Vdaka laske zit, kvoli vasni zomriet?

Ticho, temnota vôkol.
Noc je bezoblačná, len mesiac v splne skrýva sa pred odleskom svojim, vo vode sa trblietajúc, ani by sa bál, že ho prezradí. A tade vedie cesta. A zrazu len, po tej ceste ako tieň preletí akýsi duch bezútešne sa ženúc do tmavých diaľav. Akoby sa chcel vyhnúť každému lúču odrazenému z mesiaca.
A či je to duch? Ani tvor, ani tieň a ani nič medzi tým. Ani živé ani mŕtve ani prelud ani bytosť. A zrejme predsa. Duša väznená na tomto svete v smútku a žiali tohto života. Beží po ceste, ani sa neobzrie na nič nečaká, keď tu zrazu. Zastane. Stojí a v tme, keď si oko zvykne na jej tmavý závoj, možno v nej rozoznať postavu. A tá tam stojí. Minútu? Nie. Dlhšie. O mnoho dlhšie. Akoby na niekoho čakala. Alebo...možno len stojí a premýšľa. A možno nie, veď teraz, aha už sa hýbe, potichu, o mnoho pomalšie než dovtedy. Už nebeží, len kráča, pomalým neistým krokom kráča v ústrety tomu, čoho sa asi bojí alebo to len v neistote očakáva. Kráča, kroky sa zrýchľujú a znovu beží. No nepočuť dupot nôh, ani len žeby niekto dostupoval, a pritom cesta je kamenistá. Prebehne a stratí sa v tme. Nik ju nevidel, nik nespoznal kto to je. Či človek, či zviera, či duch niečí.
A ktovie. Možno je to len dievčina, čo sa dnes vytratila za milým, ktorý ju čaká, bez súhlasu ich rodičov. A možno tade prebehne každú jednu noc. A možno sa nikdy nedočká, nikdy nepríde, ten alebo tá, kvôli ktorej tam stojí.
Noc, bezoblačná, len mesiac, ten istý mesiac díva sa na tichý les. Nevidí doň, no vie, že niekto tade ide. Počuť ho. Tichý, rozvážny krok, sotva počuteľný, no aj tak dáva vedieť, že tade naozaj ľudská bytosť kráča. Kráča a potom zrýchli tiež do behu, očakávajúc niečo, čo má prísť.
A príde. Naozaj. V tme a v tichu. Na okraji lesa, tam kde ich len mesiac môže vidieť. Tam sa stretnú. Ona, tak predsa to nie je duch, lež dievča, vystrašené, nemé, a on ktorý tam stojí tak ako každú noc. Znova stojí a chce len zhliadnuť pohľad tých očí. Nič viac mu nedá, ani hláska neprerečie, ani ruku nepodá, by ju mohol pobozkať. A on? Hynie túžbou po nej. Po tej tvári bledej, kamennej. No nikdy o ňu nežiada. Zo strachu. Strach, že by prišiel o jedinú noc, žeby jediný raz ten pohľad nezbadal, že by ju jediný raz nestihol, než sa preženie ďalej, ten strach je silnejší než akákoľvek túžba.
A ona, tak ako každú noc, musí bežať ďalej, hľadajúc akúsi neúprosnú pravdu. Lúči sa s ním, letí ďalej. Otvorí ústa no nevyjde z nich hlas. A potom. Letí ďalej tmou, nocou. Tak ako už roky, noc za nocou, tak aj dnes, tak aj zajtra.
A či to bude niekedy iné? Či majú nádej na spásu. Či on prekoná svoj strach a aspoň pozdraviť sa odváži?
Prešlo mnoho dní, mnoho nocí, mnoho mesiacov, mnoho splnov. Každý jeden bol však v jednom rovnaký. Každú noc sa tam tí dvaja stretli. A hoc obaja horeli túžbou vrhnúť sa tomu druhému do náruče, nikdy to nespravili. Strach bol väčší.
A či môže byť strach väčší než akákoľvek túžba? Či ho čistá láska neprekoná? Ale môže byť čistá láska tá, ktorú len mesiac smie vidieť? Či sa môže zrodiť, keď sa jeden s druhým nikdy nevideli? Či môže vzísť taký plameň len z pohľadu? Či taká láska je naozaj láskou? A ak ňou naozaj je, či môže byť taká mocná, že sa premení nie na oheň, ale na vodu, na najsilnejší živel, jediný, ktorý sa nedá zastaviť a dokáže zničiť všetko?
Noc bola to tmavá. Mesiac v splne nebol. Nov ich oboch sprevádzal.
A oni? Stáli tam ako každú noc. Stáli tam, ani slova nepreriekli, ani sa jeden druhého nedotkli, akoby sa báli toho, čo cítili. Akoby sa báli, že ako náhle jeden z nich prekročí hranicu mlčanlivosti, ovládne ich vášeň, taká silná, že v nich vrie už roky, že im nedá spať, že ich ženie do tmavej noci, nechať sa strážiť len mesiacom a bežať. Len bežať lebo iné neostáva. Lebo keby jeden z nich nebežal, minú sa. A už sa viac neuvidia.
A zrazu len, ako tam tak stoja, les, vždy taký tichý, mohutný, zavrždí pod náporom vetra. Obaja sa zľaknú akoby ich odhalil pri niečom zlom. Potom však, zistia, že pohľad, ten kvôli ktorému sem prišli, že sa dnes to jemné lanko spájajúce ich dvoch spretrhalo kvôli nárazu vetra.
A on to nevydrží. S ohromným strachom, ovládnutý vášňou, chytá obe jej ruky a bozkáva ich ako posledný krát. Aj ona, nechá sa uniesť vírom vášne, zabudnúc na posolstvo, ktoré ma niesť, na to čo tu hľadá a prečo tu je. No platia obaja.
On nemohol tušiť, prečo sú ruky ktoré bozkáva také studené, prečo pohľad vždy taký smutný, prečo tie pery nikdy naňho slova nevyrečú, prečo sa nikdy naňho neusmejú, prečo si nikdy nebude môcť užiť jej lásku, prečo mu ju ona nemôže dať. Nemohol vedieť, že bytosť s ktorou sa roky stretáva, kvôli jedinému pohľadu, že nie je len človekom. Nemôže vedieť, že nik nezačuje jej kroky. Že za ľuďmi prichádza znenazdania, že sa im zjaví no oni si ju nestihnú zapamätať. Nemohol vedieť, že on je prvý a jediný, kto tieto ruky bozkáva. Nemohol vedieť, že toto ani nie tak dievča ako skôr bytosť, že ju celý svet pozná, no nik ju nikdy nevidel. Nemohol vedieť, že keď ju menoval anjelom ako blízko a ako ďaleko od pravdy bol zároveň. Nemohol vedieť nič z toho čo vedela ona. A čo sa dozvedel aj on, vo chvíli keď sa jej dotkol.
A tej noci nik neumrel. Nik okrem jediného človeka. Toho jediného, ktorému sa zázrakom nič nestalo, keď všetci ľudia umierali na mor, keď v meste horelo a on tam nebol, keď všetci okolo neho padali mŕtvy vo vojne, len jemu sa všetky guľky vyhli. Toho jediného, ktorý sa za splnu mesiaca zamiloval nie do človeka, nie do tieňa, nie do bytosti, nie do anjela, lež do Smrti. Toho jediného, ktorého Ona tak dlho chránila. Toho jediného, ktorý pre lásku ostal žiť o toľko dlhšie a nakoniec umrel kvôli vášni.

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu