Muž predomnou sa otočil. „Prosím?“
„Čo sa to deje? Prečo sme tu?“ – zopakoval som.
Pokrčil ramenami. „Neviem.“
„A ako sme sa sem vôbec dostali?“ nahol som sa cez kraj eskalátoru. Nevidel som nič, len akýsi tmavý opar všade navôkol.
„Tiež dobrá otázka.“
Znenazdajky do nás vbehol akýsi pojašený týpek. Narážajúc do všetkých sa horúčkovito dral dole a popritom vykrikoval mne nezrozumiteľné slová a slabiky. Keď prechádzal okolo, všimol som si jeho zúfalý pohľad v očiach.
„Pre boha,“ vravel muž predomnou. „To bolo pekne divné.“
Mal som plán. „Môžete mi urobiť láskavosť?“ – spýtal som sa.
„Isteže.“
„Pošlite správu tomu chlapíkovi pred vami.“
„V poriadku... a správa znie?“
„Kam to všetci ideme?... Pošli ďalej...” – odvetil som. Prikývol.
Nahol sa k šedivému chlapíkovi. Ten to následne pošepol do ucha útlemu dievčaťu pred ním. Vtedy som stopu stratil a sledovať moju správu už viac nedokázal.
„V pohode?“
Zaklamal som. „Áno, vďaka.“
„To som rád.“ – odvrkol.
Znova som sa zadíval do hmly, ktorá nemala začiatku ani konca. Začal som premýšľať. Mám skočiť? Kde by som sa potom ocitol? A vôbec, mám na to gule?
(...)
Eskalátor ďalej bzučal a ja som stále márne čakal odpoveď na moju správu, ktorá zmizla kdesi hore.
V tom ma šťuchla pani stojaca za mnou. Otočil som sa a pomaly sa ma spýtala, „Kam to všetci ideme?... Pošli ďalej...”
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
marris
8. 1.januára 2013 02:21
geniálne
Napíš svoj komentár