Moje lásky, 13.časť

Asi nič na svete nie je tak zahanbujúce, ako si v dvadsiatich šiestich rokoch podať do regionálnych novín inzerát, že hľadáte svoju spriaznenú dušu. V prvom rade sa s tým musíte vyrovnať vy samy. Jednoducho sa musíte zaprieť, naliať si pohár čistého vína a priznať si, že za posledné tri roky ste v podstate nikoho nemali a inzerát je asi jediná vec, na ktorú sa môžete ešte ako-tak spoľahnúť. V druhom rade sa treba zmieriť s tým, že ľudia vami budú opovrhovať a šepkať si o vás, že ste totálna chudera. Pomyslia si o vás, že ste pravdepodobne jedna z tých zakomplexovaných a asexuálnych čudáčok, ktoré nechodia do spoločnosti a cez inzerát si hľadajú svojho budúceho manžela, ktorý ich do konca života priviaže ku sporáku. Ktorá mladá žena by sa predsa dobrovoľne zoznamovala cez niečo tak stupídne ako inzerát? Posledná vec, čo ma na tejto takzvanej zoznamke deprimovala, bolo pomyslenie, že môj inzerát bude hneď vedľa rubriky „S láskou spomíname“. Krásna predstava byť na jednej stránke s nejakým dedkom, ktorý je už dvadsať rokov pod zemou.

Ponižujúcejšie ako inzeráty je samotné stretnutie. Inzerát je totiž len zopár riadkov v novinách, nejaké tie listy a pokiaľ sa vám človek na druhej strane nepáči, jednoducho ho zrušíte a známku, ktorú ste si odkladali pre neho, radšej nalepíte na veľkonočný pozdrav pre vašu starú mamu. Stretnutie je však už čosi záväzné. Je to údaj vo vašom diári, ktorý má meno, čas, miesto a napokon aj svedomie.

Najťažší je asi ten prvý okamih. Pomaličky ísť na miesto stretnutia, samozrejme so spomínaným meškaním a z diaľky pozorovať dotyčného, ako tam na vás čaká s kyticou, nervózne prešlapáva na mieste a hľadí na hodiny na kostolnej veži. Potom si rýchlo napraviť sukňu, zastrčiť prameň vlasov za ucho a pousmiať sa, pretože každý dá na prvý dojem. Opatrne prísť k nemu, podať mu ruku, trošku spotenú, nechať sa pobozkať na obe líca a predstaviť sa. Pozrieť sa spýtavo na kvety, prijať ich ako malú pozornosť, poďakovať a spustiť všetky tie zdvorilostné frázy, že to je milé, to si fakt nemusel a podobne. No a nakoniec sa nechať pozvať na snobské latté, poprechádzať sa po meste, vymeniť si čísla a zažiť jeden z najkrajších dní vášho života.

Aj po rokoch na to s Andrejom rady spomíname. Priznala som sa mu, ako som na schôdzku úmyselne meškala a on sa mi zase priznal, že ma tie holuby kŕmiť videl. No vraj to je v poriadku, pretože on miluje emancipované ženy so zmyslom pre humor a humanitu. Rady spomíname na naše druhé, tretie, ôsme stretnutie, na prvý spoločný víkend na chate jeho rodičov, zariaďovanie spoločnej domácnosti, ale aj nezaplatené účty na stole.

Všetko bolo perfektné. My, naše životy, naša svadobná torta. Až kým sa jedného dňa neobjavila Viki.

 Vymyslený príbeh

7 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu