Moje lásky, 10.časť

Sadli sme si za kuchynský stôl ako dve úplne neznáme školáčky v tábore, ktoré sa práve dozvedeli, že sú spolu na izbe. Tí úchyláci po nás chceli, aby sme pekne vychádzali. Mali sme si prezliecť perinky, hrať volejbal, slepú babu a nahánky, zapletať si vrkoče, deliť sa o tajomstvá a odchádzať s úsmevom na tvári a novou Brieffreundin vo vačku. Nikto však nevedel, že osud sa zopakuje aj po desiatich rokoch a v drobnej kuchynke uzavrie dve mladé ženy, ktoré si nemajú absolútne čo povedať. Jednu nosatú študentku masmediálnej komunikácie, druhú škaredú medičku so záľubou v matematike. Obidve lesby. Jedna nezadaná a druhá to už bude mať čochvíľa z krku.

Asi dve minúty bolo ticho. Mel si nervózne pohmkávala akúsi melódiu a ja som zatiaľ pozorne študovala vzorku ich záclony. A zrazu spustila.

Vraj ma asi miluje. Zamilovala sa do mňa od prvej chvíle, čo ma uvidela. Stále na mňa myslí. Vie, že to voči Viki nie je fér, ale nedá sa. Vraj som úžasná baba a Viki si ma nezaslúži. Je to obyčajná zlodejka a klamárka. Inak vedela si, že má len 17? Ďalej že som nádherná. Všetky tie dievčatá sú s tými svojimi vlasmi nádherné. Nie ako ona. Nikto ju nechce, nikto ju nemá rád. Škaredá a tučná Melánia. Nikdy nebude mať dievča, nikdy...

-Mel, - zastavila som ju, - ty si ešte nikdy nebola s dievčaťom?
-A kto by ma už len chcel? - pozrela sa na mňa tými svojimi smutnými očami.
-A čo Viki? - nedalo mi. –Myslela som si, že ste milenky.
-Viki a milenka? - zasmiala sa. –Viki je moja sestra. To ti nikdy nepovedala? Bývame v tejto garsónke, pretože naši v kuse pili. A hádali sa. Doma sa to proste medzi tými prázdnymi fľašami nedalo vydržať. Mám dve miesta a popritom študujem, ale starká nám občas niečo pošle. Pomáha nám, ako vie.
-A Viki?
-Viktória je neplnoletá. Som vôbec rada, že chodí do školy, ale mám to s ňou ťažké. Tí jej chlapci a úlety s dievčatami...
-Povedala si úlety?

Usmiala sa. –Úlety. Dve lesbičky v jednej rodine by bola predsa silná káva, no nie?

Vtedy mi to všetko došlo. Stala som sa obeťou nevyzretej sopliačky, ktorej som pomáhala pri hľadaní samej seba. Bola som jej vstupenkou do úžasného sveta vysokoškolákov, v ktorom je možné všetko. Cítila som sa strašne hlúpo.

-Vlastne som sa s ňou prišla rozísť.
-Kvôli mne?
Pristúpila som k Mel bližšie, chytila jej tvár do dlaní a čo najnežnejšie som ju pobozkala.
-Nie, to nie je kvôli tebe.

Zrazu sme obe začuli tlmený chichot.
-Viki s kamarátkou, - informovala ma Mel.
-Zbohom.
-Zbohom.

Viki ma nadšene chytila v predsieni za kabát. Podľa šťastlivého výrazu v tvári vôbec netušila, čo bolo predmetom mojej návštevy.
-Ahoj láska, - rozkošne ma pozdravila, - čo ty tu robíš?
-Sestra ti všetko povie. Už musím letieť.
Naposledy som ju pobozkala. –Ďakujem ti za všetko.

A Viki tam zostala stáť nechápajúc s otvorenými ústami, hľadiac na moju miznúcu postavu.

 Vymyslený príbeh

4 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu