Čo sa týka mňa- ja som bola so sebou spokojná aj bez pomoci nejakého súdruha duchovného. Byť lesbičkou však bolo náročné. Minimálne raz do mesiaca sme sa museli s Viki zúčastňovať všetkých tých posedení, kde je plno žien v obtiahnutých pančuchách a minisukniach, s nalakovanými nechtami, krvavými perami a prsiami trojkami. Inými slovami orgie.
Tie dievčatá boli šialené. Stačilo, aby si Viki na sekundu odskočila na toaletu a už som mala spoločnosť. V tej garsónke sa diali také veci, o ktorých vám radšej hovoriť nebudem.
Po čase ma to však prestalo baviť. Nechcem tým povedať, že to nebolo príjemné, ale cítila som, že tam čosi chýba. Viete, ako v tej rozprávke Soľ nad zlato. Palacinky bez soli nie sú palacinky a sex bez lásky nie je sex. Teda nie, sex je sex, beriem späť. Všetko tam bolo o sexe: Jana a Iveta, Karin a Miriam, Simona a Vaľa, Marta a Lucia. Medzi nimi bola aj Viki.
Viki bolo dievča, ktoré malo mimoriadny sexuálny apetít. Ale to bolo asi tak všetko. Jej učňovský list a tá slávna večerná škola, na ktorú sa mimochodom po dvoch týždňoch vykašľala, sa ani zďaleka nemohli porovnávať s mojim maturitným vysvedčením, bohatými jazykovými znalosťami, všeobecným prehľadom a dnes už červeným diplomom. Vtedy som to však nevidela. Myslím si, že to nevidela ani ona. Páčila sa jej hlavne moja „čierna.“ Moje názory na Nežnú revolúciu či Norimberské zákony ju očividne nezaujímali.
V jednoduchosti je však krása a ja som ju milovala. Darmo sa budete pchať vyberanými jedlami s vňatkou na kopčeku ryže a poskladanou servítkou z nóbl reštaurácie, keď na Morave varia najlepší slepačí vývar, ako to hovorieval Sváťo. A Viki tou mojou domácou polievočkou aj bola.
Chodili sme spolu presne štyri mesiace aj tri dni. Tie posledné tri dni sme sa len hádali. Kričali sme po sebe. Vrieskali, kopali, trhali vlasy. Nadávali si. Robili na ulici scény a hádzali taniere. Obrazne povedané. A potom sme sa strašne dlho udobrovali. Že už sa to nikdy nezopakuje, že som láskou jej života a tak ďalej. Potom mi zmizlo 200 Kčš. Vybehla som na ňu. Vraj prečo mi to ustavične robí. Veď ak má nejaké problémy, pomôžem jej, založím hodinky alebo prsteň. Že nech si tie svoje hodinky niekam strčím a už jej dám konečne pokoj. Že ju seriem a hnusím sa jej. A potom zase to uzmierovanie.
Na tretí deň som jej zaklopala na dvere, definitívne rozhodnutá ukončiť to. Otvorila mi Melánia.
-Čo tu chceš? - vyskočila na mňa.
-Ahoj, je Viki doma?
-Máš pocit, že hej?
Čo jej sakra preskočilo?
-Prepáč, len som sa slušne opýtala.
-A ja som ti slušne odpovedala.
-Tak ja sa stavím inokedy. Čau.
-Počkaj, - zadržala ma Mel pri výťahu, - ak chceš, môžeš tu na ňu počkať. Čoskoro by sa mala vrátiť.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
alysia
19. 7.júla 2009 01:53
nuz clovek sa vzdy zamiluje ked nechce
Napíš svoj komentár