I. Stretnutie
Srdce mi začína byť hlučnejšie , telo ostalo paralyzované, no myseľ pracuje rýchlejšie, ako kedykoľvek predtým. Hýbem sa, no iba v mojej mysli. Šoférujem auto a sledujem krásnu zasneženú krajinu navôkol, no prepadne ma úzkosť. Auto zastavuje, nemôžem ho ovládať a oni pomaly schádzajú po lúke vo svorkách. Ich kroky sú namierené ku mne. Pohltí ma panika a rozbehnem sa smerom k neznámemu domu s veľkou, železnou bránou. Dobehli ma. Sú pár krokov za mnou. Okrem svojho srdca počujem aj iný tlkot. Rytmy bitia sú celkom odlišné, no pomaly sa zosúladia v jednu temnu symfóniu. Cítim ako ma jej žlté oči prerývajú celú. Cítim ako sa sústredí len na jediné moje zlyhanie. Pomaly sa otočím a sledujem jej oči. Ani sa nepohne. Je ako z kameňa a odo mňa čaká opak. Čaká kým sa rozbehnem a ona bude môcť zaútočiť. Stojím tam na mieste zmrazená jej chladným dychom a paralyzovaná prenikavými očami. Už necítim úzkosť, necítim strach. Cítim len akési prepojenie medzi mnou a ňou. Pomaly sa približujem a ona cúva. Točíme sa v akomsi pomyselnom kruhu a jej svorka nás len sleduje so zatajeným dychom. Naťahuje ruku a jej dych je stále hlučnejší. Snehobiela srsť sa jej ježí na chrbte a ona tam stojí celkom prikrčená k zemi. Neviem prečo, no nepremáha ma strach. Snažím sa jej dotknúť, no v tom sa jej strnulé telo skrčí ešte viac, vyskočí a jej ostré zuby….Ach bože, chvalabohu, že som sa prebudila. Je 3:44 ráno a ja sa budím celkom prepotená a udychčaná. Celkom iste viem, že takéto sny v ľuďoch prebúdzajú strach a neistotu, no ja vstávam s úsmevom na tvári. Nestalo sa nič nezvyčajné. Jej mohutné lesklé telo ma sprevádza nočnou krajinou každú noc. Každé ráno sa prebudím s posledným pohľadom na jej ostré tesáky. Od kedy to vlastne trvá neviem ani ja sama. Plač, smútok, úzkosť, nebezpečenstvo. Toto by ma pri opise mojich snov malo sprevádzať, nie? No pri týchto nočných morách vždy skončím s pocitom naplnenia a pohody. Neviem, asi som len prepracovaná. Zalejem si kávu, spravím si toasty so zeleninou a dám si zopár kilometrov na prebudenie. V práci potrebujem byť svieža a prebudená. Je 5:00 a ja bežím naproti slnku v našom mestskom parku. Prebehnem každodennú trasu a vraciam sa naspäť do svojho bytu. Pri tom ako si vyzliekam bežecký úbor, schmatnem posledný kúsok toastu a zapínam horúcu vodu v sprchovacom kúte. Keď dožujem posledné sústo, vchádzam do sprchy a ponáram hlavu pod tečúcu vodu. Pri tom ako zatváram oči sa mi premieta dnešný sen. Celkom jasne som videla jej hrdé žlté oči a počula tlkot môjho, vlastne tlkot srdca, ktoré patrilo jej. Z blúznenia ma prebral zvuk telefónu, ktorý ohlásil čas odchodu. Á sakra už je 7:00. Musím sa rýchlo obliekať. Vyliezla som zo sprchy a zatiaľ čo po mojom tele stekajú posledné kvapky vody, vyberám si zo skrine čiernu sukňu, čierny top a tmavé pančuchy. Obúvam si vysoké čižmy, prehodím cez seba kabát, schmatnem kľúče od auta a bežím po točitých schodoch nášho domu. Vonku je príjemne sviežo a slnko po oblohe maľuje jasno ružové dielo. Nasadám do auta, púšťam si svoju obľúbenú Melanie a vychutnávam si cestu do práce. Spoločnosť mi robí už len obrovský zakladač so zdravotnými správami mojich zverencov. Prejdem križovatkou, odbočím vľavo a prechádzam obrovskou mosadznou bránou s mohutným nápisom Lenox house. Lenox house je psychiatrické sanatórium, kde pracujem ako psychiatrička. Nevravím že je to práca snov, no vždy ma zaujímala ľudská psychika a to, kam je až schopná poblúdiť. Zaparkujem auto, vezmem si zakladač a zastavím sa pri Ronnyho búde. Ronny je náš strážny pes. Je to mohutný československý vlčiak. Je dosť agresívny, no ku mne si našiel svoju cestu. Haha, asi to bude tými pochúťkami ktoré mu stále nosím. Vždy keď ma zacíti, zmení sa na krotké šteňa, ktoré ani náznakom nepripomína skroteného vlka. Po našej každodennej rutine otvorím ťažké dvere do budovy a kráčam ku svojej kancelárii. V obrovskej priestrannej miestnosti ktorá slúži ako vstupná hala, počuť len klopkanie mojich vysokých opätkov. Cítim, že so mnou dnes nieje niečo v poriadku. Asi to bude tým nízkym tlakom a nedostatkom spánku. Prechádzam chodbou smerom k mojej kancelárii a v tom mi začne hučať v hlave. Zrazu vidím len ornamentami zdobený strop. Všade okolo mňa sú rozsypané papiere a nadomnou sa skláňa Lukas s Ronnym na vôdzke. Lukas je vrátnik a dá sa povedať, že správca celej budovy. Musím uznať, že je to veľmi príjemne vyzerajúci zrelý muž. Jeho azúrovo modré oči priam magnetizujú môj pohľad vždy,keď ho stretnem. Je celkom vysoký a svalnatý, no črty tváre má krásne jemné. Pery dokonale ohraničené a tmavé vlasy vždy precízne upravené. Najviac ma však priťahuje jeho vôňa. Stále, keď si naňho spomeniem, cítim tú vzrušujúcu, sviežu, jemnú no nezabudnuteľnú vôňu. “Odpadla si,”vraví mi Lukas. Ronny ma začne postrkovať ako vlčica keď prvý krát stavia na nohy svoje mláďa. Nejako sa s Lukasovou pomocou pozviecham a pomôže mi sa dostať do mojej kancelárie. Usadí ma, s ustarosteným výrazom mi podáva pohár vody a prikladá mi studený obklad na čelo. “Mám o teba starosť Ellie. Zdáš sa mi posledné dni nejaká ustarostená a slabá.“ Z jeho hlasu cítiť ustarostenie. ,,Ellie, vieš že niesi vporiadku. Asi by si sa mala na Cavengerov prípad vykašlať.“ Lukas vedel všetko. Hoci bol len vrátnik, upratovačky roznesú informácie všade a hneď, pokiaľ sú horúce. Jediné k čomu sa nemôžu dostať sú reálne informácie o pacientoch. Slečinky však „náhodou“ prechádzali okolo ordinácie 3x do týždňa presne v tom čase, ako som mala sedenia s Cavengerom. Ich supiemu inštinktu zaiste neušlo, že ho odvádzali stále v kazajke a ja som minimálne hodinu a pol neprijímala ďalších pacientov. Musím uznať, že aj internetový 4G prenos je oproti nim pomalší a tak ma Lukas zakaždým po sedení s Cavengerom čakal za dverami s horkou čokoládou a fľašou vychladenej minerálky. Mal pravdu vo všetkom. Uvedomovala som si, že sa so mnou niečo deje. Sľúbila som mu teda, že sa nechám vyšetriť. Vedela som však, že moje problémy majú podstatu úplne inde. ,,O 14:00 ťa čakám na parkovisku okej?“ Jeho otázka bola tak povediac rečnícka. Nebolo cesty späť, čiže som musela prikývnuť. Zvyšok služby som trávila sedeniami s ľahšími pacientmi, no aj keď som sa snažila, nevedela som sa poriadne sústrediť. Lukasova starostlivosť mi bola viac než príjemná a celý čas som musela myslieť na jeho vôňu. Nevedela som sa dočkať kedy odbije 14sta hodina. Čas ubiehal pomaly a spisy na mojom stole boli čoraz vyššie a vyššie. Vzala som už asi tridsiatu tabletku od bolesti hlavy, no nič nepomáhalo. Len tá myšlienka na jeho prenikavé oči namňa pôsobila utešujúco. Huráá! Konečne si balím veci, schmatne kabát a utekám na parkovisko. „No slečinka vau! Nevyzeráte na to, že by ste dnes dvihli cvičky, hahhaha!“ ,,Niekto tu má dobrú náladičku a robí si z chorého človeka posmešky.“ Rozchechtala som sa a hodila som po ňom fľašu minerálky.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár