O zlej synchronizácii, hrubých ponožkách, nočnej košieľke a ulievaní

Tak a je to tu opäť. Ďalší krásny Ulejdeň, ktorý sa spočiatku podobal bežnému pracovnému dňu s piatimi vyučovacími hodinami a obedom zo školskej jedálne. Osud to však zariadil inak, a tak tu teraz sedím s hrubými ponožkami a štoklami na nohách, aby sa mi tá nemožná obuv do soboty roztiahla. Proste veci, ktoré sa robia iba cez Ulejdeň a o ktorých sa spravidla mlčí.

Nemala som sa v pláne uliať...fakticky nie. Za všetko môže môj rozospatý mozog, ktorý sa o šiestej ráno zobudil na budík a rozhodol sa, že si to prehodí na pol siedmu. O pol siedmej to zase posralo moje lenivé telo, ktoré si žiadalo ešte aspoň 10 minút. A samozrejme že môj debilný a zhovievavý mozog mu v tomto smere vyhovel.

Telo teda nakoniec vstalo o trištvrte na sedem, čo bol dopredu prehratý boj s časom. Vycikalo sa, osprchovalo, oblieklo, nahádzalo do tašky veci na vyučovanie a utekalo. Najesť sa bohužiaľ nestihlo, no hlavne že sa namaľovalo a urobilo si účes ako od kaderníka. Zaujímavé.

Až na polceste do školy som si uvedomila, že ja naozaj nestíham. Teda teoreticky aj hej, kebyže zrýchlim zo štyroch aspoň na osem metrov za sekundu, ale už som vám predsa o tej mojej nespoľahlivej synchronizácii mozgu s telom hovorila. Navyše som si vsugerovala, že mi je z toho menzesu strašne zle. Hrozne zle, na odpadnutie a na vracanie. Natoľko zle, aby som zavolala svojej spolužiačke a fingovaným hlasom zahrala vážne chorého mladého človeka, ktorý nechce zomrieť, pretože nebo je modré, hory vysoké a ešte si neskočil bungee. Spomenula som si na Džidži z Odsúdených, ako hovorí Misske cez hajzel: „Si slabá, nič nevydržíš. Ale nie je to tvoja vina, pretože si šlapka. Šlapky nič nevydržia.“

A tak som sa teda otočila. Domov som však ísť nemohla, pretože do deviatej bol doma môj brat. Niežeby na mňa bonzoval našim alebo čo, ale nemusím ho zbytočne nejakým Ulejdňom provokovať.

Zamierala som do Tesca. To je jeden z tých superveľkých hypermarketov, kde s úsmevom na tvári privítajú každého. Obzvlášť mladé rodinky s maximálne dvomi deťmi, ktorým do školy treba predražený aktimel a bebe brumíkov, pretože inak by boli bez energie. Takých ako ja-potenciálnych zlodejov, ktorí im len zbytočne zaserú záchod, poosahávajú tovar a neurobia žiadnu tržbu, by najradšej poslali do riti.

Poprechádzala som sa pomedzi uličky so zubnými pastami a svietnikmi, prelistovala si novú knihu z vydavateľstva Evitapress a asi dve minúty som čumela na dosky High School Musical a predstavovala si, že mám opäť 12. Vyskúšala som si dve baretky, také tie so šiltom, nie a lá France a dve sexy nočné košieľky, reku keď už mám toho frajera. Jedna bola väčšia, ale však mali aj menšie číslo, a druhá zase menšia, ale však mali ju aj vo väčšom. Už len mať tých 10 eur, pretože tá za 8 bola na môj vkus až príliš lesklá. Ešte si ma Erik náhodou pomýli s kurčaťom v alobale a zapečie ma do rúry pri teplote 180 stupňov. Avšak zase som švorc. Za mamou ísť nemôžem, no veď si to len predstavte: „Mami, dáš mi 10 eur na košieľku, aby som bola pre Erika prudko jebateľná? Asi o tri týždne ideme spolu na chatu do Mošteníc. To je taká dedinka v blízkosti Banskej Bystrice. Ale keby niečo, idem so svojimi spolužiakmi na dozvuky. Ďakujéééém, donesiem ti bloček.“ A inak ste vy takto normálni?

Tak to je pre dnešok zatiaľ všetko. Naraňajkovala som sa na lavičke v parku, s kŕdľom holubov a kŕdľom dôchodcov pri nohách. Na našu pevnú linku som vykonala dva anonymné telefonáty aby som sa ubezpečila, že vzduch je čistý. Chudák brat, bude mať zo mňa traumu. Kávička vypitá, šálka neumytá. V pozadí ťažko umelecká hudba, nejaký Pink Floyd, Placebo, Muller a Radiohead. Mám ešte písať príhovor na stužkovú, ale akosi sa mi do toho nechce. Veď je predsa Ulejdeň, no nie?

Vaša Liga za duševné zdravie

 Denník

19 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu