No, my. Ja, moja sestra, mamka, kamoška Vero z detstva a jej mama, náš pes. Bol to nápad maminej kamarátky a tak sme museli pešovať. Každou chvíľou sa zdalo, akoby pršalo čoraz viac a viac. Aj náš pes výnimočne poslúchal. Až do istej chvíle...
Stalo sa to asi v polovici cesty, presnejšie dve hodinky po začatí tejto túry. My si šlapeme a šlapeme, ja a Verča značne znudené, kecáme len tak o chalanoch a počúvame hudbu (našu obľúbenú skupinu), keď začujeme vytie. Také to dlhé, ťahavé, čo píli uši. Zostaneme stáť ako prikovaní, ešte aj pes stiahne chvost.
"Nie, to nie je možné. Tu a vlk?" vraví sestra.
"Prečo nie?" uvažujeme.
Počúvame, ale nič viac nepočuť. Pohneme sa teda radšej z miesta, pre istotu, a ideme ďalej. O pár minút počujeme vytie zase. Je bližšie. "Vlastne sa k nemu približujeme my," vraví matka. Ale buď- alebo. Vrátiť sa nám nechce, a tak radšej pokračujeme, skoro by sa dalo povedať, že utekáme. Lenže psovi sa akosi nechce. Voláme ho, pískame naňho, ale on sa nepohne z miesta. Vraciam sa k nemu, že ho zoberiem za obojok a dám na vodítko, ale on sa aj tak nehne. Ďalšie vytie. Pes sa vzoprie, ja neudržím vodítko, predsa len váži 50 kíl, a už ho niet. Zmizol.
&&--este nedokoncene...zatim...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár