Dovoľte mi na úvod jednu otázku: Je podľa vás šesť rokov v živote človeka veľa, alebo málo? Šesťročné dieťa sa dokáže bicyklovať, zaviazať si šnúrky a s menšou pomocou učiteľa a rodiča samostatne číta, píše a počíta. Čo sme však za tých dlhých šesť rokov dokázali my?
Spomínam si na deň, keď sa v triede číslo sedem stretlo 32 absolútne neznámych a nových tvárí, ktoré si mali hovoriť „kolektív“. Presnejšie 21 dievčat a 11 chlapcov so slovníčkom, písacími potrebami, aktuálnou fotografiou a desaťkorunáčkou na študentský preukaz. Prezuvky si väčšina z nás nechala doma, pretože sme vedeli, ako to na strednej chodí. Za katedrou vtedy stála nejaká Evička, ktorá nám do lavice rozdala rozvrh hodín a z ročenky čítala vnútorný poriadok školy.
Ak si však myslíte, že sme boli jednými z tých malých a ustráchaných prváčikov, ktorým prišla táto škola obrovská a komplikovaná, ste na veľkom omyle. My sme sa totižto nebáli absolútne ničoho. Teda okrem fyziky. Akoby sme zabudli na to, že na vyučovanie sa treba pripravovať systematicky a nielen na dopredu ohlásené písomky. A na fyzike to platilo dvojnásobne.
My sme sa však nevzdávali a hrdinsky bojovali ďalej. S fyzikou, chémiou, angličtinou a noskou, proti sebe a celému svetu. Výsledkom nášho snaženia bol zhoršený priemer, zopár neospravedlnených hodín, podmienok, znížených známok zo správania a tri mimoriadne rodičovské združenia v priebehu štyroch rokov.
Ako-tak sme sa stmelili až pri organizácii pasovacieho večierka v piatom ročníku, ktorý dopadol nad naše očakávania. Zistili sme to staré známe, čo tvrdili už naši dávni predkovia, že všetko sa dá, len musíš chcieť. A my sme to veru chceli a na koncoročnom výlete aj potvrdili.
A dnes? Stojí tu pred vami 30 mladých ľudí v prekrásnych šatách a kravatách, s noblesnými účesmi a chvejúcimi sa kolenami na vysokých opätkoch a tvária sa tak strašne dospelo. Akože už vedia, o čom to všetko vlastne je, ako to medzi ľuďmi chodí, že poznajú pravidlá hry menom Život a všetky tie podobné reči, ktorými sa snažia zapadnúť do sveta dospelých. 30 mladých ľudí, ktorí sú plní snov, túžob a ideálov a chcú spraviť svet krajším. 30 mladých ľudí, ktorí si robia vodičák, na jar vyplňujú prihlášky na vysoké školy a v máji maturujú. 30 mladých ľudí, ktorí toho síce dokázali viacej ako tí pred nimi, ale menej ako tí, čo budú nasledovať po nich.
Zo srdca by sme sa teraz chceli poďakovať všetkým tým, ktorí nás po celé tie roky usmerňovali a vychovávali. Našej milej pani profesorke triednej Evke Šimovej, ktorá to s nami ľahké nemá a nikdy ani nemala. Ďalej celému profesorskému zboru za všetky tie úžasné kvantá vedomostí, ktoré sa nám snažili počas tých šiestich rokov natlačiť do hlavy, zážitky na vyučovacích hodinách a fantastický ľudský prístup. A v neposlednom rade aj našim najdrahším mamičkám za všetky tie s láskou pripravované desiaty a prísnym oteckom, za ktorých hovorí jediné: „Neflákaj sa toľko v tom meste! Radšej sa uč.“
Čo dodať? Snáď ešte jeden citát na záver: „Umenie žiť nie je umením hrať s dobrými kartami, ale umením zahrať so zlými kartami dobrú hru.“ Prajeme vám príjemnú zábavu.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
titusik
8. 10.októbra 2009 21:42
moc pekné A vidím, že sme naraz ohodnotili s Kačenou, vidno, že máme rovnaký nos
2
veľmi pekné, som zvedavá, čo ti na to povie učiteľka...mne sa to páčilo, ale keďže ja tiež študujem učiteľstvo, ešte by to chcelo nejaké úpravy a odstrániť nespisovné a slangové názvy, napr. vodičák - vodičský preukaz
ale mne sa to veľmi páčilo, naozaj
ale mne sa to veľmi páčilo, naozaj
Napíš svoj komentár