Súmrak postupne farbil oblohu do atrametova, no ešte stále v nej bolo cítiť jemný svit Slnka miznúci za horizontom.
Zhora sa ozýval šuchot neposedných vtákov, nervózne prelietavajúcich z konáru na konár.
(...)
Konečne sa dostal na lúku a pozrel sa na hodinky. Bolo už neskoro. Aj keby sa hneď teraz otočil, vlhkej jarnej noci sa nevyhne.
Namieril si to k jednému z osamelých stromov. Na prvý pohľad nezaujímavý, zabudnutý strom, ďaleko od cesty. No on sám ho však dobre poznal, dokonca preňho niečo znamenal.
Podišiel k nemu a hľadeľ na svetielkujúce mestá v diaľke, neobťažujúc sa vnímať ubiehajúci čas. Pravdu povediac, bolo mu to aj tak jedno.
(...)
Zem bola po zime vlhká a mäkká, blížiace sa kroky preto vôbec nepočul.
Až jej nesmelé slová boli tým, čo všadeprítomné ticho odsunuli na bok.
„Takže ty sem ešte stále chodievaš?“
Po tom, čo ju za sebou zbadal sa na inú odpoveď nezmohol.
„Už nie.“
Na moment zatvoril oči, otočil sa a odišiel preč...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár