Snehové vločky potich, jedna po druhej dopadajú na moje oblečenie a ja, hoc mám holé ramená necítim ich. Nepociťujem chlad. Necítim vôec nič. Len tú obrovskú dieru ktorá mi ostala, po mojom zbytku srdca. Vzal si si všetko. Nepýtal si sa. Vedel si, že ti ho chcem dať. Vedel si to a absolútne nevedomky si si ho vzal pre seba.
Moje kroky tlmí hrubá vrstva snehu. Vedľa mňa kráčajú vlci, čakajú kým spadnem, potom majú dovolené si ma vziať.
Chcela som sa ti dať celá. Nechcela som nič, iba tie krásne chvíle, tých pár chvíľ, ktoré sme mali aby neskončili. No ty si to odmietal. Nechcel si. Bál si sa.
A potom.
Potom bolo neskoro.
A ja sa vidím ako sa ženiem do náručia iného. Toho, ktorý sa mi nepozrie do očí. Toho, ktorý nevidí, že všetko čo robím, všetko čo mu poviem nie je pravda. Chcela som sa naučiť ho ľúbiť. No stále si tu bol ty. A vždy keď som si myslela, že už mi to pôjde, že možno to vyjde a ja s ním možno, raz budem šťastná, vtedy si ty prišiel. A nevedomky som sa ti zas odovzdala.
Nevedela som sa odpútať od teba. Nemohla som ťa mať, no nemohola som ťa prestať chcieť.
A teraz.
Teraz už je neskoro.
Na všetko.
Už sa nedá zvrátiť kolobeh života vrytý v mojej duši. Nemôžem vziať späť to čo sa stalo. A tak len čakám. Čakám ako sa to vyvinie. Nič nerobím len bezducho odpovedám. A myslím na teba.
Sadám si na skalnatý vrchol hory, na ktorú som vyliezla. Vlci čakajú dolu. Ešte neprišla tá chvíľa. Vedia, že ja ešte vstanem. Že pôjdem naspäť, do sveta ľudí, preč z toho môjho a budem ďalej klamať. A zraňovať tých ktorých mám rada a tých ktorých milujem.
Prosím nehladajte v tomto paralelu so skutocnostou. Ta tu ...neexistuje.
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
petka9
27. 12.decembra 2008 13:27
mňa neoklameš... a ani seba...
Napíš svoj komentár