Denník jej menovkyne

„Choď sa prezliecť a okamžite! “ zaznelo zvolanie mladej ženy, keď zbadala svoju dcéru.
„Ale prečo? “ oponovala dcéra. Bolo to pekné dievča, s dlhými hnedými vlasmi, bielou pleťou a veľkými čiernymi očami.
„Nebudeš mi tu chodiť celá v čiernom! “
„Čo máš proti tej farbe? “
„Neprináša šťastie..“
„Zas na mňa vytiahneš tú historku s prastarou mamou, ktorá niečo spravila a viac mi zas nepovieš? “
„Nemusím ti nič vysvetľovať. Choď sa prezliecť a okamžite.“
Dcéra sa otočila na päte a frflajúc vyšla hore schodmi, prezliecť si tričko. Prísť tak na to v čom je problém. Keď zišla dolu v trochu farebnejšej verzii, jej mama prikývla.
„Nabudúce menej frflania prosím ťa.“
„Tak mi aspoň povedz čo zatajuješ.“
„To sa dozvieš až bude čas.“
„A čo tak teraz? “
„Asi sa nenecháš presvedčiť, čo? “
„Aaaasi nie..“
„Bež do školy, lebo zas zmeškáš.“
„Nevyhováraj sa. No ták, mamí prosííím.“
„Nie. To nie je čítanie pre malé dievčatá.“
„Čítanie? “
„Hej. Ale tu ho nenájdeš. Neskúšaj to. A teraz leť do školy lebo ťa naozaj zamknem do veže ako si sa minule vraj vyhovárala.“
„Ako o tom vieš? “
„Volala učiteľka, že chodíš poza školu.“
„Nechodím.“
„No len aby. Akože nič proti tvojej puberte, ale ak nebudeš mať vzdelanie tak skončíš s nejakým motorkárom. Ale potom sa doma nezjavuj.“
„Starostliví rodičia.“
„Kuš. Bež už.“
Viktória si zobrala na cestu orechovník a cestou do školy premýšľala nad osudom svojej menovkine, po ktorej bola pomenovaná. Mama jej povedala len, že to bola neuveriteľne silná osoba s tvrdým charakterom. A, že mala krutý osud, ktorý však ona snáď nezažije. Keď prišla domov zo školy, mama ešte nebola doma. Celý čas, čo sedela v lavici jej vŕtalo hlavou, kde by mohlo byť schované to „čítanie“. A prečo by to nemalo byť pre ňu. Však má 15, už nie je žiadne dieťa. A potom ju to napadlo. Určite bude vo veži, v niektorej z tých políc. Zhodila teda tašku v predsieni a plná očakávania vybehla po schodoch až úplne navrch do „astronomickej“ veže. Tu boli milióny zväzkov. Začala hladať, no nachádzala iba nejaké básne a romány. Nechápala prečo to nedali do knižnice. Asi to mama číta vo voľnom čase. Keď tu otec sedí a počíta hviezdy a ona nemá prístup k ďalekohľadu. Shakespeare, Baudelaire samé divné mená. To ešte nebrali, samé hlúposti. A potom to našla. Malinká knižočka, ošúchaná stará. Denník. Sadla si na podlahu a otvorila na prvej stránke.

„Milý denníček,
Dnes bol naozaj zaujímavý deň. Už sú našťastie prázdniny a ja som musela odísť z domu k moru. Išla so mnou vychovávateľka, rodičia ostali doma niečo na mňa chystajú. Hovorili niečo o tom, že už som zrelá na svadbu. No neviem. Ja si to až tak nemyslím. Hoci mnohé dievčatá v mojom veku sa už chystajú na vydaj, ja osobne verím na pravú, večnú lásku a nie na to ich blúznenie za peniazmi. Podla mňa sa treba vydať z lásky nie kvôli peniazom. Snáď chápu moje názory, aj keď niekedy sa tvária akoby som mala navždy ostať starou dievkou. To je však hlúposť. Škaredá nie som a nejeden chlapec mi už zložil poklonu. Okrem toho mám aj vkus a tancujem snáď najlepšie z dievčat v mojom veku. Hrám na klavír a naše domáce krídlo rozozvučím ako nik, to mi povedali aj najlepší učitelia. Tak neviem prečo by som sa mala báť. Snáď len kvôli mojim rečiam. Nik totiž neberie ženy na vedomie rád, ak práve nespievajú alebo sa inak nepredvádzajú. Asi sa im nepáči moja záľuba v jazdení a v četbe a vo vychutnávaní si prechádzok za daždivých letných dní. Otec nado mnou krúti hlavou. Myslí si, že ma nik nebude chcieť. Ach, veď času mám dosť, až do sedemnástich sa vydať nemusím tak načo sa ponáhľať. Veď ten, ktorého si vezmem musí dobyť moje srdce. No nie majetkom, lež múdrou vravou a krásnymi očami, slušným správaním, gentlemanstvom a inteligenciou. Neviem, prečo si kvôli mne toľkú starosť robia. Snáď keď budem preč, trochu sa vzchopia a mne čerstvý vzduch vidieka tiež prospeje. Vychovaťeľka na mňa kričí, aby som nesedela na vetve konára ale zliezla dole a chovala sa ako dáma, nuž idem teda za ňou, vypočuť si ďalšiu jej prednášku o slušnom správaní...“
„Čo si myslíš, že robíš? “
Viktória sa strhla od knihy a pozrela nahnevanej mame do očí.
„Ja...“
„Čomu na zákaze hľadať tento denník si nerozumela? “
„Ja...prepáč.“
„Dievča zlaté vravím, že hoci sa ti zdá, že už si veľké dievča, nemusí tomu tak vždy byť.“
„Ja viem. Mne to proste len nedalo.“
„Sama si to tu našla? “
„Bádala som nad tým celý čas čo som bola v škole.“
„Tak dobre teda. Tak si to prečítaj. “
„To ako fakt môžem? “
„No tak čo s tebou. Ale sľúb mi, že nebudeš chodiť..“
„Poza školu. Sľubujem.“
„A ešte..“
„No? “
„Nikomu ten denník nikdy neukazuj.“
„Dobre.“
Zišla po schodoch z veže, zavrela sa do izby a otvorila si učebnice. Síce nechápala odkedy sa učí, ale sľúbila to, tak si splnila sľub. Pozrela sa do kníh a keď bola zbalená, vzala si do ruky denník.

„Milovaný denníček,
Dnes som sa bola kúpať. Bolo to úžasné, more a všetko. Cítiť ako mi voda prúdi pomedzi prsty, ako ma jemne osviežuje. Podvečer, keď už bolo príliš chladno som išla do mesta. Je to naozaj krásne mesto. Závidím mame, že tu mohla vyrastať. Je také mierne starobylé a je tu taká mierne morská atmosféra. Prechádzala som sa po uliciach až som nakoniec zašla do cukrárne kúpiť si zmrzlinu. A tam, tam som stretla moju osudovú lásku. Keď som chcela zaplatiť, stal si vedľa mňa, usmial sa na mňa a zaplatil za mňa. Ja, ja sa skoro ani neviem vyjadriť. Potom si kúpil jednu zmrzlinu aj on a šli sme sa prejsť na pobrežie. Zapadalo slnko, šumel príliv a ja som sa tam prechádzala, po teplých kameňoch s chlapcom s tými najúžasnejšími očami aké snáď len niekto môže mať. Bolo to neuveriteľné. Potom ma odprevadil až k domu a nakoniec mi povedal, že by bol rád keby ma mohol uvidieť aj niekedy nabudúce. Keď som súhlasila pobozkal mi ruku na rozlúčku (Gentleman) a odišiel. Videla som ešte jeho krásnu, mužnú postavu na konci cesty, predtým, než som musela vojsť do domu. Vychovateľka mi dala stručnú prednášku o tom, že sa nemám stretávať so sedliakmi, ale s ľuďmi môjho postavenia a nech si nemyslím, že sa teraz môžem zaľúbiť, keď si mám hľadať muža na vydaj a nie nejaké letné lásky. Skoro som nepremohla svoju chuť a vynadala som jej. Nakoniec som si len zahryzla do pery tak silno až mi začala krvácať a musela zaspať. Môj milovaný Viktor (áno volá sa tak ako ja) je niekde tam vonku a možno na mňa tiež myslí.“
„Viki bež spať, lebo zajtra ráno nevstaneš.“
„Ale oci.“ Vysoký čiernovlasý muž podišiel ku nej, zobral jej denník z ruky, založil doňho kus papiera a bez toho, že by prejavil záujem o to čo číta ho položil na stolík. Potom ju prikryl a sadol si k nej.
„Musíš sa vyspať maličká. Aby si nespala v škole, keď do nej náhodou natrafíš.“
„No však hej, už idem.“
„Dobrú nôcku.“ Povedal a zhasil jej svetlo, zavrel za sebou dvere.
„Dobrú.“ Povedala a pomaly zaspávala, rozmýšľajúc nad zápisom ktorý práve čítala. Nemohla pochopiť čo také zlé by sa mohlo prihodiť zaľúbenej dvojici, ktorá si je súdená osudom.
Na druhý deň po škole ju volali von. Nechcelo sa jej no išla aspoň na chvíľu. Nemohli pochopiť ako to vydržala v škole celý vyučovací deň. Oni odišli po tretej hodine. Povedala len, že doma vedia o tom, že chodila poza tak musí byť slušná. Mykli plecom, dúfajúc, že po chvíli ju to prejde. Sedeli v bare, Viki spolu s jej priateľom, a ďalšími kamarátmi, pili pivo a zabávali sa snáď ako všetci mladí ľudia. Po troch hodinách Viktórii prišlo zle z cigaretového smradu a rozlúčila sa s nimi. Keď došla domov, znovu si nepochopiteľne sadla za knihy a začala sa učiť. Skončila až o desiatej večer, keďže sa musela učiť na písomku, ktorú písali na ďalší deň. Potom si vyhrabala z poličky denník a začala si čítať.

„Môj milovaný denníček,
Včera ma vychovateľka videla vonku s Viktorom. Bolo neuveriteľné akú scénu okolo toho urobila. Keby ho len poznala. Vedela by, že nie je ako všetci tí sedliaci, ktorí sa tu motajú všade naokolo. Spoznala by, že je sčítaný, inteligentný, vychovaný a múdry. Videla by v ňom gentlemana a úžasného človeka. Určite by sa jej páčil. Keby ho len chcela spoznať. Ona je však neoblomná a tvrdí, že sedliak je jeden ako druhý, že sú to len hrubí, neotesaní opilci a zločinci. Že nech sa teraz javí akokoľvek, jedného dňa z neho vyvstane to čo ona vraví a ja by som spoznala aký je to zlý človek. Neverím jej ani slovo. Najhoršie je, že vo svojej neoblomnosti ma donútila sa zbaliť a ísť domov. Ale prečo, veď sme na vidieku mali byť ešte týždeň. Boli to krásne tri týždne, ktoré som mohla zažiť s Viktorom. Boli. No už skončili. Teraz sa natriasam vo vlaku, jednak od potlačovaného smútku a okrem toho aj hroznej železnice. Jedinou útechou sú mi Viktorove slová.....“
140 rokov predtýmv časoch Viktóriinej prababičky
„Neplač Viktória. Prosím pre všetko na svete neplač. Nechcem mať spomienky na teba zničené týmto tvojím smútkom.“
„Kiež by sa dalo neplakať. Veď ťa už v živote neuvidím.“
„Nezmysel. Uvidíš ma, uvidíš. Pôjdem za tebou hoc aj do samotných pekiel.“
„Nikdy ti nedovolia sa so mnou stretnúť. Ty ich nepoznáš.“
„Nemusia mi dovolovať nič, aby som s tebou mohol byť. Ja si ťa nájdem láska moja jediná. Ja si ťa nájdem.“
„Ach, mať tak tvoju odvahu a silu, tak sa im vzopriem a ostanem s tebou tu a navždy.“
„To nie. Nemôžeš odísť od rodiny. Tá musí byť pre teba na prvom mieste.“
„Ako by mohla byť keď mi spôsobuje muky tým, že ma od teba odtrhne.“
„Neplač. Ešte raz ťa prosím neplač. Však vieš, že ťa milujem a že si ťa nájdem nech budeš kdekoľvek.“
„Priala by som si mať túto istotu.“
„Máš ju.“
„Milujem ťa Viktória. Budem navždy verný iba tebe, vždy budem iba tvoj a urobím všetko možné i nemožné aby som ťa našiel a uniesol si ťa iba pre seba. Aby som ťa spravil najšťastnejšou ženou pod slnkom aj nad ním.“

„...Bola to najšťastnejšia chvíľa môjho života. Potom ma na rozlúčku pobozkal. Ach ešte teraz cítim jeho teplé pery na svojich. Jeho bozky. Upokojujúce a drviace zároveň. Ešte teraz akoby som mu bola v náručí a on ma upokojoval, hladil po vlasoch aby som sa upokojila. Ach ako ho len milujem. Som si istá, že on je ten jediný ktorý mi kedy bude rozumieť. On je tou osobou. Mojou osudovou láskou. A ja ho budem navždy, navždy, navždy milovať.“
Viktória so smútkom v duši a zaslzenými očami zavrela denník a zhasla svetlo. Už pochopila, aké ťažké to mala jej prababička. Zaspala aby jej nový deň mal šancu priniesť úsmev na tvár.

Ďaľších pár dní toho mala Viki toľko na práci, že nestihla do denníka ani nazrieť, no napriek tomu naň nezabudla a keď prišiel piatok večer, na veľký údiv svojich kamarátov s nimi nešla do mesta na fľašku ale odišla domov a otvorila tú malú ošúchanú knižočku, zapisujúcu osudy jej menovkyňe. Všimla si, že pár strán je vytrhnutých a poškrtaných...
„Najmilovanejší denníček,
Neverím, že to naozaj urobili. Všetko je prichystané tak ako povedali. Nemôžem písať, nemôžem ďalej, je to nefér! “
A viac nenašla nič. Potrebovala ale zistiť čo sa dialo ďalej, musela vedieť čo sa stalo. Šla teda rovno za zdrojom.
„Mamííííí? “
„Čo sa deje dievčatko? “
„Ten denník. Skoro nič tam nie je napísané.“
„Je tam toho dosť aby si sa začala pýtať... Asi chceš vedieť, čo bolo ďalej...“
Viktória len ticho prikívla a visela mame na perách.
„Keď tvoja prababička, budeme ju volať Viktória, prišla domov, zistila...
„Rozhodli sme sa.“
„To nemôžte. Vôbec ho nepoznám! “
„Dohodnuté sobáše sú v súčasnosti úplne bežná vec. Je to milý pán, bohatý a vplyvný. Budeš sa mať uňho veľmi dobre.“
„To si usúdila z toho, že má veľký dom, sluhov a bohatstvo? “
„Hovor slušne so svojou matkou mladá dáma.“
„A čo si si myslela? Že sa vydáš za toho sedliaka? “
„Ako…? “
„Vieme o tvojej letnej láske. Čo si myslíš, Že o tom nik nebude vedieť? Ako sa na nás budú ľudia pozerať? “
„Takže toto je to jediné, čo ťa zaujíma? “
Viktórii nebolo pomoci. Musela si toho muža vziaťči chcela či nie, nemala na výber. Viktor ju bol pár krát navštíviť, ale na nič neprišiel, nakoniec prišiel deň svadby a Viktória odišla bývať k svojmu novému mužovi. Bolo to hrozné, vraj nemala žiadne vlastné šaty, musela chodiť len v nejakých strašných prevlečeniach čo jej on dal a nemohla vychádzať z domu. Nebol k nej ohľaduplný v žiadnom ohľade ale to si myslím, že tebe ešte netreba hovoriť takéto veci. Na to si počkaj.
Viktor ju chodil navštevovať neustále, jeho láska sa nezmenšila ani o špendlíkovú hlavičku. Plán nevymyslel, prišla s ním ona, on len zohnal všetko potrebné, aj keď treba povedať, že s tým ani najmenej nesúhlasil.
Jeden večer, keď sa Viktóriin nový manžel vrátil domov, čakala ho na stole teplá večera a na stoličke oproti nemu jeho krásna žena. Celý šťastný sa najedol až do prasknutia ale k daľšiemu číslu sa nedostal. Ako sa zdvihol zo stoličky hneď aj odpadol.
Boli spolu len niekoľko týždňov. Viktória sa presťahovala späť k rodičom s vraždou na krku. Mala šťastie, že bola z rodu z akého bola. Celé sa to ututlalo a nechali to na nehodu. Ale po meste sa začali šíriť reči. Na pohrebe sa nezúčastnila a netreba ani hovoriť o tom ze vedľa jej mŕtveho manžela jej rodičia dali vytesať aj jej meno.
Za nejaký čas zistila, že je tehotná. Podľa veľmi jednoduchých výpočtov bolo všetkým jasné, že to dieťa je nemanželské, že ho má s Viktorom. Toho dali zavrieť, napriek jej vôli a silným protestom. Písali si každý deň, no nepomohlo mu to. Od smútku takmer zošalel a nakoniec tam aj dokončil svoj život. V temnej kutici. Pochovali ho na cintoríne pri kostole. Miestny farár vypočul Viktóriu a celé jej priznanie a povolil to.
Viktóriu potom dlho držali zavretú doma a dieťa dali do opatery. Nezvládlo to, v tom sirotinci sa oň nestaralo a o chvílku šlo za svojím otcom.
To je celý príbeh.“
Dlho sedeli v tichu, nič nepovedali len na sporáku v panvici škvrčali rezne, ktoré mamka chystala na večeru. Po hodnej dobe sa Viktórii predsa len podarilo zo seba priškrteným hlasom dostať otázku.
„Čo sa potom stalo s ňou? “
„Nejaký čas sa trápila. Každý deň ju bolo vídať na tom cintoríne. S kyticou čiernych ruží. Stávala pri Viktorovom hrobe a pri hrobe tej malej. Malej Viktórie. Po nejakom čase umrela na zlomené srdce.“


Na kostol a jeho okolie padlo pochmúrne, melancholické, daždivé počasie. V tomto kraji to nebolo žiadnou novinkou a obzvlášť nie na jeseň. Zazneli zvony a ohlásili päť hodín.
Navôkol bolo ticho, veď kto by v tomto nečase chodil von? Nik. Ale možno predsa.Mladé dievča, oblečené celé v čiernom nehybne stálo pred hrobom. Zrejme bol ešte čerstvý. Iba stálo. Cez čierny závoj nebolo vidieť či plače. Dlhú sukňu malo zamazanú od blata a havranie vlasy zmočené od dažďaa pomaly jej z nich odkvapkávala voda na čierny vyšívaný korzet. V rukách držala kyticu čiernych ruží, v ktorých žiarila jedna jediná, biela ruža svietiaca ako svetlo uprostred temnej noci. Dlho tam stála len tak tichu, potom sa začala modliť a len slabé drmolenie jednotlivých slabík modlitby pretínalo ticho. Len slová a dážď, ticho šumiaci ako dopadal na tichý svet. Stálo tam snáď aj celú večnosť, zvony odzvonili už aj šesť, ba aj sedem hodín. Až potom, keď sa začínalo zmrákať pohla sa, vybrala bielu ružu a tie zvyšné hodila na hrob. Z kytice vytryskli kvapky vody a pridali sa k zvyšnému šupu. Ešte chvíľu postála, zotrela slzy a rozbehla sa cestou k východu, iba na chvílku sa zastaviac pri hrobe svojej malej. Potom už bežala domov.
Tak ako každý deň. Neobzrela sa pri veľkom honosnom hrobe ktorý bol prichystaný aj pre ňu. Kostolník súcitne prikývol a zavrel za ňou bránu.
Odišla domov. V tichu. V slzách. Ako každý deň. Až do konca.



naaah len koli tebe:- ale pisala som to strasne davno a v strasnych depkach takze je to divne fakt., a hlavne moj typicky grif cely zaciatok roztahat a koniec zbehnut par riadkami

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu