie, lebo jej mama už bola doma.
“Sorry... Viac sa to nestane.”
“Len aby! A kam sa chystáš?!” keď som si všimol, že sa maľuje, naštvalo ma to ešte viac.
“Chcela som ti to povedať. Betka ma volala do kina. Idem dnes večer do kina.” oznámila mi. Pozrel som na ňu a nervy mi začali stúpať.
“A to si mi kedy chcela oznámiť?!” vyhŕkol som.
“Veď plánovala som vtedy, keď prídeš.” povedala . Zodvihol som na ňu ruku a ona sa zľakla. Skrčila sa a ja som ruku stiahol naspäť.
“Takže tak! Nikam nejdeš! A žiadne namietanie! Dnes budeš pekne doma a dáme poriadny sex!” zhodil som ju na posteľ a strhol jej tričko.
“Prestaň, prosím!” pozrel som jej hlboko do očí a presvedčil, že ostane doma a bude sa jej to páčiť. Trochu som jej vymazal pamäť, aby si nepamätala, že má ísť von. Dobre, trochu som sa cítil ako podrazák a debil, ale bolo to tak dobre. Páčilo sa mi ubližovať druhým a robiť si s nimi, čo len chcem. Veď predsa som nesmrteľný a času mám ešte dosť na dobré skutky...
VERONIKA
(229-deň)
Bola Sobota a ja som nemala čo na pláne. Zavolala mi Betka.
“Prosím.” zodvihla som a ona bola totálne rozčúlená.
“Prečo si mi aspoň nedala vedieť, že neprídeš?!” kričala do telefónu.
“Upokoj sa. Kam som mala ísť?”
“Veď sme sa dohodli, že ideme do kina!”
“Bože... Naozaj? Sorry... Ja ... Bol tu Denis a ... nespomínam si, žeby sme sa dohodli.” ospravedlňovala som sa jej, no márne. Zrejme to nezapôsobilo. Ani sa jej nečudujem. Som naozaj zlá kamarátka, keď zabudnem , že mám ísť von.
“Takže s Denisom... Počuj nevplýva na teba nejako zle? Ja si myslím, že s ním nie si nejako šťastná. Vždy , keď je o ňom reč, správaš sa tak čudne.” ihneď som jej chcela vyhovoriť túto vec, no mala pravdu. Bola som nesvoja keď som sa mala baviť o Denisovi a o tom, ako na mňa vplýva. Vedela som, že so mnou niečo robí, no nevedela som, že čo.
“Prosím . Nevymýšľaj si. On je úplne v pohode.”
“Nie! Nie je v pohode! Je to upír!”
“Upíry nie sú zlí.”
“Ale on je...”
“Prečo?”
“Lebo upíry sú zlí!”
“Beba prestaň! Denis je iný. Ľúbi ma.”
“Ty v to naozaj veríš? Veď vidím aká si zničená a ako sa trápiš. Možno si to neuvedomuješ, ale niečo sa s tebou deje.” hovorila znepokojene. Musela som jej dať za pravdu, no nemohla som to vysloviť nahlas. Musela som svoje veci udržať v tajnosti, lebo ani ja sama som im celkom nerozumela. A za toto som sa cítila totálne zle, lebo aj pred najlepšou kamarátkou som musela tajiť nejaké veci.
V okne sa objavil Denis.
“Musím ísť. Je tu Denis... Papa.” zložila som.
“Kto to bol?” opýtal sa ma.
“Betka.”
“Čo chcela?”
“Nič.”
“Dobre...” zamumlal a vkročil do mojej izby.
“Denis, čo sa deje?” opýtala som sa ho, keď mi vyhŕkli slzy. Vedela som, že sa niečo dialo a ja som to za každú cenu musela vedieť...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
fallangel
29. 12.decembra 2010 22:55
super,teším sa na zajta!!!
2
Božeeee.... Ten Denis je taký debíl!!!! aae inak je to perfektné
Napíš svoj komentár