Zhruba pred týždňom u mňa spala Zuza. Bol to typický víkend strávený s kamarátkou, kedy si vymeníte zopár tajomstiev, pozriete za sebou dva filmy, zjete kilo čokolády a spať idete až niečo po druhej. Ale späť k veci.
Ako dve nevyliečiteľné šopoholičky sme sa v nedeľu ráno rozhodli, že to naše posledné euro musíme jednoducho minúť. Vybrali sme sa do Tesca, ktoré je odo mňa vzdialené asi tak desať minút. Martinčania majú pred sebou obraz hypermarketu, koľajníc a nadjazdu, ktorý je určený na prechod. Teda pokiaľ ste chodec a máte neodolateľné nutkanie skrátiť si cestu cez trať, zabudnite na to.
Samozrejme že každý normálny človek chodí cez koľajnice. Kašle na nejaký zdĺhavý nadjazd a smelo ignoruje tabuľu „Prechod cez koľajnice prísne zakázaný“. Milovala som tie okamihy, keď sa ma nejaký „teskáč“ spýtal, či sú tam policajti. Pokiaľ ste boli škodoradostní, povedali ste že nie, hoci ste vo vrecku mali pokutu. Vo väčšine prípadov ste však odpovedali pravdivo, začo ste získali úsmev, poďakovanie a akési kvázi priateľstvo.
Ja som bola normálna asi tak štyri roky. Vždy som sa nenápadne pozrela doprava a doľava, za garáže i ku Tescu, či tam náhodou voľakde nie sú tie svine schované. Nenormálnou som sa stala asi tak pred rokom, keď som začala používať nadjazd. Týmto odvážnym činom som dokonca tromfla aj dôchodcov, ktorí sa nebáli absolútne ničoho. Ani železničných, ani smrti. Mala som v pláne ísť cez nadjazd aj v to osudné ráno, keby ho neopravovali. No povedzte, kto by sa už len trepal pol kilometra k podchodu a potom ďalších tristo metrov kolo Turca, aby si mohol kúpiť tri rožky a bebe keksy? A tak sme to teda riskli.
Chytili nás. Pristavili sa, stiahli okienko a zdrbali ako siroty. Keď som sa bránila tým, že veď nadjazd momentálne nie je k dispozícii a ako sa mám preboha dostať do Tesca, povedal mi tú spomínanú rozprávku o podchode a Turci. Vypýtali si občianske preukazy. Ako inak sme ich pri sebe nemali. A ďalšie bájky o tom, že úradné doklady „neboli vydané na parádu“. Nadiktovali sme mu meno, adresu a dátum narodenia. Nepomohli moje opálené nohy, môj výstrih a dokonca ani stupídny výraz typu „A nemohli by ste nám to pre tentokrát odpustiť? “ Bol to nekompromisný zakomplexovaný fízel, ktorý si celé dni sedí na riti v kancelárii, jeho manželka ho podvádza s jeho najlepším kamarátom a on má uniformu za štátne peniaze. Chcel, aby sme mu každá zaplatili po 5 eur. Pravdepodobne aby mali s kolegyňkou na kávičku, prípadne aby si po takzvanej šichte skočil do bordelu, keďže jeho polovička jebe s iným. Mali sme pri sebe to euro a tak nám povedal, že tu budú do jedenástej. V opačnom prípadne nech prídeme na stanicu. Tak teda ďakujeme, ironicky im hovorím, dovidenia, stiahnuté okienko...
Nemala som im to za zlé. Raz na to predsa muselo prísť, hoci v nedeľu a navyše v čase, keď sa opravuje nadjazd, som to naozaj nečakala. 5 euro je síce trošku prehnaná suma, ale plnili si len svoju „povinnosť“. Predsa raz za čas treba naplniť aj svoje vrecká, nielen štátnu pokladňu...
Čo ma však rozhorčilo, bol totálne neľudský prístup. Správali sa k nám, akoby sme porušili všetkých desať božích prikázaní a ešte jedno navyše. Veriaca síce nie som ale niečo mi hovorí, že Tesco a koľajnice sa v Biblii nespomínajú.
Vytočili ma jeho nulové vedomosti z práva, keď sa o prechode cez trať vyjadroval ako o „trestnom čine“. Mám len sedemnásť a ako každý v mojom veku som absolvovala trápnu náuku o spoločnosti, ale na charakteristiku trestného činu si pamätám ako na niečo, čo „je pre spoločnosť nebezpečné“. Takže nabudúce si naštudujte niečo o priestupkoch, vážený pán Policajt, keď pôjdete do terénu.
A nasralo ma aj to, že som sa tam ako slušný občan, ktorý nikdy nechodí na červenú, nedávno si na bicykel dala svetlá a v budúcnosti sa chystá platiť dane, dostavila. Hoci som vedela, že by moju bankovku zhrabli a tešili by sa, ako tú malú vystrašenú pičku ojebali. Ja by som si však vypýtala nejaký doklad o tom, že som naozaj zaplatila. Nie je až taká sprostá, pomysleli by si. Tak teda vydržte. Niečo by mi načmárali na zdrap papiera, stiahli by to svoje okienko a ja by som nemala tú silu im odporovať, že toto veru doklad nie je. Lenže oni tam neboli. Keď totiž musíte celé Tesco obchádzať dvakrát a svojho mladšieho brata oboznámiť so situáciou, do jedenástej to určite nestihnete.
Premýšľala som, čo idem robiť ďalej. Na jednej strane ma tešilo, že som tie kurvy nenažrané policajtské pripravila o 5 euro, no na strane druhej som ako človek zväčša žijúci podľa pravidiel mala strach. Mám ísť na tú stanicu? Moment...a kde vlastne tá stanica je? Asi na železnici, keďže je to železničná polícia. Lenže kde? V Martine či vo Vrútkach? Čo mám robiť? Mám im len tak vtrhnúť do kancelárie, povedať dobrý deň a vyvaliť tú nezmyselnú sumu na stôl? Alebo im na tú ich slávnu stanicu napísať „Zdierači“?
Poradila som sa s okolím. Vypočula som si názor svojho brata, kamarátky a jednej kvázi anarchistky. Povedali, že nech si s tým nerobím žiadne starosti. Pokiaľ nemajú číslo môjho OP a nedali mi šek, nemôžu mi nič. V najhoršom prípade mi to príde domov. Nech sa opovážim ísť na tú stanicu. A aj to sprejovanie nech si radšej odpustím.
O týždeň nato mi prišlo oznámenie o uložení zásielky. Z Vrútok. Doporučene, do vlastných rúk. Hneď som vedela, čo je vo veci. Napriek tomu ma neopúšťala nádej, že to bude nejaká zabudnutá literárna súťaž, do ktorej som sa neviem ako a neviem kedy zapojila. Prípadne niečo na spôsob „Príďte si k nám bezplatne skontrolovať vašu maternicu! “, keďže aj moja mama sa volá Viera.
Na pošte som bola dnes už o pol ôsmej. Sympatická pani za okienkom mi povedala, že zásielky prídu až o desiatej. A keď som tú zásielku o pol jedenástej podpisovala a na obálke stálo „Železničná polícia“, hneď by bolo všetko jasné. Čo mi však jasné nebolo, bolo slovné spojenie „oznámenie o ústnom pojednávaní“.
Sadla som si do parku. Čakala som všetko: pokutu vo výške 5 eur, pokutu vo výške 10 eur, pokutu vo výške 25 eur, ale ústne pojednávanie ani v tom najhoršom sne.
A akoby to nestačilo, v schránke som si našla ďalšie oznámenie o uložení zásielky. Zase z Vrútok. No aspoň si pán Policajt konečne naštudoval niečo o priestupkoch, ak to teda nepísal podľa šablóny. Naši ma asi zabijú.
Je to možné?
Komentuj
8 komentov k blogu
2
no už vidím toho dotyčného policajta ako by sa jebal tou obchádzkou čo si tam napísala kolo turca..hajzle sú to
5
aspoň ťa nič neprešlo. vieš, tomu sa hovorí skvelé načasovanie. celý život si anjel/príkladný občan a len raz spravíš chybu a schytáš to niekoľkonásobne
6
Hovädá
Ja som raz dostala tisíc (!!!) korunovú pokutu, keď som prvý raz v živote išla na čierno jednu zastávku (viac som nemohla, nasledujúca bola konečná).
Good luck na ústnom pojednávaní..
Ja som raz dostala tisíc (!!!) korunovú pokutu, keď som prvý raz v živote išla na čierno jednu zastávku (viac som nemohla, nasledujúca bola konečná).
Good luck na ústnom pojednávaní..
7
no ono tam ten prechod je na to, aby ťa nejaký vlak nesundal a teší ma, že fízli nesedia v kancelárii, ale že sú v teréne.
blbé je to, že momentálne je ten prechod opravovaný a oni aj tak robia takéto blbosti...
blbé je to, že momentálne je ten prechod opravovaný a oni aj tak robia takéto blbosti...
Napíš svoj komentár
A ty sa teraz budes jebat s tym koli 5 euram, citim tvoj hnev