Bolo možno pól piatej ráno. Nevedela som, či ma tu chcú držať ešte dlhšie, lebo by som sa mala naozaj vrátiť domov inak moja mama na mňa vyšle policajtov, aby ma našli. A to by som nechcela, zbytočne jej robiť starosti, keď sama sa bojí od toho vraha na ulici a ja už aj viem, kto je to.
“Som unavená. Musím sa vrátiť domov.” zamumlala som totálne vyčerpaná od plaču a rozprávania o tých veciach.
“Domov nemôžeš. Nevieš, že máme dohodu? Si lákadlo.” odvetil, aby mi zahnal tie myšlienky.
“Dosť!!!! Nie som žiadne lákadlo pre nikoho! Musím domov. Garantujem vám, že sa nikto pre mňa nevráti nasledovný deň. Moja mama ide zajtra preč a potom sa sem môžem vrátiť. Ale dovtedy... Nikto nepríde.” trvala som na svojom, lebo som vedela, že žiadny Thom nepríde. Už keď neprišiel doteraz, nepríde už nikdy.
“Dobre teda. Zajtra sa uvidíme, ale môj syn bude nablízku, aby sa nič nestalo, keby náhodou.” žmurkol na mňa a potom sa otočil na odchod.
“Prosím ešte jedna vec. Ako sa voláte?” toto bola naozaj jedna dôležitá informácia, keď už sme sa tak dôverne porozprávali.
“Meno nikomu nehovorím. Stačí, keď ma poznáte podľa mena Temný Pán.” trochu ma to zaskočilo, ale nechala som to tak.
Domov som sa dostala krátko pred šiestou a ani som nevedela, kde som bola. No nechala som to tak, možno zajtra sa to dozviem. Netešila som sa veľmi tam naspäť a pomáhať niekomu koho ani poriadne nepoznám a dokonca ma ani nenapadlo, prečo by sem Thom chodil. Aj tak o tom nevie, že som “unesená”. možno sa dopočul o vraždách tu u nás v meste, ale aj tak si nezodvihne svoju riť, aby sa prišiel pozrieť, či žijem. A to je presne ten dôvod, že ma nechce. Aj tak by tu už dávno bol, keby chcel.
Zaboleli ma myšlienky na neho a dokonca aj jeho meno som od toho rozhovoru voľne vypustila do svojej mysle. Boleli ma myšlienky a spomienky na to, čo som sa dozvedela. Nechcela som vedieť nič z toho, už teraz, keď je mi to nanič.
Matka sa zobudila asi o ôsmej a išla si zacvičiť a ja som spala ešte do desiatej. Aj tak som sa veľmi nevyspala, lebo som bola dosť dlho hore počas noci.
THOM
Keď sme dorazili do mesta, ponáhľal som sa pozrieť, či je Veronika v bezpečí. Boli práve štyri hodiny ráno, čo znamenalo, že bude ešte spať. Lenže keď som skočil do jej známeho okna, nebola vo svojej izbe, čo ma rozrušilo a vyľakalo.
“Do riti! Našli ju!” zanadával som a rýchlo som zoskočil von na ulicu. Denis sa držal za mnou a bol nesmierne ticho na moje prekvapenie. Chcel som mu povedať niečo uštipačné, ale radšej som to nechal tak. Keby som bol ešte mladší a boli by sme v tých dávnych rokoch, povedal by som to, ale teraz, keď som sa zmenil a som starší, budem aj múdrejší.
Nahnevalo ma, že som nevedel kde je Veronika. Potreboval som ju znovu vidieť. Bol tomu už mesiac, čo odišla a ani nepovedala zbohom. Potreboval som ju znovu objať, ale bál som sa, že ma už neprijme naspäť. A mala aj na to dosť veľký dôvod, keď si všetko zle vysvetlila. Ale ja jej to ani nemám za zlé, pretože všetko sa ukázalo v tej perspektíve ako to ona videla. A preto som jej to musel vysvetliť.
Ponáhľal som sa domov, aby som sa uistil, či tam nenechali nejaký papier a na moje šťastie tam aj bol. Rýchlo som ho prečítal, no nebolo v ňom veľa užitočných informácii.
“Čo je s tebou chlape? Veď nevidíš, že kto to písal? Osobne Temný Pán!” zasyčal na mňa Denis a šťuchol do papiera, keď videl, že som už nervózny.
“Máš pravdu... Prehliadam niektoré veci momentálne.” zamumlal som chladne, ale on sa iba usmial. Veľmi som sa čudoval, že so mnou takto spolupracuje, no nebol som si istý, či náhodou z toho nebude niečo podlé ako to už u neho býva.
“To som si všimol, no aj napriek tvojej situácii by si sa mal začať sústrediť, lebo takto nič nenájdeme.” pozrel som na neho šokovane ako vie, čo je so mnou, lebo som nechcel aby videl, že trpím. Aspoň táto jedna vlastnosť mi ostala z tých veľa zlých z minulosti. A áno pokladal som svoj vtedajší život za dávnu minulosť, lebo teraz som konečne pochopil, čo je to láska. Našiel som si lásku, pochopil som ju a nechcel som ju opustiť a ani stratiť, ale nechal som ju stratiť ako nejakú nechcenú vec, ktorá mi je na obtiaž.
Po tejto myšlienke som sa musel začať sústrediť, lebo som už nemohol na to myslieť, a tak som radšej konverzoval s Denisom .
“Čo stojí v liste?” opýtal sa ma, keď si všimol, že som už duchom aj mysľou prítomný.
“Že máme ísť do jeho sídla. Ževraj tam sa uskutoční boj.” potriasol som hlavou nad tou blbosťou, lebo som nechcel s nikým bojovať. Len som chcel späť svoju Veroniku a to je všetko. Už som aj tak plánoval za ňou ísť, ale stále mi do toho niečo prišlo. Boli to hlavne myšlienky na ňu a na plánovanie, akoby ma mohla prijať naspäť.
“No, bojovať sa mi práve nijako s ním nechce.” zamumlal Denis a ja som iba prikývol, že ani mne.
“Čo budeme robiť? Veronča je určite s nimi.” dodal ešte znudenejšie.
“Do kelu! Bojím sa, že sa jej kvôli nám niečo stane. Ja sa aj zabijem len preto, aby bola v bezpečí. A keď mám bojovať, budem. Len nech je v bezpečí.” vyhlásil som a Denis sa iba usmial. Pochopil ma a potľapkal ma po ramene.
“Braček, konečne si pochopil, čo je láska.” odvetil, ale neznelo to vtipne, ani arogantne či tak podobne. Znelo to smutne a mne ihneď napadla príhoda s jeho milovanou, keď som bol smädný. Zadunelo mi v hlave pri tej myšlienke a myslel som, že sa v momente zabijem. Mal na to dobrý dôvod, aby sa na mňa hneval a nenávidel ma a dokonca aj na to, aby zabil Veroniku. Urobil som dosť na to, aby zabil aj mňa. Ale namiesto toho mi teraz pomáha a chce zachrániť Veroniku, keď ju pred tým chcel zabiť. Cítil som sa ako podrazák, ako totálny magor.
Aj keď sa Denis správal drsne, tak ako ja pred tým dávno, cítil som dobrotu v jeho srdci. Pomáha mi, lebo nie je sviňa ako ja. Musel som mu to povedať do očí, ale nemohol som, lebo mi nevyšlo ani jedno jediné písmeno.
“Prepáč... Som debil. Ja viem. Nechcel som ti nikdy ublížiť a ani tvojim láskam. Bol som debil, ale prosím, ja viem, že nie si taký ako som bol ja, prosím ťa, nechaj Veroniku nažive.” trepal som jedno cez druhé a Denis sa iba smial. Tomu som nepochopil a na chvíľu som si myslel, že je fakt dosť arogantný na to, aby ma pochopil. A dokonca som sa začal cítiť príliš trápne na to, že som si takto verejne pred ním vyjadroval svoje city.
“Ty si naozaj zamilovaný, čo? Potratil si asi rozum, alebo si sa udrel do hlavy? Trepeš už. No poďme ideme navštíviť Temného Pána.” zasmial sa a šťuchol do mňa, aby som sa pohol. Trochu ma sklamalo, že je táto téma na teraz zažehnaná, ale cítil som, že sa o tom ešte porozprávame, musíme sa...
VERONIKA
Keď som sa zobudila, mama na mňa zase nadávala. Nenávidela, keď som vstávala tak neskoro a potom sa vyhovárala, že ona robí všetko sama a ja iba spím. Ani dnešok nebol výnimkou, tak som len ticho pretrpela jej reči, lebo som nemala naozaj chuť sa hádať a vôbec sa púšťať do nejakej ťažšej konverzácie. Stále som myslela na ten ranný rozhovor a na všetky tie nové informácie. Bála som sa pomyslieť, čo i len trochu na to, že mám u Thoma nejakú šancu, pretože by som znovu veľmi trpela. Ani som už nedúfala, že sa stane zázrak, alebo niečo podobné, pretože ja som už ani slovo zázrak, či šťastie nepoznala.
Celý deň som sa len nudila a čakala na zajtrajšok. Ak bola pravda, čo tvrdil ten upír, Thom ma miluje a zajtra sa s ním stretnem. No nebola som si veľmi istá, že všetko pôjde ako po masle. Cítila som taký zvláštny pocit. Dokelu !!! Stále musím všetko pokaziť s debilným pocitom, že sa mi nič nepodarí!
Rozhodla som sa čušať a radšej sa venovať nejakej činnosti, ktorá by ma dostatočne zamestnala. A mimochodom by som asi mala pomôcť svojej mame, pretože už má fakt nervy.
(136- deň)
Ráno som priam vyskočila z kože, keď ma niekto budil. Bol to samozrejme Alex a už ma aj staval na nohy. Rýchlo som sa obliekla a umyla sa. Matka už nebola doma, odišla skorej než som myslela, tak som mohla v pohode odísť z domu.
Po nejakej tej hodine behu sme dorazili na miesto, no tentoraz som už musela vedieť, že kde sme.
“Kde sme?” opýtala som sa Alexa počas behu.
“Sídlo Temného Pána.” tak a z tohto som nepochopila nič, len to, čo som už vedela. Keď ma už položil na studenú dlážku v zámku, poriadne som sa ponaťahovala, pretože som sa hodinu ani nepohla a svaly mi úplne stuhli.
“Akože ste tu a nikto vám o tom nevie?” opýtala som sa toho Temného, keď sme raňajkovali. Ja som toho veľa nezjedla, keď len pár metrov predo mnou si srkal z pohára s krvou a v kľude čítal pri tom noviny. Samozrejme mi z toho bolo zle, tak som sa snažila na to nemyslieť.
“Vieš, to je tak. Zámok je teraz zatvorený. Za tie roky som sa aj našetril nejaké tie schopnosti.” zažmurkal na mňa. Čakala som, že jeho posledné slovo budú peniaze, ale mýlila som sa, ako inak. A samozrejme som čakala, že mi dá nejaké rozumnejšie vysvetlenie, ktoré aj so svojím ľudským mozgom pochopím.
“Schopnosti?”
“No vieš za tie roky som sa naučil od Adisson nejaké tie menšie nápoje a jedy. stačil dať do jedla a už to išlo samo.” usmial sa doširoka a vrátil sa ku novinám.
“... Ale to nie sú schopnosti.” zamumlala som.
“Viem aj manipulovať s ľuďmi.” žmurkol na mňa a to ma trochu prestrašilo.
“Manipulujete aj so mnou?” opýtala som sa v strachu, ale nebála som sa až tak, lebo som nič také necítila.
“Nie, s tebou to ide ľahšie, než som čakal po pravde.” tentoraz sa na mňa ani nepozrel, len hľadel do novín a tým mi asi chcel dať najavo, že sa nechce rozprávať. Rozhodla som sa radšej čušať a čakať, kedy sa môžem zase pýtať.
Sadla som si na balkón, keď vtom som počula ako niekto vtrhol do zámku. Bol to poriadny rachot a ihneď som si domyslela, že sa niečo deje. Vyskočila som na rovné nohy a ponáhľala som sa za rachotom a na mieste, kde to bolo ma čakalo prekvapenie.
“Zdravím.” ozval sa Denis posmešne a pobral sa ku mne. Ja som iba urobila krok dozadu, lebo som vedela, že ma nesmie tak rýchlo chytiť.
“Denis!” zavrčal upír bez mena a skočil predo mňa. Ostala som tam stáť ako prikovaná, keď vtom z dymu vyšiel Thom. Sledovala som každý jeho pohyb a pohľady, lenže ani jeden nepadol priamo na mňa. Sklopila som oči a zosmutnela som. Presne tohto som sa obávala, ale prečo je potom tu, keď ma nechce? Asi preto, že ho zavolal Denis na pomoc a niečo mu za to sľúbil, lebo sám by to tu nezvládol.
To vo mne vyvolalo pocit viny, že som sa na neho tak tešila a tešila sa na to, že ma chce. V duchu som sa preklínala, že som bola taká sprostá, ale to už nepomohlo. Stalo sa a ja za to budem pykať.
“Takže sa to podarilo...” zamumlal Temný Pán a bol až príliš vážny.
“No tak zlato, vieš, že chceme len ju, tak prosím bez problémov nám ju daj.” otvoril hubu Denis, len čo to Temného Pána ešte viac naštvalo.
“Jasné! A budeme sa robiť akoby sa tie storočia nič nestalo! A skade si ty prišiel? Z debilova?!!! Mám mať slepé oči pred tým, čo ste vy dvaja porobili mojej rodine a mne? Ako ste ma sklamali a samozrejme zabili moje milované dieťa?!!! Ako mám byť slepý pre týmto? Pokúsili ste sa zabiť aj Alexa!!” kričal Temný Pán, no bolo to skôr zo žiaľu a vyzeralo to, že sa každú chvíľu rozplače.
Cítila som sa previnilo, keď o tom hovoril, lebo teraz to znelo pravdivejšie ako vtedy a došlo mi, že je to pravda. Denis iba mlčal a pozeral sa na nás a to isté robil aj Thom.
“Áno, urobili sme chyby. Ale zmenili sme sa... A teraz to ľutujeme, čo som urobili.” odvetil potichu Thom, jeho hlas zahlušil všetko ostatné, čo som počula. Jeho krásny hlas sa mi rozlial po ušiach a dostal sa mi rovno do celej hlavy, nemohla som sa ho už potom zbaviť. Zatmelo sa mi pred očami, ale nespadla som. Jednoducho som tam stála ako slepo nemá a hluchá. Nikto si to nevšimol, vedela som to len ja. Počula som ozvenu jeho hlasu a videla som len jeho tvár. Nemohla som nič iné vysloviť len jeho meno, ale neurobila som to. Nepočula som pokračovanie rozhovoru, len som cítila svoje slzy ako mi stekajú po tvári. Nepočula som, nevidela som a ani som nechcela. Chcela som teraz ostať takto a nevidieť, čo sa deje.
A vtom ma bolesť dostala na zem a viac som sa nepostavila. Aj som si to myslela, že to príde čoskoro, lebo tieto pocity som nemala veľmi často a to mohlo znamenať len jedno, že čoskoro odpadnem. No aj napriek tomu, že som spadla na zem som vnímala všetko, čo sa deje, teda som to chcela. Veľmi sa mi to nepodarilo, keď som mala svoje zmysly na minime.
Neviem po akom dlhom čase, neviem kedy a ani neviem či sa naozaj niečo zomlelo, som otvorila oči a obzerala som sa okolo seba. Alex ma držal v náručí a Temný Pán stál v čudnom uhle pred nami. Vykukla som spoza upíra bez mena a chcela som vedieť, že čo sa deje.
“Vidíš, veď kvôli tebe by aj zomrela!” kričal Temný Pán a ja som hneď vedela, že hovorí o mne. Thom sa ihneď na mňa pozrela a ja som iba sklopila zrak.
“Nikdy som si nemyslel, že sa budeme biť o človeka.” zašepkal mi Alex do ucha.
“My sa i ňu nebijeme!!! A ani sa nebudeme. Nemám náladu na bitky ja chcem len spravodlivosť.” zakričal Thom a stále sa pozeral na mňa.
“A presne toto je spravodlivosť. Nepovedal som, že sa budeme biť o ňu! Ona bola len návnada na to, aby ste si sem dotrepali svoje prašivé zadky!” zakričal Temný Pán naspäť a v jeho hlase som počula, že sa pomaly nervovo zrúti.
“Čo viac odo mňa chceš?” zašepkal Thom, ja som ho takmer nepočula, no upíry ho veľmi dobre počuli a našťastie aj ja.
“Thom! Chcem spravodlivosť! Tvoj život alebo môj!” zavrčal nahlas a napol svoje telo.
Zrejme toto Thomovi stačilo, pozrel sa na mňa skutočne smutno a na sekundu som si myslela, že jeho výraz značí slová: Dostanem ťa stadeto a vyhrám to kvôli tebe. Lenže toto boli predsa len moje filmy v hlave, ktoré ihneď zahlušil jeho výraz, ktorým sa otočil na Temného Pána. Lenže ten výraz krátku sekundu venoval aj mne.
Rozhodla som sa zatvoriť si oči a nevšímať si to, čo sa stane nasledujúce minúty. Vedela som, že sa nedokážem takto udržať cez celý boj, ale predsa som sa o to pokúsila...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
fallangel
18. 11.novembra 2010 16:12
jééj
Napíš svoj komentár