Prečo? ? Prečo práve ja a moji rodičia? Ako to zvládnem? Prečo si všetko musím odniesť ja? Prečo, prečo...samé prečo ...

Prídem domov.Pozdravím.Nikto si ma nevšíma....Od matky som ani iné nečakala....veď so mnou už niekoľko dní ani neprehovorila.....mne to na jednej strane vyhovuje...ale....ale to znamená že jej už asi riadne preplo....no čo už prepína jej už riadne dlho a často...ja s tým nič nespravím už....veď sa snažím ako blbá aby som jej nerobila žiadne problémy keď sa na mňa toľko sťažovala každému že jej nepomáham....i keď to nebola pravda....vždy som sa jej snažila pomáhať ale ona to asi neregistrovala....prepínalo jej asi v lebeni zas....ale to už bola len otázka času kedy jej prepne riadne...


Už radšej nemyslím na matku...Mám niečo iné oveľa radšej na mysli....Veď sa mám zachvíľu konečne stretnúť s mojou láskou a dúfam že nám to už do tretice vyjde takže radšej nerobím žiadne komplikácie....


Idem teda si len odložiť veci a idem sa najesť nech mi naši nepindajú že nejem....Bože..tiež sa im nedá vyhovieť....Otec mi nadával keď som jedla..vraj aby zo mna nebola guľa a teraz keď zas nejem mi nadáva za to že aby sa zo mna nevyvinula anorektička alebo bulimička....tiež nad hlúposťami rozmýšľa...veď ja sa viem o seba postarať...na čo sa o mňa vôbec stará?
Prečo mi nedá pokoj? Veď ja nechcem nič iné len to aby mi dal každý pokoj....porobím čo treba a vyžadujem za to len trochu súkromia....je na tom niečo zlé? ...ani len pokoj mi nedoprajú...a ak, tak len že najprv sa musím úplne vyšťaviť upratovaním a potom aj stratím chuť ísť si len tak pomeditovať alebo ísť s kamošmi von...ak sa mi podarí získať pokoj a bez toho aby ma to vyčerpalo a idem teda von...tak potom nemám ísť s kým...dobré, že?


No vrátim sa do reality.....Keďže ešte nie je čas ísť za mojou láskou tak si sadnem pred telku a kuknem si už konečne niečo...v poslednom čase som moc nekukala telku..vlastne, len teraz som si uvedomila že máme novú telku....a vlastne ju máme už dobrý týždeň ako som si uvedomila...No s tranzu ma vytrhne nepekná hádka mojich rodičov....


Počúvam ich...strašné veci čo kričí mama.....ale pri jednej vete čo povedala ma riadne zabolela.....a keby to počuli moji súrodenci....ešte šťastie že bratia sú ešte v skôlke a segra je u kamošky...
No tie slová.....nedokážem pochopiť ako to môže povedať matka...preboha...že nenávidí svoje deti....Tým pádom nenávidí aj mňa...a ako dodala mňa najviac.....strašne to bolí...prečo? čo som jej ja preboha spravila? .....stále do mňa síce ide ako sup a furt mi len všetko vyčíta i keď sa snažím jej vyhovieť ako viem.....i keď na mna zdvihla nôž....i keď mi niekedy nepovie inak ako k***a alebo p**a....i keď mi len stále nadáva....i keď si búry svoje nervy len a len na mne...presto všetko nedokážem povedať, či ani len pomyslieť si že ju nenávidím...veď i cez to všetko..dala mi predsa život....tak prečo? ako to mohla povedať? ? ?


Bože čo to len zas vypustila z úst.....toto je už na mňa riadne silná káva....nechcem už toto počúvať.....vážne pochybujem o tom že moja matka je ešte pri zmysloch a je si vedomá čo vypustí z úst....veď toto by nedokázala povedať žiadna žena pri zmysloch....alebo..preboha...žeby dobre vedela čo povedala...to by znamenalo že ma porodil netvor v ľudskej koži....radšej na to nemyslím...

Zavriem sa do izby aby to aspoň trochu stlmilo to čo hovorí moja matka...či sa len dá ten netvor tak nazvať....prečo práve moja matka musí byť taký netvor? prečo? prečo práve ja si to musím všetko vypočuť?

Zabedním sa voči tomu čo hovorí..ale nedá sa to tak ľahko ako som si myslela....vlastne..hovorí stále len ona....otec radsej nič nehovorí....veď má to aj nejaký význam? ....aj tak ho ona nepočúva.....




Hej! už na to nemysli! ..hovorím si v duchu.....ved chcem ísť predsa za mojou láskou a nepokazím predsa naše prvé stretnutie.....no...pozerám na hodiny....ešte mám asi tak dvadsať minút...ale doma to už nevydržím....potrebujem sa odreagovať....riadne ma zrdvilo to čo som počula...musím si to napätie vyburácať z tela....veď už toho dusím v sebe naozaj že dosť...zoberiem teda bicykel..neviem prečo ale jazda na bicykli ma dokáže upokojiť...len škoda že po tom bicykli v poslednej dobe siaham už veľmi často......no čo už..nedokážem to už počúvať tak rýchlo nasadám a idem bohvie kam......ale viem kde je cieľovvá zástavka....pri mojej láske....tak teraz vydám zo seba všetok hnev a žiaľ aby som sa s ním dokázala normálne porozprávať aspoň tú chvíľu čo s ním môžem pobudnúť...

Joj ako som rada že som sa s ním konečne stretla a porozprávala sa s ním i ked aj tú chvíľočku..chvalabohu som ju nepokazila moc.....

No keď som od neho odchádzala som bola šťastná....aspoň trochu....ale to som nečakala čo sa dozviem doma....

No prišla som domov....chvalabohu som si bola istá tým, že matka už nebude doma lebo má dnes nočnú.....ale čo mi tec povedal ma tak trochu zaskočilo....i keď som to čakala.....vraj sa budú rozvádzať...

Keď som sa to dozvedela vyvolalo to vo mne zmiešané pocity...

Ak sa chcete dozvedieť aké pocity tak sa začítajte do ďalšieho blogu....



Tento článok je napísaný po asi hrsti upokojujúcich liekov zapitých len daľšími liekmi....ale predsa sa mi písal tento blog ťažko....stále som mala oči plné sĺz takže tu budú možno aj nejaké chyby za ktoré sa ospravedňujem...

 Denník

2 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu