Úsmev, ktorému do prevedenia do poviedky chýba jedna hodina biológie...

Sediac uprostred slabo osvetlenej izby pozorujem malý kužeľ svetla, ktorý vrhá sviečka, stojaca predo mnou. Malý plamienok sa snaží predrať množstvom vosku ktorý ho osvetľuje aby zbadal tú ozajstnú pravdu života.
Pravda. Aj ja som ju spoznala len prednedávnom.
To aký svet je a to za čím všetci túžia.
A hlavne. To za čím túžim ja.
Dlho som sa presviedčala o opaku, utekala som sem, do môjho sveta a prechádzala sa po opustených pláňach rozľahlej divočiny. Ale nepomáhalo.

Prudko vstanem, takmer uhasím ten úbohý plamienok a vyzriem von. Slnko, zapadajúc na ružovkastej oblohe zanecháva posledné lúče mojim očiam a pomaly sa lúči. Podídem k oknu a nechávam sa oslepiť tými pár zábleskmi.
Je večer. Večer.
Večer sme už dávno nemali. Vždy bola noc, noc tmavá bezútešná, taká, v ktorej sa dalo dobre schovať a zabudnúť.
A dnes ráno, či to bolo včera? Vyšlo slnko mojich dní, nečakane a odrazu.
Bolo tu a ja viem že len máločo ho dokáže znovu zložiť z oblohy.

Vyzriem na planinu podo mnou. Zhŕkli sa tam, všetci tí, ktorí sa tešia spolu so mnou. Usmejem sa na nich a zídem dolu.
Mám chuť tancovať pri lesklej hladine jazierka v ktorom sa odráža mesiac ktorý opatrne vykukol spoza oblakov. Tancovať, na tú krásnu omamnú hudbu, ktorá sa nesie niekde vo mne. Tá, ktorú počuť už všade okolo.
Pridajú sa ku mne lesné víly a ja sa tým nechám uniesť.

Potom sa zastavím a spozorniem. Nemôžem tu ostať dlho.

Vraciam sa naspäť, do reality, všeobecnej reality všetkých ľudí. Ale ty stále spíš, tým nevinným spánkom. Lahnem si naspäť, vedľa teba do tvojho objatia a vdychujem tvoju vôňu.

 Skutočný príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu