Viem, že vyslovením tohto otrepaného cliché som sa úspešne zaradil do dlhého radu expertov na teplú vodu, objaviteľov Ameriky, prípadne konzumentov Šalamúnovho hovna, no tak či onak – mám pravdu.
Iste, môžu prejsť dni, týždne, mesiace, či dokonca roky bez toho, aby sme si na tú jednu resp. toho jedného spomenuli. Ale v momente, keď ich zase raz uvidíme, alebo čo i len začujeme ich meno, nám naše telo vypovie kontrolu. K nepríjemným sťahom žalúdka sa pridávajú všetky tie pocity a spomienky, a so slovami „Ciao, chýbali sme ti?“ si vehemetne vynucujú pozornosť.
Nenávidíme sa za to. Za to všetko. Často nedokážeme pochopiť, ako v nás môže jedna osoba, už len tým, že existuje, vyvolať takéto reakcie. Vlastná myseľ na nás pácha zradu. Oprávnene sa pýtame, že what the fuck is going on?
Môže za to náš chtíč. Chceme ich znova vidieť nahých, v ich plnej kráse. V iných veciach sme často nerozhodní, ale práve oni sú tým, čo ostáva nezmenené. Občas nám to lezie na nervy, no takisto nám to prináša akýsi upokojujúci pocit istoty (a istoty, tie už dnes aj voľby vyhrávajú). Čokoľvek sa stane, vždy budeme túžiť po opätovných dotykoch našich nahých tiel.
Môže za to ich jedinečná schopnosť kedykoľvek nás vyviesť z rovnováhy. Jedna, na pohľad celkom nevinná veta či len gesto, nás dostane viac, než zahanbujúca urážka od najlepšieho priateľa. Prečo? Otázka, ktorú sa sami seba dokola pýtame, fúkajúc si rany na duši. V tomto prípade platí – nepýtať sa toľko, je to zbytočné. Hádam nás to jedného dňa prejde. Alebo nie. Nuž, ako hovoril Martin Luther King Jr.: „We must accept finite disappointment, but never lose infinite hope.“
Môžu za to všetky tie detaily, ktoré sa nám nenávratne vpálili do pamäti. Ako napr. pach ich potu (okay, ale na toto by sme skutočne mohli zabudnúť), ich najobľúbenejšie skladby, alebo deň keď sme bozkávajúc sa v daždi zmokli do poslednej nitky. Ako je možné, že niektorí nám zídu z mysle deň po tom, čo z očí a niektorí v nej naopak ostávajú dlhšie, než je žiadúce? A kto tých druhých vlastne vyberá. My nie, to viem určite.
Môže za to fakt, že nás možno dotyční nemilovali tak veľmi, ako by sme si to priali, či potrebovali. Boli našou najobľúbenejšiou hračkou, ktorá sa pokazila a nik ju už nevedel opraviť. Tak veľmi sme sa snažili, toľko sme toho obetovali, no napokon sme do vytúženého cieľa nedobehli a skončili sme niekde na pol ceste. A čaro nedokončeného nám bráni z našej strany celú vec uzavrieť.
Mať vo svojom živote takúto osobu niekedy naozaj nie je bohviečo. No ani vedomie, že sme vôbec schopní tak hlboko milovať, nemusí byť na zahodenie. Alebo si to aspoň môžeme nahovárať...
Úvaha
Komentuj
4 komenty k blogu
1
biancadetolle
1. 12.decembra 2013 22:24
4
jop, po dlhej dobe clanok, s ktorym sa moje pocity takto velmi zhoduju
Napíš svoj komentár